Marek Maďarič

A tu sa celkom logicky pre nás črtá otázka, kde sa ukrýva slovenský reprezentant suverénnej zahraničnej politiky – strana Smer. Ústami hovorkyne rustikálnych sociálnych demokratov sme dostali odpoveď, že Smer rokuje iba so Socialistami.

To má svoju logiku, keďže Smer do tejto frakcie dlhé roky patril a iba nedávno mu bolo pozastavené členstvo ako trest za koalíciu s SNS. Na druhej starne informačný kanál typu hovorkyne má v Smere pomerne nízky rating a používa sa skôr v prípadoch, keď treba skutočnú odpoveď oddialiť.

Smer sa totiž v rámci výsledku volieb do Európskeho parlamentu ocitol v zaujímavej situácii, ktorá je preňho sčasti výhodná a sčasti veľmi dilematická.

Jeho šance na obnovenie členstva v Strane európskych socialistov (PES) narástli už s ochotou kývnuť na to, že predsedom Európskej rady sa môže stať predseda portugalskej Socialistickej strany António Costa, ktorý bol mimochodom najhlasnejším kritikom Smeru a zástancom rovno jeho definitívneho vylúčenia z PES. A ešte nádejnejší sa môže javiť návrat Smeru do PES v priamej úmere od záujmu bruselského establišmentu, ak rovno nezabrániť, tak aspoň oslabiť novovznikajúcu frakciu Patrioti pre Európu. Tí totiž pre vznik potrebujú nielen najmenej 23 europoslancov (čo už majú), ale podmienkou je aj to, že títo musia pochádzať zo siedmich štátov EÚ.

Patrioti pre Európu Smer potrebujú a ak by sme vychádzali z ich deklarovaných cieľov – viac rozhodovania na národnej úrovni, lepšiu obranu vonkajších hraníc pred migráciou a kritika Green Dealu – a k tomu by sme ešte prirátali osobné väzby Roberta Fica na Orbána a Babiša, tak aj zo strany Smeru by jeho začlenenie do novej frakcie malo byť úplnou samozrejmosťou. To by však politika Smeru nesmela byť dvojtvárna, ako o tom už pred dvomi týždňami písal kolega Dag Daniš.

Isté pochopenie pre túto dvojtvárnosť či obojakosť (silné reči o vlastenectve a suverenite verzus vyjednávanie so Socialistami) môžeme mať z dôvodu, že Smeru je ľúto vzdať sa deklarovanej sociálno-demokratickej identity a to napriek tomu, že dnes už takáto socialistická príchylnosť vôbec nemusí zodpovedať väčšinovému nastaveniu voličov Smeru. Ale merať si to na Súmračnej nemusia, Robert Fico v takýchto otázkach dokáže sám dokonale načítať realitu.

Jeho dilema teda spočíva v tom, že hoci ho srdce a sympatie nepochybne ťahajú k Orbánovi a Babišovi, tak milosť od PES by bola pre Smer nielen istou satisfakciou, ale aj obnovenou vstupenkou do európskych salónov, aspoň tých socialistických.

Vzhľadom na svoj zdravotný stav Robert Fico môže ešte nejakú chvíľu vyčkávať v mediálnom ústraní a vyhodnocovať si situáciu na európskej scéne, no rozhodnúť sa musí. Ak to nakoniec bude návrat k Socialistom, pôjde o signál, že Smer má záujem minimálne vzbudzovať zdanie, že je súčasťou štandardnej politickej rodiny, rozumej európskeho establišmentu, a že aj v iných otázkach sa dá očakávať jeho súladnosť s politikou tých frakcií, ktoré sú síce oslabené, avšak naďalej budú ďalších päť rokov spoluvytvárať európsku politiku a rozhodovať o poskytovaní výhod či udeľovaní sankcií.

Naopak, spojenie s Orbánom a s Babišom by ho urobilo dôveryhodnejším v rétorike národných záujmov a suverenizmu.

Preto bude zaujímavé, ako sa Robert Fico a niektorí jeho europoslanci (napríklad Judita Laššáková) rozhodnú. Faktom je, že bruselská a osobitne socialistická politika je už dlhšie obdobie na úpadku a trend patriotickej politiky zaznamenáva vzostup voličských sympatií.