Michal Čop

Bol piatok večer, všetci už spali, pri televízii so mnou vydržal len jeden syn. Čakali sme, kedy sa na obrazovke v rámci otváracieho ceremoniálu ukáže naša výprava. Syn pomedzi to zaháňal únavu pretieraním si očí a občas sa pýtal aj na zvláštne výjavy, ktoré videl na obrazovke.

Keď už sa skutočne blížili naši športovci, tých „zvláštnych“ výjavov bolo stále viac. Keď mi bolo jasné, že drag queens tak skoro nezmiznú z obrazovky, zavelil som k umývaniu zubov, upratovaniu a podobným aktivitám, aby som syna odlákal od televízie.

Tí z vás, ktorí sledovali ceremoniál z Paríža v priamom prenose, možno zažili niečo podobné. Je dosť pravdepodobné, že aj vy ste krútili hlavou a pýtali sa samých seba, čo to vlastne sledujete.

Keď ste sa však po ceremoniáli pozreli na titulky novín, museli ste získať zásadne iný pocit. Podľa takmer všetkých slovenských médií bol totiž otvárací ceremoniál jedinečný, inovatívny, bol oslavou rozmanitosti a neviem čoho ešte.