Diskusia k 80. výročiu deportácie židov sa nezaobišla bez sĺz a spomienok

Diskusie sa zúčastnila Nadežda Lambertová, vedúca košickej skupiny ukrývaných detí Hidden Child, ktorá sama ako dieťa prežila holokaust, a vedúci Múzea holokaustu v Seredi, spadajúceho pod Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry Martin Korčok.

Diskusiu viedol riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie a lektor Akadémie kritického myslenia Ondrej Schütz. S príhovorom vystúpil zástupca jedného z partnerov diskusie z britskej ambasády. Vyzdvihol pripomínanie si holokaustu v rámci International holocaust remembrance alliance, kde je 35 krajín vrátane Slovenska.

Prvá deportácia z Košíc bola už v júli 1941

„Viedenská arbitráž (1938) je zaujímavá tým, že zo Slovenska boli odsunutí do ‚pásma nikoho‘ židia, ktorí nemali slovenskú štátnu príslušnosť. To isté sa stalo aj v Maďarsku,“ vysvetlil Martin Korčok a tiež pripomenul začiatky deportácií, ktoré sa začali už v júli roku 1941, keď boli prvé skupiny ľudí odvážané do miest, kde prebiehala operácia Barbarossa. „Išlo o skupinu 300 ľudí a už v auguste bola väčšina z nich zavraždená,“ dodal Korčok.

Nadežda Lambertová dodala ďalšie detaily o hrôzach tej doby, spomínajúc, ako ľudia utekali do Maďarska, len aby boli nakoniec chytení a deportovaní. „Keď prišili v marci na územie Maďarska Nemci, tak za veľmi krátku dobu boli hotové prípravy na deportáciu. Dialo sa to všetko za pomoci domácich síl,“ podotkla a uviedla príklady odporu, ako napríklad v Dánsku, kde ľudia vďaka protestu zachránili mnoho životov.

Ľudí strieľali nad vykopanými masovými hrobmi

Martin Korčok popísal neľudský charakter pri výmene názorov na konferencii vo Wannsee v roku 1942, kde sa rozhodovalo o osude miliónov židov. „Vraždy sa začali už skôr (jún 1941), keď bol napadnutý Sovietsky zväz. Na dobytých miestach ľudí vraždili do masových hrobov. Konferencia vo Wannsse však hľadala iný spôsob zabíjania, a tam sa zmenila stratégia vraždy ľudí – vraždy plynom. Takým spôsobom mal zomrieť každý jeden žid v celej Európe, ktorý už len tým, že sa narodil, bol odsúdený na smrť.“

V Košiciach žilo viac ako 11-tisíc židov. Bolo treba konať. Preto keď prevzali moc radikáli, tak to, o čom sa len hovorilo, nabralo plnú rýchlosť. V priebehu niekoľkých týždňov bola drvivá väčšina židov z Košíc deportovaná, nechávajúc za sebou takmer 6-tisíc voľných bytov a podnikov, ktoré boli zabavené a predané.

Ľudia boli do vagónov natlačení ako dobytok

Vlaky prechádzajúce cez Košice boli preplnené ľuďmi, ktorí boli do vagónov natlačení ako dobytok. „Bolo tam teplo, nedostatok vody a neľudské podmienky, ktoré si väčšina z nás ani nevie predstaviť. Matky nemohli pomôcť svojim deťom a ľudia počas cesty zomierali. Preživší majú prvé desivé spomienky z vagóna, pretože vtedy si uvedomili, že pre ostatných nie sú ľuďmi. Holokaust nie je len o tom, že koľko ľudí sa zavraždilo, ale čím tí ľudia museli prejsť,“ opísali neľudské podmienky diskutujúci.

Majetní židia boli mučení a zabití

Etnológ tiež vysvetlil, že významní židia boli zatknutí a držaní mimo, pretože tí, ktorí sa na tom zúčastňovali, si mysleli, že majú veľké majetky. „Mučili ich, aby im odovzdali skryté bohatstvo, ale mnohí z nich aj napriek utrpeniu zomreli nakoniec v táboroch.“

Povojnové obdobie v Košiciach

Po skončení vojny sa mnohí židia vrátili aj do Košíc. „Keď prišli domov, počuli, že to, čo im kedysi patrilo, už nie je ich majetok, ani byt. Viem o pani, ktorá išla po ulici a nemala nič. Videla, že jej najlepšia nežidovská kamarátka mala na sebe jej kabát a prosila ju, nech jej ho vráti, lebo nič nemá. Ona jej odvetila: „Vráť sa naspäť, odkiaľ si prišla, bodaj by si aj ty tam bola skapala.“ Boli však aj ojedinelé prípady, keď v dedine, kde predtým bývali, im miestni pripravili dom a pomohli im,“ opísali povojnové obdobie hostia diskusie.

Ľudí popravili ešte deň pred oslobodením Košíc

„Slovensko sa veľmi významne podieľalo na deportácii židov. Kým sa vojna neskončila, likvidovaní boli takmer všetci maďarskí aj košickí židia. Keď sa k moci dostali v októbri Almašiovci, tak vyhľadávali židov, zbehov a mnohých ďalších, ktorých následne popravovali v Košiciach. Napríklad ich povešali na Hlavnej ulici na stromy. Je to pre mňa nepochopiteľné… veď už bol koniec vojny. Ešte deň pred oslobodením Košíc bolo popravených mnoho ľudí,“ dodala Nadežda Lambertová na záver.

Ja som tam bol…

Na konci diskusie poprosil starší pán o mikrofón. Keď mu ho podali, rozplakal sa a potom vyjadril vďaku zástupcovi z britskej ambasády. „Ja som tam bol. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sme sa museli skrývať. Môj otec pracoval v lesoch a spravil aj bunker, ktorý niekto v zime prezradil. Dostali sme sa do pazúrov Hlinkovej gardy a gestapa… odvliekli nás do Nemecka a na konci cesty vyšla z vagónov len polovica. Život tam bol horší ako vo vagóne. Jedlo tam nebolo a mŕtvoly boli nahádzané na seba. Moja mama tam zomrela na týfus po oslobodení. Ja som sa dostal do Košíc len náhodou, pretože sa o mňa postarala mamina kamarátka. Ďakujem, ďakujem anglickej armáde,“ ukončil diskusiu z roztraseným hlasom a so slzami v očiach.