Violončelista Jan Bogdan: Talent nestačí, úspech som si musel tvrdo vydrieť

„Moji rodičia ma podporovali a mamka ma viedla k tomu, aby som mal pravidelnosť. Takže som hral pravidelne každý deň, hoci len desať minút. Vďaka tomu som si vytvoril návyk. Mama so mnou chodila na hodiny, prvé roky so mnou cvičila a zapisovala si, čo mám ako robiť, takže vďaka tomu som aj rýchlejšie napredoval.“

Zo súťaží si odnášal zlato

Jeho talent mu otvoril dvere na rôzne súťaže. „Keď som mal sedem rokov, prišli aj súťaže a tie som si obľúbil. Ako najmladší v kategórii na medzinárodnej súťaži som sa nevedel ani podpísať. Napísal som ‚Bo‘ a otočil som sa na mamku s tým, že ‚g‘ sme sa v škole ešte neučili. Všetci na mňa úsmevne pozerali, akoby sa čudovali, že toto malé chlapča ide súťažiť. Tam som dostal bronzové pásmo. Ako deväťročný som išiel na veľkú súťaž do Rakúska a tú som vyhral. Vtedy som si ešte tak neuvedomoval, čo sa vlastne stalo, len som sa zo všetkého tešil."

Úspech neurčuje hodnotu človeka

Jeho cesta k hudobnému majstrovstvu však nebola jednoduchá. S podporou rodičov a vlastnou húževnatosťou sa však postupne presadzoval. „Úspech či neúspech z jedného koncertu alebo súťaže neurčuje hodnotu človeka, alebo to, akým je hudobníkom,“ dodal so zreteľným pohľadom na realitu hudobného sveta. Aj keď mu po rokoch ľudia tlieskajú a obdivujú jeho úspechy, on sám vidí pred sebou ešte dlhú cestu a veľa námahy.

Emočné, psychické aj fyzické vypätie

Pre hudobníka je každý koncert novou výzvou. „Je to veľká vnútorná zodpovednosť, ak chcem podať dobrý výkon. Niekedy som v tej hudbe celkom ponorený, preto si koncert ani poriadne nepamätám. V hlave mám len tú energiu a atmosféru. Občas sa snažím robiť veci lepšie ako viem, a vtedy sa práve mnoho pokazí. Koncerty sú veľké emočné a psychické aj fyzické vypätie," dodal violončelista s priznaním, že keď odznie eufória, tak je vnútorne a emočne veľmi vyčerpaný. „Vtedy viem, že som na tom koncerte odovzdal všetko, čo som mohol."

Koncertné nepríjemnosti, prasknuté struny a slzy

Pokiaľ ide o koncertné muky, každý hudobník má svoje príbehy. „Pamätám si, že na súťaži som si zle zatiahol bodec na violončele, ktoré sa mi potom začalo posúvať,“ spomína na jednu z nečakaných prekážok. Okrem toho umelec opísal aj situácie ako prasknuté struny na koncerte či zvoniace telefóny.

Na pódiu však nechýba ani radosť z pozitívnych momentov. „Vidím, že ľudia plačú a stalo sa to dokonca počas hrania aj mne,“ priznal a dodal, že darom koncertu je moment, keď sa cíti spojený s hudbou a publikom až do takej miery, že emócie sa medzi nimi navzájom prenášajú: „Nechcem, aby si raz ľudia povedali, že to bol dobrý koncert. Chcem, aby nemali slov a zažili také emócie a taký zážitok, že budú očarení. Chcem, aby všetci v tej sále prežili niečo výnimočné.“

Veľkým vzorom bola mamka

„Keď mi zomrela mamka, hneď na druhý deň som mal mať večer koncert. Napísal som organizátorom, že neviem, či to zvládnem odohrať. Potom som si povedal, že to skúsim. Uvedomil som si, že s mamkou som bol najviac spojený cez hudbu. Takže nie je nič krajšie, ako keď si ju dokážem takto pripomenúť a doteraz si ju takto pripomínam každým koncertom," opísal svoje ťažké chvíle violončelista a dodal, že práve hudba je pre neho v týchto situáciách potrebná.

„Pamätám si na posledný koncert, na ktorom bola mamka a ja som cítil, že je to ten posledný. Bol to ozaj výnimočný koncert pre mňa aj pre ľudí bez toho, aby vedeli, že som to hral pre ňu. Mnoho z nich, nezávisle od seba, išlo z koncertu uplakaných. Na tú atmosféru nezabudnem. Bolo to skutočne silné," dodal Jan Bogdan na záver.