So schválením krízového fondu proti korone sa môžu do EÚ prepašovať úplne iné záujmy

Debata o postoji Poľska a Maďarska k schváleniu rozpočtu EÚ je primárne politická. V pozadí sú však aj zaujímavé ekonomické dimenzie. Rozpočet spojený s krízovým fondom označujú predstavitelia niektorých štátov za zásadný na oživenie ekonomík. Táto rétorika však nemusí zodpovedať ekonomickej realite a môže byť len nástrojom na vytvorenie verejného tlaku na Poliakov a Maďarov.

Je viac než zjavné, že kríza vyvolaná pandémiou čínskeho koronavírusu sa v rámci EÚ využíva na presadenie najrôznejších záujmov. Typicky sú to záujmy centralizujúce moc v rámci Únie. Príkladom je samo zvýšenie rozpočtu, ktoré je bezprecedentne rýchle. S tým súvisia nové zdroje financovania, najmä spoločné dlhopisy, ktoré doteraz boli viac-menej tabu. Pridávajú sa však aj zdanlivo nesúvisiace požiadavky ako dodržiavanie „princípov právneho štátu“ či harmonizácia iných politík.

Základnou premisou debaty je, že rozpočet musí byť schválený. Ďalšími sú, že musí byť vysoký a musí byť schválený rýchlo, inak hrozia bližšie nešpecifikované ekonomické škody. V období neistoty, pokračujúcej druhej vlny pandémie a celkovej únavy vernosti je tu ideálne prostredie na pretlačenie takmer čohokoľvek. Lenže čo ak by tento rozpočet s krízovým fondom schválený nebol a Únia by hospodárila s menším balíkom prostriedkov? Hrozí nejaká katastrofa?

Nejde o obyčajnú krízu

Základný prístup hospodárskej politiky k aktuálnej kríze zodpovedá keynesiánskej ekonómii. Z povrchného pohľadu je na to dobrý dôvod. Príčinou krízy je pokles dopytu pre nižšie spotrebné výdavky domácností a investičné výdavky firiem. Monetárna politika nefunguje, hoci centrálne banky sa snažia. Domácnosti a firmy peniaze neutrácajú, ale hromadia. Úspory domácností vzrástli v tomto roku nečakane vysoko. Záver je teda jasný, ekonomika potrebuje fiškálnu stimuláciu. Verejné výdavky vrátane tých zo strany EÚ musia nahradiť chýbajúci súkromný dopyt.

Tento pohľad však ignoruje podstatné špecifiká súčasnej ekonomickej krízy. Pokles agregátneho dopytu nie je výsledkom očakávaní domácností a firiem, nie je výsledkom ich voľby. Z veľkej časti je dôsledkom obmedzení, ktoré na ekonomiky uvalili vlády v súvislosti s pandémiou.

Domácnosti nesporia primárne pre obavy z budúcnosti, hoci čiastočne to môže byť i z tohto dôvodu. Sporia preto, že nemôžu svoje peniaze utrácať. V situácii neistoty týkajúcej sa budúcich vládnych opatrení firmy, samozrejme, nemajú dôvod investovať. Toto nie je klasická keynesiánska kríza, preto nie je dôvod siahať po klasických keynesiánskych riešeniach.

Cena môže byť vyššia, ako sa zdá

S koncom pandémie a uvoľnením najrôznejších obmedzení kríza zrejme pominie bez ohľadu na výšku rozpočtu EÚ a jej krízový fond. Odolnosť ekonomík sa ukázala už v lete po skončení prvej vlny pandémie. Svedčí o tom vývoj na akciových trhoch, ktoré sú dobrým indikátorom budúceho vývoja.

Každú správu o úspešnom vývoji vakcín sprevádza prudký rast cien akcií. Investori očakávajú, že keď vyriešime pandémiu a uvoľníme opatrenia, ekonomika bude fungovať ďalej. Záchrana zo strany EÚ príde najskôr spolu s uvoľnením obmedzení a efekt jednotlivých opatrení už nikto od seba nerozlíši.

Negatívne ekonomické dosahy neschválenia rozpočtu EU teda vôbec nie sú zrejmé. Je však zrejmé, že krízovú situáciu niektorí využívajú na pretlačenie zmien, ktoré sa im hodia. Cena, ktorú EÚ za protikrízové opatrenia nakoniec zaplatí, môže byť vyššia, ako sa na prvý pohľad zdá.