Hroby vojakov prepísali legendu aj dejiny sídliska

KOŠICE – História sídliska Ťahanovce donedávna siahala 39 rokov dozadu. Vďaka pietnemu miestu a hrobom vojakov, ktoré tu archeológovia našli v uplynulých dňoch, to už neplatí.

Mnohí si ešte z hodín dejepisu pamätajú pojem meruôsmy rok. Viaže sa k roku 1848, keď vtedajšou Európou otriasali rôzne povstania a revolúcie. Búrlivé udalosti neobišli ani vtedajšie Uhorsko a Košice. S 11. decembrom 1848 sa spája aj Bitka pri Budimíre.

Smutná legenda zo 17. storočia sa viaže k Božím mukám pri sídlisku Ťahanovce. Kedysi tu vraj jednu dievčinu zasiahol a zabil blesk. Na jej pamiatku dala rodina postaviť Božie muky. Nie je to však potvrdené, a teda ide o povesť. Napokon, renesančný stĺp už má svoj vek.

Vráťme sa k udalostiam z roku 1848 a Bitke pri Budimíre. Na jednej strane stála menej početná cisárska rakúska armáda. Proti nej početnejšia uhorská, resp. maďarská armáda zložená z Kossúthových prívržencov. Bojovali v nej aj mladí muži z Abova, či Spiša a prišli ich podporiť aj mladí dobrovoľníci z Poľska. Cisárska armáda zaznamenala po dvoch hodinách úspech a začala vytláčať Kossúthovcov z Košíc a okolia. Boje si vyžiadali obete aj z radov poľských dobrovoľníkov.

K Božím mukám začali ešte v 19. storočí chodievať Poliaci, ktorí si chceli uctiť padlých krajanov. Pritom až donedávna nebolo jasné, či je pri Božích mukách vôbec niekto pochovaný. Predpokladalo sa, že si Poliaci chodia uctiť svojich padlých na toto miesto len na základe určitých legiend. Táto skutočnosť podnietila historičku východoslovenského múzea (VSM) Uršulu Ambrušovú začať historický výskum. Ten mal overiť, či ide skutočne o pietne miesto.

V odhodlaní ju definitívne utvrdila správa v dobových novinách Felvidéki Közlöny z 20. októbra 1880, kde sa písalo, že v ťahanovskom chotári sú pochovaní poľskí dobrovoľníci. Ich pamiatku si vtedy prišla uctiť poľská mládež.

„Predpokladala som vzhľadom na armádnu prax, že vojaci boli pochovaní na mieste, kde padli. V úmrtných matrikách som nenašla žiadne záznamy o smrti, či ďalšom pochovaní poľských dobrovoľníkov na inom mieste. Murovaný stĺp z roku 1782, v tom čase poškodená ruina, bol pravdepodobne použitý ako orientačný bod na dočasné pochovanie padlých vojakov,“ vysvetlila Ambrušová.

Práve vďaka jej aktivite mestská časť sídlisko Ťahanovce išla do rizika a na ďalší výskum vyčlenila sumu 3-tisíc eur. Nikto nevedel, či vôbec nájdu telá, alebo stopy po pochovaných. S malou dušičkou a obavami z výsledku išli do výskumu aj archeológovia VSM Mária Kundrátová a Ján Rákoš. Výsledok nakoniec prekonal ich očakávania.

„Spočiatku sme boli skeptickí, či tu vôbec budú nejaké kostry. Ale keď sme čistili prvé vrstvy zeminy, kolegyňa narazila na menšiu kosť. Zistili sme, že ide o ľudskú ruku – dvojicu kostí z predlaktia a ramennú kosť. V tom momente sme vedeli, že sme našli to, čo sme hľadali. K nálezu nás doviedol jeden novinový článok,“ opisuje chvíle nadšenia archeológ Rákoš.

Napokon objavili kostrové pozostatky šiestich poľských dobrovoľníkov z Tchorznického stotiny, ktorí padli počas bitky pri Budimíre 11. decembra 1848. Podľa kostí a chrupu mohli mať 19 až 20 rokov.

Archeológ priznal, že išlo o šťastnú náhodu. Narážal na to, že aj pri Božích mukách vytipovali s kolegyňou päť miest, kde plánovali kopať sondy. Uspeli hneď pri prvej sonde. „Celé je to o šťastí. Napríklad, robil som výskum pri rodinnom dome v Haniske a natrafili sme na pec na vypaľovanie tehál z 18. storočia. Asi mi šťastie sedí na ramene,“ dodal s úsmevom.

„V Poľsku sa informácia o pochovaných zrejme tradovala. O tom, že ich tu pochovali rozhodlo možno aj to, že to podľa všetkého bolo najbližšie pietne miesto, kde ich mohli pochovať. Aj napriek tomu, že Božie muky boli vtedy v zlom stave,“ doplnila kolegu archeologička Mária Kundrátová. Historici z VSM stále bádajú v archívoch, aby získali ešte viac informácií.

„Na Slovensku ale zrejme nebude toľko zmienok, určite ich bude viac v Poľsku. Tam môžu mať informácie aj o dobrovoľníkoch. Z ktorej časti Poľska pochádzali, možno aj ich mená, rodinné pomery a ďalšie podrobnosti. Takže historický výskum ešte nejaký čas potrvá,“ dodala archeologička.

Podľa nej môže práve poľská strana vniesť viac svetla aj do ďalších okolností. Okrem kostí sa našli ešte mosadzné i železné gombíky. Rovnako aj mince, ktoré podľa archeológov mohol mať jeden z padlých zašité v kabáte. Ján Rákoš upresňuje, že išlo o vtedajšiu bežnú miestnu menu z 2. štvrtiny 19. storočia, čo tiež pomohlo pri datovaní hrobov.

Riaditeľ VSM Dominik Béreš vyzdvihol fakt, že preživší vojaci sa správali k telám svojich padlých druhov s pietou. „Tento nález je nielen historickým objavom, ale aj svedectvom o ľudskosti v existenciálnej situácii a vypätých časoch,“ uviedol riaditeľ.

Vzhľadom na rýchly ústup revolučných vojsk je dosť možné aj to, že padlých pochovala rakúska cisárska armáda. Hoci išlo o telá nepriateľov, aspoň takto im naposledy vzdali úctu.

O pietnom pochovaní svedčí aj fakt, že telá neboli rozmiestnené chaoticky v rôznych polohách, ako to býva pri masových hroboch. Naopak, ležali na chrbte, uložené organizovane.

„Pôvodne boli hroby plytké, možno 20 centimetrov pod povrchom. Za desaťročia pribudli ďalšie nánosy zeminy a sute. Hlavne pri výstavbe sídliska Ťahanovce vyvážali aj sem,“ priblížil Rákoš. Dodal, že v súčasnosti bolo treba kopať do hĺbky 120 centimetrov, pričom archeologické sondy majú rozmery štyri krát dva metre. Telá našli v bezprostrednej blízkosti Božích múk.

„Rozhodlo aj počasie. Zo záznamov vieme, že v osudný deň 11. decembra 1848 pršalo. Ak by bola tuhá zima a mrazy, ktovie, či a kde by ich pochovali,“ upresnil archeológ pre Košický Štandard. Našli šesť kostier, no na mieste by ich malo byť celkovo 20. Napriek spomínanému antropologickému výskumu tu telá dobrovoľníkov ostanú v pôvodnom stave aj naďalej.

Objavením kostier niekdajších dobrovoľníkov však príbeh nekončí. Na scénu nastúpia antropológovia a analýzy DNA. Na pláne pri historickom výskume a ďalších prácach je aj užšia spolupráca s Maďarskom a hlavne Poľskom. Pomoc prisľúbil aj honorárny konzul Poľskej republiky Ján Hudacký, podľa ktorého ide o unikátny objav nielen z domáceho, ale i medzinárodného hľadiska.