Namiesto modelingu sa stala lekárkou na misiách v Afrike: Snívam o živote na Božiu slávu a mne na spásu

Monika Paločková, mladá doktorka zo Zvolena, žije život ako vystrihnutý z filmu. Hoci spočiatku smeroval k úspešnej modelingovej kariére, mólo vymenila za africké slumy. Dnes pôsobí ako lekárka na misii v Afrike, kde pracuje aj na vzdelávaní, adopcii detí na diaľku a realizácii projektov, ktorých cieľom je väčšia samostatnosť miestnych. Čo všetko tam prežíva a akú úlohu v jej príbehu zohráva viera?

Pamätám si na to, keď ste vyhrali Miss stredných škôl, neskôr ste aj pracovali ako modelka. Ako sa človek z módneho móla dostane do extrémne chudobných oblastí čierneho kontinentu? To je trochu iný svet.

Modeling mi priniesol veľa zaujímavých skúseností, ktoré mi určite pomohli aj v Afrike. Už ako 17-ročná som začala sama cestovať po svete. Naučilo ma to byť samostatnou, zodpovednou, tiež som sa naučila jazyky. Paradoxne, počas prvého pobytu v Miláne som sa dostala k osobnej viere v Boha. Bola som konfrontovaná s morálnymi otázkami a bol to vek, kedy som si musela vybrať cestu, akou v živote budem smerovať. Každopádne, pri tejto práci som nemala pocit, že naplno využívam svoje talenty a potenciál darovaný do vienka. Preto som sa rozhodla pre medicínu.

Ako dlho už pôsobíte v Afrike a čo vás podnietilo ísť tam pracovať?

Bude to asi rok a pol, čo sa pohybujem na projektoch v rôznych rozvojových krajinách. Volanie po pomoci tam, kde pomoc nie je, ma sprevádza už od detstva. Možno to bol už prvý dokument o Afrike a podvyživených, HIV pozitívnych sirotách, ktorý vo mne zanechal hlbšiu než len dočasnú stopu povrchného súcitu. Nechcela som sa zmieriť s tým, že sa nikdy nepokúsim pomôcť.

Jedného dňa ste si len tak zbalili kufre? Ako to prijala vaša rodina?

Prvý projekt v Burundi bol vytúžený a dlho dopredu plánovaný. Čiže, očakávali to. Pri oznámení odchodu do Južného Sudánu sa pýtali: ,,Prečo? Veď si v Afrike už bola.“ Vtedy sme si sadli a vysvetlila som im, že pre mňa je Afrika viac než len výlet za roztomilými deťmi. Je to moje poslanie. Rodičia sú moja najväčšia podpora, najlepší kamaráti. Ďakujem im za to, že za mnou stoja, nech sa deje v mojom živote čokoľvek. 

Ako by ste pomenovali to, čo je vaším poslaním v Afrike? Čo túžite dosiahnuť svojou prítomnosťou tam? 

Matka Tereza povedala: ,,Všetko, čo robíte, je len kvapka v mori. Ale keby ste to nerobili, tá kvapka by tam chýbala.“ Pravdou ale je, že až výrok, ktorý som počula od profesora Krčméryho, bol ten, ktorý ma definitívne presvedčil o mojom rozhodnutí: Keď sa pýtaš Boha: ,,Bože, kde si, keď je na svete toľko zla?“ Boh odpovedá: ,,A kde si ty?“

V nemocniciach v Keni ste zrejme nemali vybavenie ako v nemocniciach v Plzni, kde ste študovali. Ako ste sa prispôsobovali všetkému, čo vás tam profesijne čakalo?

Ťažké bolo zmieriť sa s materiálnym nedostatkom vybavenia a liekov v nemocnici v Južnom Sudáne, kvôli ktorému zbytočne umierali aj napriek našej najväčšej snahe pacienti, hlavne deti. Na druhej strane, keďže je tu menej „papierovačiek“, venujeme viac času pacientovi a vieme ich vyšetriť nepomerne viac.

Čo je pre vás to najťažšie, s čím sa vo svojej práci stretávate? Čo vám nedá spávať?

Nespravodlivosť. To, že rovnaké dieťa u nás sa narodí do prebytku, bezpečia, lásky kompletnej rodiny, s možnosťou bezplatného vzdelania, sociálneho zázemia, perspektívy, a také isté dieťa, len o 8 000 kilometrov na juh, sa narodí na ulici a vyrastá v blate, nemá občianstvo, nikomu nepatrí a nemá žiadnu budúcnosť.

Čím vás Afrika prekvapuje najviac? 

Každý jeden deň ma niečo prekvapuje. Hlavne život v najmenej rozvinutej Afrike – Južný Sudán alebo Burundi. Ostávam v nemom úžase, keď predo mnou v ambulancii mamička používa ako odsávačku sopľov usopleného drobca svoje ústa. Keď sú ľudia schopní vypiť jedno banánové pivo a opiť sa tak, že spoločne popadajú do ohňa a ráno s popáleninami prídu k nám. Keď mi príde postrelený chlapec, ktorého otca chceli zabiť, len ho nenašli doma, tak postrelili chlapca. Chlapča s prestrelenou rukou a nohou sedí bez slova a plače na ambulantnej posteli. Keď 5-ročný súrodenec nesie na rukách do nemocnice svojho dvojročného brata v kóme kvôli mozgovej malárii. Keď dieťa uštipnuté hadom či škorpiónom ani nezaplače. Jeho bolesť prezrádzajú len vyplašené oči. Prekvapilo ma, že muži mi prejavovali náklonnosť fyzickou silou, pretože, keď žena cíti silu muža doslova, cíti sa s ním bezpečne a milovaná. Prekvapilo ma, že v Južnom Sudáne sa všetko počíta na kravy. Ak muž znásilní ženu, potrebuje sedem kráv pre jej otca. Ak si chce ženu zobrať za manželku, potrebuje 50 kráv. Ak niekoho zabije, taktiež sa vykúpi zo svojho zločinu kravami. Prekvapovala ma blond farba vlasov mužov a ich čisto biele zuby, až kým som nezistila, že na farbenie používajú kravský moč a na čistenie zubov kravský trus. Chlapi pijú kravské mlieko alebo krv, aby boli silní, ženy si zasa kvôli kráse vytrhávajú predné zuby a režú si telo, aby im ostali jazvy krásy. Každý jeden deň ostávam v nemom úžase.

Ako vás vnímajú miestni? Osobnostne, ale i postavením. Ste beloška, lekárka a ste Európanka. Vaša mentalita je prirodzene odlišná.

Môj kamarát to celkom vystihol: ,,Afričania ťa berú ako chodiacu ATM (bankomat). Snažia sa od teba peniaze dostať alebo ťa o ne obrať.“ Pre mňa je dôležité nesprávať sa k nim ani veľmi súcitne, ani príliš kolonialisticky. Správať sa tak, aby som k nim zapadla, bola jednou z nich. Tak sa s nimi žije najjednoduchšie. A musím povedať, že aktuálne si so svojimi kenskými kolegami rozumiem výrazne nadštandardne. Síce naše európske a africké myslenie je absolútne odlišné, no žije sa mi tu s nimi veľmi dobre. 

Zažili ste aj situácie, kedy ste sa naozaj, ale naozaj báli? 

Asi keď sa začalo strieľať v Sudáne tak, že ma to v noci budilo. Boli dni, kedy sme museli zvažovať, či sa budeme evakuovať. Vtedy som sa cítila neisto. Nebála som sa, ale bola som opatrná, keď mi v Burundi prezidentov kamarát prišiel oznámiť, že budem jeho manželka a že si pre mňa príde. Vtedy som preventívne odišla na dva týždne do Ugandy. U nich nikdy neviete. Nevedela som ani, ako dopadne situácia, keď nám v Burundi v noci došiel olej v aute a my sme sa zasekli v lese počas monzúnu. To sú nebezpečné situácie, pretože v noci v lesoch cvičia zabijácke skupiny. Našťastie to dopadlo dobre.

Mení vás život v Afrike? Aký je váš najsilnejší osobný zážitok z obdobia v Afrike? 

Je ich veľa a všetky ma len utvrdili v tom, že to, čo robím, má zmysel. Jeden z najsilnejších bol, keď mi do ambulancie v Južnom Sudáne priniesli 2-ročné dievčatko v kóme kvôli malárii. Ostávalo mu pár minút do konca života. Začali sme intenzívnu záchrannú akciu, darovala som mu svoju krv a ono prežilo. Vtedy som prvýkrát v živote plakala od šťastia. 

• 

• 

Čo vás poháňa vpred v najťažších chvíľach? Máte niekedy chuť to tam zabaliť a ísť domov, kde vás bude čakať pohodlný gauč, vaňa a supermarket za rohom?

Tento pocit som nikdy nemala, skôr naopak. V Afrike mi nič nechýba. V Afrike sa zo mňa stáva najšťastnejší človek na svete. Mám pocit zmysluplného využitia každého jedného dňa. Vtedy zabudnete na to, že vám chýba balzam na vlasy alebo keramický záchod.

Môžete byť veľkou inšpiráciou pre ľudí, ktorí snívajú svoje sny, ale zdajú sa im nedosiahnuteľné či neuskutočniteľné. Pred pár týždňami ste si splnili ďalší zo svojich snov, vyšplhali ste sa na Kilimandžáro. Aké to bolo?

Bol to jeden z najkrajších zážitkov môjho života a taktiež najväčšia výzva. Najlepšie bolo, paradoxne, asi to, že som nemala sedem dní žiaden signál a wifi, naplno som si užívala prekrásnu tropickú a vysokohorskú africkú prírodu, pozorovala opičie rodinky žijúce nad mojou hlavou v dažďovom pralese, obdivovala päť metrov vysoké kaktusy či ľadovce. Celý čas som sa venovala ľuďom, ktorí so mnou kráčali, smiali sme sa, rozprávali, hecovali, držali sa v najťažších chvíľach. Dosiahnutie vrcholu Kilimandžára bol ten najťažší a najúžasnejší moment v jednom.

O čom vo svojom živote snívate?

Aby bol môj život Bohu na slávu, mne na spásu, rodičom na radosť a svetu na osoh.

Je pre vás viera v Boha dôležitá?

Áno, verím v Boha a Bohu. Viera je pre mňa cesta. Je to pre mňa taký manuál na zjednodušenie si života. Nemusím premýšľať, či je niečo dobré alebo zlé, či by som to robiť mala alebo nie, či to má zmysel… Každopádne, snažím sa svoju vieru žiť viac skutkami než slovami. Vidím v tom väčší zmysel. 

Hovoríte, že Afrika sa stala vaším druhým domovom. Viete si predstaviť usadiť sa tam a založiť si rodinu? 

Viem si to predstaviť. Afriku milujem. No nateraz sa kvôli atestácii budem musieť vrátiť domov. Taktiež si viem predstaviť bývať v Európe a na projekty cestovať. Ako to bude, vie aktuálne len „Ten hore“. Ja teraz viem, že vždy budem robiť všetko pre to, aby som bola na mieste, kde moje pôsobenie bude mať najväčší zmysel a bude najpotrebnejšie.

Na svojich sociálnych sieťach často hovoríte o adopcii dieťaťa na diaľku. Vy sama máte adoptované dievčatko. Čo to presne znamená? A prečo vlastne? 

Ide o podporu detičiek z najchudobnejších pomerov Kene – deti zo slumov, „streetboyov“, teda deti žijúce na ulici, alebo siroty. Celý projekt zastrešuje Daria Kimuli, Slovenka žijúca v Keni, ktorá spolu s manželom Nicom vystavala základnú školu. Daria tieto deti v Keni aktívne vyhľadáva a zabezpečuje im vzdelanie, internát, stravu štyrikrát denne, športové aktivity. Deti sú tak oddelené od často toxického domáceho prostredia, násilia, kriminality, zneužívania, od prostredia bez budúcnosti. Aktuálne ich máme v škole skoro 600. Prečo to robíme? Každé dieťa si v živote zaslúži aspoň šancu. Tak ako sme si my ničím nezaslúžili lásku od rodičov, blahobyt, školu zadarmo či bezpečie, ony nemôžu za to, že sú bez rodičov, chudobné, odmietnuté, bez lásky a perspektívy. Pre nás je to pár eur mesačne, no pre ne je to šanca na plnohodnotný život, dôstojnosť, radosť. A tiež to robíme sami pre seba. Chceme dosiahnuť, aby raz bola Afrika kontinent, ktorý bude nezávislý od našej pomoci? Teraz je ten správny čas podporiť ich cestu za vzdelaním a samostatnosťou. V neposlednom rade budete šťastní. Naozaj šťastní. 

•