Severoatlantická zmluva sa osvedčila a je atraktívna

Štandard uverejnil nedávno dve reflexie k 20. výročiu vstupu SR do NATO. Kým prvý text je výrazne skeptický, odkaz druhého je realistický. Rád by som obraz Jaroslava Danišku však korigoval a doplnil.

Po prvé, autor píše, že „vstup do NATO bol predvstupným krokom našej integrácie do Európskej únie“. V skutočnosti tu išlo o dva súvisiace ciele, ale nie vzájomne podmienené – ani inštitucionálne, ani politicky, ani právne, ba ani časovo. Prekrývali sa záležitosti a kritériá politickej stability, právneho štátu a demokracie či ekonomickej konkurencieschopnosti a transparentnosti. Početné krajiny prekrývajúce sa členstvom v NATO a v EÚ mali, samozrejme, podobné postoje k našej dôveryhodnosti i podpore. Aj preto sa dá povedať, že odmietnutie Slovenska na samitoch NATO a EÚ v roku 1997 bolo prekonané pozitívnymi rozhodnutiami samitov v Prahe a v Kodani na konci roku 2002. Zhruba päť rokov bolo naše integračné zaostávanie za Vyšehradskou skupinou. NATO za tých päť rokov zvládlo pozvanie a začlenenie našich troch susedov, prekonalo nechuť na ďalšie rozširovanie a rozhodlo sa kolektívne reagovať na teroristický útok proti USA (2001).

Európska únia pozvala Slovensko na rokovania o členstve v decembri 1999, kým Aliancia až v novembri 2002. Rokovania o EÚ trvali Slovensku takmer tri roky. Výsledkom bola Prístupová zmluva s vyše päťtisíc stranami textu. Vzhľadom na prenos niektorých právomocí na orgány EÚ bola pre ratifikáciu nevyhnutná ústavná väčšina poslancov NR SR a referendum.

Členstvo v NATO po dvoch kolách konzultácií vyjadril jednoduchý Prístupový protokol a bezproblémový ratifikačný proces, ktorý bol zavŕšený 29. marca 2004, teda krátko pred fixne stanoveným termínom historického, najväčšieho rozšírenia EÚ (1. máj 2004).

Po druhé, NATO je nástrojom americkej zahraničnej politiky v Európe, ale určite nie základným. Je to aj preto, lebo americká dvojstranná politika vykonávaná často mimo NATO, je v Európe oveľa vplyvnejšia. Je tomu tak napríklad vo vzťahu k Ukrajine, Poľsku či Spojenému kráľovstvu. NATO zostáva dôležitým nástrojom a kotvou americkej vojenskej prítomnosti v Európe.

Napriek strojnásobeniu európskeho členstva je NATO stále funkčnou alianciou. Aj tento rast počtu členov potvrdzuje, že NATO nie je príveskom či nástrojom amerického rozhodovania. Je postavené na báze konsenzu, čo neumožňuje ani najsilnejšiemu štátu diktovať svoju vôľu všetkým ostatným. Nie je pravda, že členstvo v NATO nás automaticky zatiahne do vojen. Na to slúži zmluva, ktorá suverenitu spojencom neodoberá. 20 štátov sa postupne pripojilo k pôvodným zakladateľom iste nie preto, aby sa nechali zaťahovať do vojen, intervencií či nezodpovedných mocenských dobrodružstiev. Predpokladom zrelého slovenského postoja je však politicky zodpovedná vláda našej krajiny.

Okrem samotnej zmluvy by som rád uviedol známy prípad intervencie v Iraku v roku 2003, ktorá bola súčasťou „vojny proti teroru“ vyhlásenej prezidentom G. Bushom mladším. Aj kvôli nesúhlasu Nemecka a Francúzska sa intervencia nestala akciou NATO. Vznikla vtedy „koalícia ochotných“, ktorá reprezentovala vyše 60 krajín. Bolo medzi nimi aj Slovensko.

Premiér a väčšina vlády si osvojili pozíciu tandemu Bush – Blair v obviňovaní irackého diktátora z vlastníctva zbraní hromadného ničenia. Bolo to klamstvo. Minister Eduard Kukan argumentoval aj naším vstupom do NATO. Ako predseda Zahraničného výboru NR SR som to odmietol aj na mimoriadnom rokovaní Bezpečnostnej rady, aj pri parlamentnom rokovaní v marci 2003 v mene Gestorského výboru. Za väčšinu poslancov KDH oponujúcu vojenskej účasti Slovenska na intervencii v Iraku si koalícia našla náhradu v hlasoch HZDS. Slovinsko ako náš súputník pri vstupe do NATO takúto účasť odmietlo. A do Aliancie o rok neskôr, presnejšie v marci 2004, vstúpilo bez problémov. Podmieňovať integráciu Slovenska do NATO účasťou na intervencii v Iraku nebolo poctivé.

O suverenite treba menej vykrikovať v médiách a na mítingoch, ale rozumne a principiálne ju aplikovať tam a vtedy, keď ide o naše medzinárodné postavenie a národno-štátny záujem, keď ide o pravdu, spravodlivosť a právo. Z nich totiž pramení medzinárodná bezpečnosť, stabilita a udržateľný, skutočný mier.

4. apríla 1949 podpísalo 12 štátov Severoatlantickú zmluvu. Má preambulu a 14 článkov. Za 75 rokov ju nebolo treba korigovať, modernizovať či akokoľvek dopĺňať. Počet členov sa zvýšil na 32, keď sa po spustení ruskej agresie voči Ukrajine pridali aj tradične neutrálne Fínsko a Švédsko. Vojna na východe Európy viedla k významnému posilneniu Aliancie. Pri tejto príležitosti je dobré pripomenúť si ducha a literu tejto zmluvy, ktorej sme ako štát súčasťou už 20 rokov.

SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA, Washington DC, 4. apríla 1949

Preambula:

Zmluvné strany tejto Zmluvy opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami. Sú odhodlané hájiť slobodu, spoločné dedičstvo a kultúru svojich národov založenú na zásadách demokracie, slobody jednotlivca a právneho poriadku. Snažia sa podporovať stabilitu a blahobyt národov v severoatlantickej oblasti. Sú rozhodnuté spojiť svoje úsilie o kolektívnu obranu a o zachovanie mieru a bezpečnosti.

Článok 5 – najdôležitejší, kľúčový článok Zmluvy:

Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. …

Pre dobro vlastné i spoločné treba zmluvné právo poznať a rešpektovať. A konať v jeho duchu a podľa platnej litery zmluvy. Pri takomto konaní je dôležitým východiskom rozlišovanie pravdy a faktov od klamstiev, propagandy a poloprávd, pretože toho je plný mediálny a spravodajský priestor. Obhajoba oprávnených národno-štátnych záujmov v rámci bezpečnosti, obrany a krízového riadenia nás v prípade útoku alebo hrozby napadnutia chráni kolektívnym aliančným dáždnikom. Zároveň nás takýto útok voči ktorémukoľvek spojencovi recipročne zaväzuje „bezodkladne podniknúť takú akciu, akú budeme považovať za potrebnú, včítane použitia ozbrojenej sily.“ 

Vďaka tomuto princípu vzájomnej solidarity sa Severoatlantická zmluva historicky osvedčila a zostáva naďalej atraktívna. Práve pre tento silný príbeh a potenciál vplyvu by malo NATO ako organizácia a jej lídri prejaviť štátnickú prezieravosť a historickú múdrosť, ako ich v takom veku prejavovali napríklad americký prezident Ronald Reagan alebo nemecký kancelár Konrad Adenauer. Ide predsa o politicko-vojenskú organizáciu, nie naopak.

Hydepark je priestor otvorený na diskusiu, do rubriky prispievajú politici či vysokí úradníci a verejne činné osoby, publikované názory sa nemusia kryť s redakčnou líniou Štandardu.