Namiesto modelingu sa stala lekárkou na misiách v Afrike: Snívam o živote na Božiu slávu a mne na spásu

Pamätám si na to, keď ste vyhrali Miss stredných škôl, neskôr ste aj pracovali ako modelka. Ako sa človek z módneho móla dostane do extrémne chudobných oblastí čierneho kontinentu? To je trochu iný svet.

Modeling mi priniesol veľa zaujímavých skúseností, ktoré mi určite pomohli aj v Afrike. Už ako 17-ročná som začala sama cestovať po svete. Naučilo ma to byť samostatnou, zodpovednou, tiež som sa naučila jazyky. Paradoxne, počas prvého pobytu v Miláne som sa dostala k osobnej viere v Boha. Bola som konfrontovaná s morálnymi otázkami a bol to vek, kedy som si musela vybrať cestu, akou v živote budem smerovať. Každopádne, pri tejto práci som nemala pocit, že naplno využívam svoje talenty a potenciál darovaný do vienka. Preto som sa rozhodla pre medicínu.

Ako dlho už pôsobíte v Afrike a čo vás podnietilo ísť tam pracovať?

Bude to asi rok a pol, čo sa pohybujem na projektoch v rôznych rozvojových krajinách. Volanie po pomoci tam, kde pomoc nie je, ma sprevádza už od detstva. Možno to bol už prvý dokument o Afrike a podvyživených, HIV pozitívnych sirotách, ktorý vo mne zanechal hlbšiu než len dočasnú stopu povrchného súcitu. Nechcela som sa zmieriť s tým, že sa nikdy nepokúsim pomôcť.

Jedného dňa ste si len tak zbalili kufre? Ako to prijala vaša rodina?

Prvý projekt v Burundi bol vytúžený a dlho dopredu plánovaný. Čiže, očakávali to. Pri oznámení odchodu do Južného Sudánu sa pýtali: ,,Prečo? Veď si v Afrike už bola.“ Vtedy sme si sadli a vysvetlila som im, že pre mňa je Afrika viac než len výlet za roztomilými deťmi. Je to moje poslanie. Rodičia sú moja najväčšia podpora, najlepší kamaráti. Ďakujem im za to, že za mnou stoja, nech sa deje v mojom živote čokoľvek. 

Ako by ste pomenovali to, čo je vaším poslaním v Afrike? Čo túžite dosiahnuť svojou prítomnosťou tam? 

Matka Tereza povedala: ,,Všetko, čo robíte, je len kvapka v mori. Ale keby ste to nerobili, tá kvapka by tam chýbala.“ Pravdou ale je, že až výrok, ktorý som počula od profesora Krčméryho, bol ten, ktorý ma definitívne presvedčil o mojom rozhodnutí: Keď sa pýtaš Boha: ,,Bože, kde si, keď je na svete toľko zla?“ Boh odpovedá: ,,A kde si ty?“

V nemocniciach v Keni ste zrejme nemali vybavenie ako v nemocniciach v Plzni, kde ste študovali. Ako ste sa prispôsobovali všetkému, čo vás tam profesijne čakalo?

Ťažké bolo zmieriť sa s materiálnym nedostatkom vybavenia a liekov v nemocnici v Južnom Sudáne, kvôli ktorému zbytočne umierali aj napriek našej najväčšej snahe pacienti, hlavne deti. Na druhej strane, keďže je tu menej „papierovačiek“, venujeme viac času pacientovi a vieme ich vyšetriť nepomerne viac.

Čo je pre vás to najťažšie, s čím sa vo svojej práci stretávate? Čo vám nedá spávať?

Nespravodlivosť. To, že rovnaké dieťa u nás sa narodí do prebytku, bezpečia, lásky kompletnej rodiny, s možnosťou bezplatného vzdelania, sociálneho zázemia, perspektívy, a také isté dieťa, len o 8 000 kilometrov na juh, sa narodí na ulici a vyrastá v blate, nemá občianstvo, nikomu nepatrí a nemá žiadnu budúcnosť.

Čím vás Afrika prekvapuje najviac? 

Každý jeden deň ma niečo prekvapuje. Hlavne život v najmenej rozvinutej Afrike – Južný Sudán alebo Burundi. Ostávam v nemom úžase, keď predo mnou v ambulancii mamička používa ako odsávačku sopľov usopleného drobca svoje ústa. Keď sú ľudia schopní vypiť jedno banánové pivo a opiť sa tak, že spoločne popadajú do ohňa a ráno s popáleninami prídu k nám. Keď mi príde postrelený chlapec, ktorého otca chceli zabiť, len ho nenašli doma, tak postrelili chlapca. Chlapča s prestrelenou rukou a nohou sedí bez slova a plače na ambulantnej posteli. Keď 5-ročný súrodenec nesie na rukách do nemocnice svojho dvojročného brata v kóme kvôli mozgovej malárii. Keď dieťa uštipnuté hadom či škorpiónom ani nezaplače. Jeho bolesť prezrádzajú len vyplašené oči. Prekvapilo ma, že muži mi prejavovali náklonnosť fyzickou silou, pretože, keď žena cíti silu muža doslova, cíti sa s ním bezpečne a milovaná. Prekvapilo ma, že v Južnom Sudáne sa všetko počíta na kravy. Ak muž znásilní ženu, potrebuje sedem kráv pre jej otca. Ak si chce ženu zobrať za manželku, potrebuje 50 kráv. Ak niekoho zabije, taktiež sa vykúpi zo svojho zločinu kravami. Prekvapovala ma blond farba vlasov mužov a ich čisto biele zuby, až kým som nezistila, že na farbenie používajú kravský moč a na čistenie zubov kravský trus. Chlapi pijú kravské mlieko alebo krv, aby boli silní, ženy si zasa kvôli kráse vytrhávajú predné zuby a režú si telo, aby im ostali jazvy krásy. Každý jeden deň ostávam v nemom úžase.

Ako vás vnímajú miestni? Osobnostne, ale i postavením. Ste beloška, lekárka a ste Európanka. Vaša mentalita je prirodzene odlišná.

Môj kamarát to celkom vystihol: ,,Afričania ťa berú ako chodiacu ATM (bankomat). Snažia sa od teba peniaze dostať alebo ťa o ne obrať.“ Pre mňa je dôležité nesprávať sa k nim ani veľmi súcitne, ani príliš kolonialisticky. Správať sa tak, aby som k nim zapadla, bola jednou z nich. Tak sa s nimi žije najjednoduchšie. A musím povedať, že aktuálne si so svojimi kenskými kolegami rozumiem výrazne nadštandardne. Síce naše európske a africké myslenie je absolútne odlišné, no žije sa mi tu s nimi veľmi dobre. 

Zažili ste aj situácie, kedy ste sa naozaj, ale naozaj báli? 

Asi keď sa začalo strieľať v Sudáne tak, že ma to v noci budilo. Boli dni, kedy sme museli zvažovať, či sa budeme evakuovať. Vtedy som sa cítila neisto. Nebála som sa, ale bola som opatrná, keď mi v Burundi prezidentov kamarát prišiel oznámiť, že budem jeho manželka a že si pre mňa príde. Vtedy som preventívne odišla na dva týždne do Ugandy. U nich nikdy neviete. Nevedela som ani, ako dopadne situácia, keď nám v Burundi v noci došiel olej v aute a my sme sa zasekli v lese počas monzúnu. To sú nebezpečné situácie, pretože v noci v lesoch cvičia zabijácke skupiny. Našťastie to dopadlo dobre.

Mení vás život v Afrike? Aký je váš najsilnejší osobný zážitok z obdobia v Afrike? 

Je ich veľa a všetky ma len utvrdili v tom, že to, čo robím, má zmysel. Jeden z najsilnejších bol, keď mi do ambulancie v Južnom Sudáne priniesli 2-ročné dievčatko v kóme kvôli malárii. Ostávalo mu pár minút do konca života. Začali sme intenzívnu záchrannú akciu, darovala som mu svoju krv a ono prežilo. Vtedy som prvýkrát v živote plakala od šťastia.