O mediálnej autocenzúre, alebo ako aj olympiáda ukazuje, prečo je Štandard dôležitý

Bol piatok večer, všetci už spali, pri televízii so mnou vydržal len jeden syn. Čakali sme, kedy sa na obrazovke v rámci otváracieho ceremoniálu ukáže naša výprava. Syn pomedzi to zaháňal únavu pretieraním si očí a občas sa pýtal aj na zvláštne výjavy, ktoré videl na obrazovke.

Keď už sa skutočne blížili naši športovci, tých „zvláštnych“ výjavov bolo stále viac. Keď mi bolo jasné, že drag queens tak skoro nezmiznú z obrazovky, zavelil som k umývaniu zubov, upratovaniu a podobným aktivitám, aby som syna odlákal od televízie.

Tí z vás, ktorí sledovali ceremoniál z Paríža v priamom prenose, možno zažili niečo podobné. Je dosť pravdepodobné, že aj vy ste krútili hlavou a pýtali sa samých seba, čo to vlastne sledujete.

Keď ste sa však po ceremoniáli pozreli na titulky novín, museli ste získať zásadne iný pocit. Podľa takmer všetkých slovenských médií bol totiž otvárací ceremoniál jedinečný, inovatívny, bol oslavou rozmanitosti a neviem čoho ešte.

Jediné médium na Slovensku, ktoré nebolo poznačené cenzúrou, ale už v čase otváracieho ceremoniálu o ňom napísalo pravdu, bol Štandard. Zároveň sme boli prví, kto uverejnil komentár o tom, že to, čo sa dialo v Paríži, je problém.

Čitateľ Štandardu teda nemusel hľadať informácie o reálnom priebehu ceremoniálu na sociálnych sieťach. Ani nebol nútený čakať na nasledujúci deň, kým sociálne siete dotlačili aj zvyšok médiálneho sveta k nadvihnutiu mediálnej opony, za ktorou sa ukrýva pravda o tom, čo sa skutočne deje vo svete.

A nejde tu len o otvárací ceremoniál.

Podobná situácia nastala aj okolo problémov so ženským boxom. Organizátori hier totiž dovolili, na rozdiel od Medzinárodnej boxerskej asociácie, štartovať aj dvom osobám, ktoré sa identifikujú ako ženy aj keď ich pohlavie je sporné.

V Štandarde sme o tejto kauze písali prakticky okamžite, zatiaľ čo ostatné médiá držali bobríka mlčanlivosti a realitu ukázali, až keď ich k tomu znova prinútili sociálne siete.

No a do tretice, viaceré médiá písali o prepustení komentátora Eurosportu, ktorý nešťastne komentoval dlhé lúčenie sa austrálskych plavkýň s publikom. Ale o poľskom komentátorovi, ktorý letel za to, že počas otváracieho ceremoniálu pri piesni Imagine od Johna Lennona povedal (v podstate pravdivo), že ide „bohužiaľ o víziu komunizmu“, už okrem Štandardu informoval len málokto.

Pritom olympiáda je len jedným z príkladov.

To isté ukázalo odstúpenie Joea Bidena z kandidatúry na post prezidenta. Ako pripomenul kolega Matej Gašparovič, Biden sa nestal senilným z večera na ráno. Naopak, ten problém tu bol roky. Dalo sa to vidieť už pred kandidatúrou v roku 2019 a naplno to prepuklo najneskôr v posledných dvoch rokoch, akurát, že realitu médiá odmietli zobrazovať.

Preto ste sa na Slovensku okrem Štandardu mohli dočítať o tom, čo sa v skutočnosti deje, vďaka mediálnej opone len na sociálnych sieťach.

Len si pozrite, ktoré médiá písali už pred troma rokmi tak ako my, že Biden zabudol meno svojho ministra obrany, alebo meno austrálskeho ministra s ktorým sa práve rozprával a nazval ho „protinožcom.“ Kto už pred dvoma rokmi písal, rovnako ako my, že Biden povedal, že jeho syn umrel v Iraku aj keď ten v skutočnosti umrel na rakovinu.

Príkladov je mnoho. Od toho, že k sebe na pódium volal mŕtvu političku, cez to, že mu jeho štáb robil poznámky o základných pokynoch ako sa má správať až po to, že bol pomerne často dezorientovaný už dávno predtým než to naplno prepuklo v Normandii.

A to tu máme ešte škandály jeho syna Huntera Bidena, ktorý je čiernou ovcou rodiny nie len pre zneužívanie postavenia svojho otca na obchody s Číňanmi, ale aj pre svoje drogové a sexuálne škandály.

Mimochodom, o tých problémoch ako prvý písal denník New York Post ešte pred voľbami v roku 2020, no tieto informácie vtedy mediálni strážcovia morálky zablokovali ako neoverené (dez)informácie. Pritom neskôr sa ukázalo, že to, čo vtedy New York Post priniesol, bolo následne dopĺňané ďalšími závažnými informáciami.

No a napokon, ten istý vzorec môžeme vidieť aj pri vojne na Ukrajine.

Štandard pravidelne prináša nezávislé informácie o tomto konflikte nie len z New York Times, ale aj z celosvetovo uznávaných periodík ako je The Economist, Wall Street Journal a ďalších svetových médií, ktoré sa však do slovenských médií často nedostanú, lebo nezapadajú do toho, aký výsek reality chcú ukazovať a dostanú sa do nich až keď je informačné embargo neudržateľné.  

O tom boli aj informácie, ktoré poukazovali na to, prečo sankcie voči Rusku nefungujú tak ako sme si predstavovali, o tom ako prebiehali mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom v roku 2022, alebo o tom, či je možné rokovať s Ruskom o mieri.

Samozrejme, nie sme bezchybní, no aj olympiáda ukazuje prečo je Štandard dôležitý. Našim čitateľom chceme naďalej prinášať slobodnú a pravdivú žurnalistiku bez autocenzúry.