Toto je asi najväčšia tragédia Ukrajiny a čiastočne aj tragédia európskej a západnej politiky. Stratégia, ktorá sa vyhlásila za jedinú prípustnú, zlyhala. Otočila sa proti Ukrajincom. A dnes sa môže len ťažko prehodnotiť. Rokovania a dohody boli schodné na začiatku vojny (vtedy, keď ich potopil britský premiér Johnson). Po dvoch rokoch krvavých bojov a strát na oboch stranách je priestor pre dohody žalostne tenký.
Okrem ukrajinskej verejnej mienky sa pomaly otáča aj línia ukrajinského vedenia. Prezident Zelenskyj už opatrne pripúšťa rokovania s Ruskom. Aj keď len nepriame, konferenčné. Na ďalšom „mierovom samite“ už ráta s účasťou Rusov. Chce im do novembra 2024 predstaviť ukrajinský mierový plán.
Tento prístup potichu podporuje aj vláda Spojených štátov. „Mierová konferencia“ vo Švajčiarsku bez účasti Ruska sa ukázala ako absurdná. Mala zjednotiť svet za Ukrajinou a proti izolovanému Rusku. Keď to Čína, India, arabské krajiny a ďalší silní hráči odmietli, Rusko vyšlo zo švajčiarskej konferencie posilnené.
Rastúca ochota Ukrajincov rokovať o prímerí by mohla byť dobrou správou. Platilo by to však len v prípade, ak by s tým prišli skôr. A ak by mali realistický mierový plán, ktorý by mal podporu Západu.
To však nevidíme. Pozícia Ukrajiny je buď záhadná, alebo bezradná. To isté platí o pozícii Spojených štátov a ich hovorcov z EÚ.
Výsledok: aj Ukrajina, aj Západ zo zotrvačnosti pokračujú v línii, ktorá sa ukázala ako chybná a zničujúca.
A Rusko to ochotne využíva. V konflikte má aktuálne na svojej strane dve dôležité veci. Vojenskú prevahu. A čas. Rusi už sebavedomo odkázali, že ak majú rokovať o dohodách, tak to bude s novými a veľmi tvrdými podmienkami. Násobne tvrdšími ako na začiatku roka 2022, keď Západ opakovane odmietal rokovania a dohody s Ruskom ako neprijateľné.
A ako bonus má Rusko v rukách aj tretiu cennú vec: politické argumenty pre prípadné pokračovanie vojny (ak bude ukrajinský mierový plán pre Rusko neprijateľný). Postarali sa o ne Boris Johnson, Joe Biden či Emmanuel Macron, keď od začiatku presviedčali seba aj svet, že konflikt nie je možné vyriešiť inak ako silou a porážkou nepriateľa.
Rusi pravidlá hry západných lídrov prijali. A postupujú podľa ich návodu.
2. Vojvodcovia z Bruselu
Ak by sme hľadali metropolu, ktorá žije kompletne mimo reality, bol by to Brusel. Témou týždňa v EÚ boli tresty pre Viktora Orbána. Dôvod: rokoval s Ruskom.
Ak by bola EÚ aspoň trochu suverénnym a prezieravým hráčom, cestu Orbána na Ukrajinu, do Ruska, do Číny a do Spojených štátov (za Trumpom) by využila vo svoj prospech. Keď už nijako inak, tak aspoň v informačnej rovine: aby vedela, aké sú pozície Ruska a Ukrajiny a či existuje alebo neexistuje priestor pre rokovania o ukončení vojny v Európe.
Lídrov EÚ však zistenia Orbána nezaujímali. Zaujímalo ich len to, ako ho izolovať, napomenúť a príkladne potrestať.
Absurdné.
Orbán pritom neurobil nič neprípustné. Rokoval s oboma stranami konfliktu a navyše aj s Číňanmi a Američanmi – s cieľom podporiť prípadné mierové plány. Po návrate Orbán listom informoval prezidenta EÚ o nových zisteniach.
Boli dôležité. Podľa Orbána je zrejmé, že intenzita konfliktu v blízkej budúcnosti radikálne zosilnie. Čo by znamenalo ďalšie straty pre Ukrajinu aj Európu. Východisko vidí v pokusoch o mierové iniciatívy, ktoré by mohli mať podporu po očakávanom víťazstve Trumpa v amerických prezidentských voľbách. Mierové plány Trumpovho tímu sú podľa Orbána „podrobné a dobre podložené“.
Zároveň varoval vedenie Únie, že v prípade Trumpovho víťazstva sa pri Ukrajine výrazne zmení rozdelenie finančného bremena medzi Spojenými štátmi a EÚ v neprospech EÚ. Brusel by sa mal pripraviť na tvrdé rokovania, inak mu hrozí, že európske náklady na financovanie Ukrajiny prudko porastú.
Orbán vyzval EÚ, aby vo vlastnom záujme tlmila provojnovú politiku, zvýšila diplomatické úsilie a podporila mierové návrhy.
Ak by prezident EÚ Michel nebol panák, ale líder, okamžite by požiadal Orbána o stretnutie a informácie z prvej ruky. Únia by sa predsa mala pripraviť na všetky scenáre. Aj na víťazstvo Trumpa a prípadné dohody Američanov a Rusov.
Namiesto toho však Orbán narazil. Komunikácia bola len listová, nie politická. Orbána napomenula šéfka eurokomisie von der Leyenová a po nej aj europarlament. Orbánove cesty odsúdil ako nevhodné a zbytočné. A vyzval, aby Maďarsko za svoje kroky „čelilo následkom“.
To, čo predviedol Brusel, je smutnou lekciou z tej najprimitívnejšej formy politického aktivizmu. Odkázal, že rokovať s Trumpom či Putinom je zakázané. Inými slovami: zakázané je robiť politiku. Európsku politiku. Treba len plniť zadania. Nič sa nepýtať.
A na nič iné sa nepripravovať. Lebo to prislúcha len dospelým a suverénnym hráčom, ktorí konajú vo vlastnom záujme. Nie protektorátu menom EÚ…
Ďalšou známkou chabej mentálnej kondície bruselských štruktúr je pokračovanie Ursuly von der Leyenovej na čele eurokomisie. Kontroverzné a skompromitované osoby tohto druhu majú v každej vláde obmedzenú životnosť. V Európskej komisii je všetko inak.
Von der Leyenová bola zaťažená škandálmi, respektíve podozreniami z korupcie – a vydierateľnosti – už v čase, keď končila v nemeckej politike a prestupovala do Bruselu (2019). Potom päť rokov dokazovala, že európskym záujmom nerozumie, no výborne sa orientuje v plnení úloh zvonku. Presadzovala Green Deal v jeho extrémnych podobách, netransparentné nákupy amerických vakcín, protiruské sankcie, ktoré sa preklopili do protieurópskych…
Slovom, za Leyenovej sa EÚ zásadne prefázovala. Nemecko-francúzsky motor nahradil americko-britský. Pochopiteľne. EÚ predsa napochodovala do vojny, v ktorej majú hlavné slovo vojenské veľmoci (aj keď to oficiálne nepriznáva).
Keďže von der Leyenová si plnila domáce úlohy vzorne, rozhodlo sa o tom, že bude pokračovať. Bez ohľadu na to, aké má príšerné meno medzi Európanmi.
3. Čurillovci pred sudcom
Čurillovcov z NAKA čaká po troch rokoch vyšetrovania súdny proces. Bude to zaujímavý prípad. O čurillovcoch platí, že sú v pravom zmysle slova kontroverzní.
Zo začiatku, po voľbách 2020, pôsobili ako hrdinovia. Stíhali a zatvárali oligarchov, skorumpovaných úradníkov aj ich komplicov z radov polície a tajnej služby.
Po roku, po prvých mesiacoch vojny v polícii z roku 2021, pôsobili ako tí dobrí, ktorí idú po krku vystrašeným a skompromitovaným kádrom z inšpekcie a SIS. Vyzeralo to tak, že tajná služba rozpracovala čurillovcov z NAKA len preto, že stíhali vysokopostavených dôstojníkov SIS (Gašparoviča, po ňom dokonca aj šéfa SIS Pčolinského).
Potom však prišiel bod zlomu. Stalo sa to presne pred troma rokmi, v lete 2021. Tajná služba zistila, že čurillovci pri tlaku na výsledky manipulujú výpovede svedkov – kajúcnikov. Prípad posunula Úradu inšpekčnej služby.
Policajná inšpekcia začala dávať dokopy zásahový tím, ktorý mal stíhať čurillovcov z NAKA. V tejto fáze vstúpil do hry priamo policajný prezident. Z dovolenky v Chorvátsku, s uchom na telefóne blokoval prebiehajúcu akciu inšpekcie namierenú na zadržanie svedkov, čím ju zmaril.
Bolo zrejmé, že policajný prezident Kovařík konal pod tlakom ministra vnútra a jeho úderky z NAKA, ktorá sa obávala väzobného stíhania. Spolu s čurillovcami sa väzobného stíhania báli aj Lipšicovi ľudia zo špeciálnej prokuratúry.
Inšpekcia nakoniec neudrela na špeciálnu prokuratúru. No začala stíhať skupinu vyšetrovateľov NAKA, známu ako čurillovci. Odvtedy sú podozriví, že pracovali na politickú a mediálnu objednávku, zneužívali väzobné stíhanie na vynucovanie priznaní. A manipulovali svedkami a ich výpoveďami.
Podozrenia z politickej nadpráce NAKA sa potvrdili aj v roku 2022. Špeciálna prokuratúra a NAKA chceli posadiť do väzby poslanca Fica. Za to, že sa ako premiér zaujímal o Kiskovu daňovú kauzu. Kiskova kauza bola podľa špeciálnej prokuratúry politicky vykonštruovaná.
Nakoniec sa ukázalo, že vykonštruovaná nebola kauza Andreja Kisku (bol odsúdený prvostupňovým súdom), ale kauza Roberta Fica. Prokuratúra účelové obvinenia o „zločineckej skupine“ zrušila.
Vyvrcholenie kovbojských praktík čurillovcov sme videli krátko pred voľbami 2023. NAKA spolu s Hamranom odstránili ministra vnútra Šimka a udreli na SIS, NBÚ a inšpekciu. Mala to byť bodka za vojnou v polícii. S volebnou dohrou v podobe porážky Smeru.
Divadlo načasované na záver volebnej kampane nevyšlo. Matovič, Lipšic, Hamran a čurillovci v tom čase už neboli vnímaní ako hrdinovia, ale ako nový klan „našich ľudí“.
4. Útok na Trumpa
V sobotu sa stalo niečo, čo mohlo drastickým, krvavým spôsobom prepísať pomery síl v Spojených štátoch. Dvadsaťročný mladík sa pokúsil zavraždiť Donalda Trumpa priamo na jeho volebnom mítingu.
Na tomto zločine je mrazivé, že to mohol byť takmer dokonalý atentát. Strelec, akokoľvek mladý a neskúsený, mieril presne na hlavu Trumpa. A rovnako presne strieľal. Ak by Trump počas príhovoru náhle neotočil hlavu, bol by na mieste mŕtvy.
Trump však presne mierený a presne vykonaný útok prežil. A vyšiel z neho posilnený. Jeho fotografia s bojovo dvihnutou päsťou v pozadí s americkou vlajkou môže prevalcovať nielen kampaň, ale aj staré nastavenie americkej politiky.
Americká spoločnosť pripomína kotol, ktorý si čoraz dôraznejšie vynucuje hlbšie zmeny. Zmeny, ktoré by obnovili Spojené štáty ako baštu slobodnej a suverénnej spoločnosti…
Otázku, či strelec konal sám, alebo ho použil niekto, kto poznal jeho zámery a jeho schopnosti, necháme otvorenú. Vylúčiť sa nedá ani jedna z týchto možností.
Zatiaľ len pripomenieme, že pokusy likvidovať Trumpa a jeho ľudí – hoci len mäkkými prostriedkami – sú staré. Začali sa už v roku 2016. Najskôr boli jeden po druhom odstraňovaní Trumpovi ľudia a kľúčoví poradcovia. Potom mal byť na rade aj prezident Trump – pokusom o impeachment. Dôvod bol vždy ten istý: Trump nezapadal do programu. A nielen to. Ohrozoval tých, ktorí držia moc.
V januári 2021, po nepresvedčivom víťazstve Bidena a vlne verejného odporu, Trumpa likvidovali v médiách a na sociálnych sieťach. Bol natvrdo vymazaný. Zrušený. Keď to nezabralo, prišli pokusy odstrániť ho prostriedkami trestného práva. Ani to nevyšlo.
V sobotu ho mohla zastaviť strela do hlavy. Lenže nezastavila ho. Trump a jeho nový kandidát na viceprezidenta Vance robia to, čo progresívci nedokážu – naplno mobilizujú národnú podporu. Nie tú umelú, mediálnu. Spontánnu.
V Spojených štátoch sa deje niečo nevídané. Ten, z ktorého mediálne kampane vyrábali zločinca, démona a druhého Hitlera, prežil pokusy o mediálnu, právnu a napokon aj fyzickú likvidáciu. A mobilizuje za sebou mohutnú, väčšinovú verejnú podporu. V rozsahu, na ktorý sa druhá strana s jej celou finančnou, bezpečnostnou a mediálnou mašinériou nechytá.
Trump má dnes za sebou viac ako stranu. Má za sebou národné hnutie.
A má ho za sebou z celkom prostého dôvodu: Američania už odmietajú slúžiť starému oligarchickému systému s jeho vojenským establišmentom a globalistickými ambíciami. Chcú vládu, ktorá nebude zastupovať záujmy elít a menšín, ale záujmy väčšiny. V Američanoch sa ozvali staré inštinkty, ktoré neznesú, keď sa s nimi manipuluje.
„Vzburu väčšiny“ bolo v Spojených štátoch počuť už v roku 2016, keď Trump prvýkrát vyhral voľby. Teraz ju bude počuť ešte viac. Pretože pandemické a vojenské manévre ju nezlomili, ale posilnili.
