Foto: Úsmev z Trenčína si podmaňuje svet. Prekvapil aj Petra Sagana

Myšlienku na založenie súboru mi vnukol jeden z mojich dospelých synov. V tom čase som pôsobila v dvoch folklórnych seniorských súboroch, v Senior Družbe a v Senior Vršatci. Nebola som spokojná s atmosférou nácvikov, z celkového prostredia v týchto súboroch. Vzhľadom na moju hyperaktívnu a často veľmi priamočiaru povahu to ich kolektívom nemôžem zazlievať.

Chcela som viac, metaforicky v duchu olympijského hesla „citius, altius, fortius“. Teda rýchlejšie, vyššie, silnejšie, jedným slovom – lepšie.  Z nácvikov som chodila domov rozladená a vtedy mi môj syn Marcel povedal vetu: „Mami, veď si založ svoj súbor.“ A bolo rozhodnuté.

Rozhodnuté postaviť súbor – ako sa vraví – na zelenej lúke. V praxi to znamenalo bez sponzorov, bez prostriedkov, bez ľudí, bez nástrojov, bez muziky, bez krojov, bez choreografov, bez tanečných či hlasových pedagógov, bez dramaturgov, bez priestorov na nácviky.

Toto všetko bolo treba krok za krokom vybudovať, vymyslieť, zohnať, kúpiť, ušiť, zorganizovať, manažovať, chodiť pritom do zamestnania a nezosypať sa pred tou ozrutou problémov a výziev. Hrdo sa hlásim k tomu, že som východniarka a v jednej z našich javiskových piesní je aj verš – a keď nemam, ta nemam, ale sebe najdzem.

To ma vystihuje v uvzatosti neľakať sa problémov, ale za každú cenu hľadať a nájsť riešenia. Zdanlivo neriešiteľná výzva sa s týmto prístupom postupne menila na kontúry môjho vysnívaného folklórneho súboru, ktorému uverili aj cenní ľudia, ktorými som sa obklopila.

Koľko členov vo vašom súbore aktuálne účinkuje?

Aktuálne máme v súbore 44 členov, 26 žien, 13 mužov, v ľudovej hudbe je 5 muzikantov. Klamal by každý, kto by vo folklóre tvrdil, že počet členov je nemenný a stabilný v zložení aj kvalite. Na vyhlásené konkurzy príde veľa záujemcov, mnohí to aj skúsia, ale mnohí, čo by aj chceli, jednoducho nevydržia a odídu.

Viete, ono to na javisku vyzerá tak jednoducho, tak ľahko. Potom, keď zistia, že je to aj drina, disciplína, zodpovednosť, vytrvalosť na pravidelných nácvikoch, tak túto záťaž neunesú a odídu. Tí vytrvalí sa sformovali do samostatnej speváckej, tanečnej a hudobnej zložky. Máme vlastnú cimbalovú muziku pod vedením skvelého Jožka Bryndzáka, primáškou je Veronika Staňková.

V Trenčianskom kraji funguje niekoľko súborov s dlhoročnou tradíciou, prečo ste vytvorili úplne nový a nepridali sa k nejakému z existujúcich? V čom je Úsmev špecifický?

Ako som už uviedla, som východniarka, dlhoročná folkloristka, s aktívnym folklórom žijem od svojich šiestich rokov. Osobne som pôsobila vo viacerých súboroch, na ZŠ celých 9 rokov v detskom FS Dravčan v Šariškých Dravciach. Na strednej škole som bola členkov FS Trenčan, potom, ako som už spomínala, vo FS Družba a Vršatec. 

Viete, v Trenčíne je veľa a kvalitných súborov. Ale sú to prevažne detské súbory a mládežnícke súbory, pre stredoškolákov a vysokoškolákov. Vedela som, že pre strednú vekovú kategóriu približne štyridsiatnikov tu nie je primeraný tvorivý priestor. A tak som dala na radu môjho syna a išla s kožou na folklórny trh.

Druhým silným motívom bol aj fakt, že som chcela predstaviť čaro nášho unikátneho folklóru aj ľuďom, ktorí nikdy folklórne prvky netancovali, dať priestor aj spevákom, pre ktorých folklór nebol dovtedy nejakou výraznou doménou.

Nuž, čím sme špecifickí? Asi aj tým, že náš súbor je zložený prevažne z nefolkloristov, to znamená, že k nám prídu ľudia, ktorí nikdy netancovali, tancovať nevedia, ale čo je dôležité, veľmi chcú... Ja tvrdím, že každý, kto vie chodiť, vie aj tancovať. Týchto mojich začiatočníkov povzbudzujem aj tým, že tvrdím, že stačí 1 percento talentu a 99 percent sa dá naučiť. O tom som presvedčená a darí sa mi presvedčiť aj iných.

Naším ďalším špecifikom je to, že naši členovia sú zamestnaní ľudia, čo chodia do práce aj na zmeny, rodičia s väčšími či menšími deťmi, študenti a poniektorí aj dôchodcovia. Každý manažér vie, čo to znamená zosúladiť nácviky, vystúpenia, domáce aj zahraničné zájazdy s pracovnými, rodinnými aj finančnými možnosťami.

Za 5 rokov vášho fungovania ste precestovali krajiny, o ktorých iné súbory ani nesnívali. Ako sa vám to podarilo?

Pravdupovediac, ani ja som o tom nesnívala. Chcela som len tancovať a vôbec som nerozmýšľala o festivaloch v zahraničí. Sama to považujem za malý zázrak. Chýr o poctivých domácich vystúpeniach sa v dnešnom digitalizovanom priestore šíri veľmi rýchlo, a tak postupne pribúdali pozvania do zahraničia.

Darí sa nám s Božou pomocou, súbor vediem s veľkou láskou, obetujem mu svoj čas, vlastné financie aj súkromie. A hlavne som zaťatý manažér (úsmev). Moja východniarska povaha, nebojácnosť a temperament mi veľmi pomáhajú, ale tiež viem, že môj prístup vie pekne liezť aj na nervy. Aj lezie a je nemálo tých, ktorí nie veľmi žičlivo vnímajú životaschopnosť súboru „zo zelenej lúky“.

Kde všade ste so súborom vystupovali?

No, bolo toho dosť. Dúfam, že si spomeniem na všetky… Doma, teda na Slovensku ... pre nás najväčší zážitok bolo účinkovanie na folklórnom festivale Hontianska paráda v Hrušove. Tento festival má výstižný názov Paráda, lebo to je naozaj veľká paráda s obdivuhodnými výkonmi tamojších organizátorov, ktorí každoročne zabezpečujú unikátnu prehliadku tradícií vo všetkých odtieňoch a v obrovskom rozmere.

Veľmi radi a už aj opakovane sme vystupovali na námestí v Trenčianskych Tepliciach pri rôznych príležitostiach. Pravidelne spievame a tancujeme kúpeľným hosťom aj v Nimnici, v Bojniciach. So svojím programom chodíme potešiť aj našich seniorov v Seniorville v Trenčíne.

Vďačne účinkujeme aj na adventnom otvorení podujatí na Trenčianskom samosprávnom kraji či lokálnych podujatiach v mestských častiach, na firemných a iných plesoch. S vianočnými koledami sme tri roky po sebe účinkovali na Mierovom námestí v Trenčíne a aj v Trenčianskych Tepliciach. Za celoročnú Božiu pomoc spievame koledy aj v kostoloch.

V tomto roku sme dostali pozvanie na MFF na Myjave, budeme účinkovať v programe Predveď sa. Máme pozvanie aj do Terchovej na Jánošíkove dni. Na oba tieto festivaly sa veľmi tešíme.

Čo sa týka zahraničných festivalov, tak prvá pozvánka nám prišla na festival do Talianska do San Rema, nasledovalo Monako, Francúzsko – vystúpenia v Nice, v Cannes. Vystupovali sme aj na festivaloch v Čiernej Hore, v Prahe, v španielskom meste Callela, v maďarskej Budapešti, našim krajanom v Rumunsku.

Vo februári tohto roka sme sa vrátili z festivalu v Dubaji, odkiaľ sme si doniesli nezabudnuteľné zážitky, o ktoré sme sa podelili s našimi fanúšikmi, či sledovateľmi ma Facebooku a Instagrame. Sú to zatiaľ štvormiestne čísla (úsmev).

Ktoré z vašich ocenení považujete za najvýznamnejšie a prečo?

Všetky ocenenia, ktoré sme si doniesli zo zahraničia, sú pre nás významné. Najväčšou satisfakciou za nácvikovú drinu sú srdečné a nadšené reakcie divákov počas vystúpení, ich potlesk, aj to, keď počas vystúpení vidíme, že diváci v hľadisku spievajú s nami, aplaudujú postojačky a po vystúpení prídu vyjadriť vďaku, radosť, šťastie... To sú naše najcennejšie honoráre, pretože tie oficiálne sotva pokryjú náklady na hudbu a dopravu.

Ako to bolo s Petrom Saganom? V Dubaji ste vystúpili na festivale Dubai Culture Fest. Jeho preteky s festivalom nijako nesúvisia, a predsa ste ho vítali v cieľovej rovine. Poznali ste sa s ním osobne alebo ste ho piesňou prekvapili? Bolo to dohodnuté vopred?

Čo sa týka Petra Sagana, osobne sa s ním nepoznám, a ani nikto v súbore. Avšak naša členka Marika Bolečková je jeho veľká fanúšička, ktorá ho sleduje, a ktorá nás upozornila na to, že práve v čase festivalu bude na pretekoch v Abú Zabí.  

A tak sme sa dohodli, že ho pôjdeme povzbudiť. Dopracovala som sa ku kontaktu na aktuálneho manažéra. Napísala som mu správu, ale odpoveď neprichádzala ani po viacnásobnom urgovaní. Videla som, že tadiaľ cesta nevedie, a tak som pátrala ďalej.

Zistila som si kontakt na organizátorov pretekov. Napísala som im, že by sme chceli prísť v krojoch s harmonikou a spevom povzbudiť nášho Peťka. Veľmi som sa potešila, keď odpísali, že je to skvelý nápad, ale chceli od nás konkrétny plán, ako si to predstavujeme, ako to chceme zrealizovať.

Napísala som im tri varianty, ako by sme to chceli urobiť. Vybrali jednu. Keď už bolo všetko dohodnuté, náš spevák a muzikant Jožko Mahrík si na túto príležitosť kúpil novú menšiu harmoniku, aby sme ju mohli na palubu lietadla zobrať ako príručnú batožinu.

Naša prítomnosť na pretekoch bola vopred dohodnutá, ale iba s organizátormi. Išli sme do moslimského sveta, a tak sme nechceli nič nechať na náhodu, nič podceniť. Peter Sagan o tom nevedel a bol veľmi prekvapený, keď pretekal a my sme ho v krojoch a so slovenskými vlajkami povzbudzovali, ďakoval nám, dával autogramy… bol potešený.

Organizátori pretekov nás požiadali, aby sme spievali pri pódiu, kde prebiehalo oceňovanie víťazov pretekov, a tak sme teda asistovali aj pri udeľovaní cien. Veľmi milým gestom od víťazov pretekov bolo aj to, že pretekár, ktorý získal tretie miesto, hodil kyticu, ktorú dostal, medzi naše dievčatá...

Víťaz pretekov prišiel k nám osobne a svoju kyticu daroval našej najmladšej, a zároveň najkrajšej folkloristke Linduške Mahríkovej. S víťazmi pretekov máme krásne fotky na Facebooku aj na Instagrame.

V Abú Zabí ste sa nesmeli prezliekať. Ako ste tento problém vyriešili?

Na festivale sme sa prezentovali spevom a tancom a to vo vymedzenom časovom limite. Prvý tanec bol z trenčianskeho regiónu a teda v trenčianskych krojoch. Druhý tanec boli východoslovenské karičky. Ešte pred vystúpením sme sa informovali, či budeme mať možnosť prezliecť sa. Organizátori nám kategoricky oznámili, že nie. 

Festivalové vystúpenia všetkých súborov sa konali na otvorenom na námestí v Dubaji. V moslimskom svete nie je prípustné prezliekať sa na ulici alebo v autobuse tak, ako sa to bežne deje na Slovensku či v Európe. Ale na túto eventualitu nás nikto z usporiadateľov neupozornil a pravda je taká, že ani my sme s takýmto obmedzením nepočítali.

Vyriešili sme to tak, že tanec z Trenčína museli dievčence, ktoré tancovali oba tance, odtancovať v karičkovskom kroji, za čo sme, samozrejme, od časti slovenskej folklórnej obce zožali neskutočnú kritiku, čo nás veľmi mrzí. No museli sme rešpektovať požiadavky organizátorov a ich náboženskú kultúru.

Kam sa najbližšie chystáte a s čím tam vystúpite?

Na Slovensku nás čakajú viaceré festivaly aj podujatia, ktoré radšej v tomto okamihu neuvediem. Ich organizátori a pozývatelia ešte nemajú spracovaný svoj definitívny projekt, a preto nebudeme hejterom prihrávať na smeč (úsmev). Uvidia nás aj na trenčianskom májovom javisku a inde v Trenčíne. Zo zahraničných zájazdov máme pozvanie do Turecka, do septembrovej Antalie, do Istanbulu.

Organizátori festivalu z Dubaja nás pozvali na budúci rok do Hongkongu alebo do Bangkoku. Tešíme sa, rozhodujeme sa. Je to cesta cez pol planéty a desiatky členov súboru si musia najskôr zosúladiť svoje prázdninové, dovolenkové aj pracovné kalendáre. Potom sa radi ohlásime so správami, ako si vie slovenský folklór malej krajiny podmaniť veľký svet.