Keď nápad prezidentky Čaputovej padol, tak za tým nebola neochota Smeru a SNS. Aj keby všetci pozvaní prikývli, bez Fica by sme to ťažko mohli nazvať okrúhlym stolom.
Inými slovami: pri stretnutí lídrov by sa patrilo počkať na premiéra a predsedu Smeru. Až potom, po jeho zotavení a po jeho návrate do aktívnej politiky, bude možné hovoriť o okrúhlych stoloch. A o hľadaní politických východísk z problémov, ktoré sa dlho podceňovali – až nakoniec vybuchli v stredu 15. mája 2024.
Myšlienka okrúhlych stolov je výborná. Lídri strán by mali občas ukázať, že vedia spolu hovoriť. Alebo že sa vedia zhodnúť na základnom minime: na potrebe udržať vnútorný mier a odsúdiť násilie.
Žiaľ, na Slovensku sa tradícia okrúhlych stolov nepresadila. Pestoval sa tu – a celkom vedome a zámerne – jej opak. Presadzovala sa politika sociálneho vylúčenia a politickej izolácie „nepriateľa“. A nie, neprišiel s tým Fico ani Smer. V tejto disciplíne vynikali, paradoxne, tí, ktorí mali plné ústa „inkluzívnych zásad“.
Politiku vylúčenia a izolácie si vynucovali progresívci a progresívne médiá. Robili to cielene a programovo. Najskôr na čiernej listine končili tí, ktorých označili za „fašistov“. Potom pridali „dezolátov“. A nakoniec sa pokúšali vylúčiť a izolovať ako mafiu a zlo Fica a jeho spojencov. Teda tých, za ktorými stojí väčšina spoločnosti.
Good job.
Ich kampane mali démonizovať odporcov progresívcov a ich registrovaných partnerov (SaS, Demokrati, KDH). Aby mobilizovali podporu pre vyvolenú stranu, koalíciu, vládu… Dôvody boli sčasti politické. A sčasti geopolitické. Atlantické. Kto vybočoval z predpísanej línie, ten končil na čiernych zoznamoch. Ako bezpečnostná hrozba.
Práve tieto politické a mediálne kampane rozhodujúcou mierou prispeli k výbušným náladám v spoločnosti. Mediálny mainstream sa radikalizoval do straty príčetnosti. V snahe vyhrať voľby. A nakoniec ich aj tak prehral. Najskôr parlamentné, potom prezidentské. Čo ešte viac bičovalo a frustrovalo ten tábor, ktorý prehral.
Prezidentke Čaputovej treba nahlas pripomenúť, že pod tieto kampane a pod mytológiu o boji Dobra so Zlom sa podpisovala aj ona. Nezvolávala okrúhle stoly, kde by sa tlmila klanová radikalizácia. Vyhýbala sa aj stretnutiam troch najvyšších ústavných činiteľov.
Namiesto toho vyhľadávala stretnutia v rámci vlastného klanu – s českým premiérom Fialom, s českým prezidentom Pavlom, s ukrajinským prezidentom Zelenským… Tam boli jej priority.
Okrúhly stôl slovenských strán navrhla až minulý týždeň. Vtedy, keď už bolo neskoro. Lebo Fico krvácal v nemocnici. A zároveň vtedy, keď bolo priskoro, pretože „zmierenie za okrúhlym stolom“ bez Fica je nemožné.
Prezidentka Čaputová premeškala príležitosti, ktoré mala päť rokov. Zvolať okrúhly stôl so všetkými lídrami – to bude zrejme agenda jej nástupcu.
Dúfajme, že v tom bude aspoň trochu úspešný.
Základné riešenia, ktoré by mohli posunúť slovenskú spoločnosť z chorého stavu bližšie k zdravému, sú tri. Treba tlmiť politickú radikalizáciu – na oboch frontoch, koaličnom aj opozičnom. Poslúžiť by na to mohli aj okrúhle stoly.
Treba tlmiť štvavé politické kampane médií. Hlavne tých progresívnych, ktoré veľmi agresívnym spôsobom vstúpili do služby politiky a geopolitiky. Ako zbraň v informačnej vojne…
A hlavne: treba pracovať na tom, aby sa ukončila hybridná vojna. Alebo aby sa aspoň miernila. Práve hybridná vojna a špeciálne jej politický, informačný a kultúrny front je zdrojom prvých dvoch spomínaných problémov. Spoločnosť, ktorá je desať rokov v hybridnej vojne, sa nemôže tešiť mentálnej pohode a zdraviu. Vojnový stav si vždy od spoločnosti a od ľudí vyžaduje, aby boli nezmieriteľní, agresívni – a obmedzení pod svojimi bojovými vlajkami.
Všetky tri spomínané problémy a riešenia sú hlboko previazané.
A ku všetkým trom má čo povedať Robert Fico. Hlavná postava všetkých „čiernych zoznamov“ a „registrov démonov“, ktorá prežila pokus o fyzickú likvidáciu.
Načúvať len tým druhým, ktorých sa pokúšala zvolať prezidentka Čaputová, by bolo zúfalé nedorozumenie.