Andrassy celkom otvorene obviňuje zo zlyhaní Európsku komisiu, ktorá zabezpečovala centrálne zmluvy s výrobcami. Išlo o celkovú sumu 71 miliárd eur za 4,6 miliárd dávok vakcín. Dodajme, že tých vakcín, ktoré neprešli riadnym, ale len zrýchleným testovaním a ktoré nemali riadne, ale podmienečné (núdzové) povolenie na používanie v EÚ…
Andrassy to považuje za ukážkový príklad plytvania financiami a žiada, aby sa postupom Európskej komisie zaoberali europoslanci, audítori EÚ a európska prokuratúra.
Tento prípad by si zaslúžil aj policajné vyšetrovanie a trestné stíhanie. Šéfka eurokomisie Ursula von der Leyenová riešila biznis s Pfizerom priamo s jeho šéfom cez súkromné esemesky. Komunikáciu odmietla sprístupniť úradom.
To isté sa stalo aj so zmluvami medzi Európskou komisiou a dodávateľmi vakcín. Časť zmlúv je utajená a pre kontrolné úrady neprístupná. Vynútili si to dodávatelia vakcín: farmafirmy.
Šéf NKÚ tvrdí, že zmluvy boli výhodné výlučne len pre jednu zmluvnú stranu – pre súkromnú firmu.
Problém nebol len v extrémne prehnaných objednávkach nových vakcín, ktoré budeme musieť kupovať do roku 2026. Jadrom problému boli zmluvné podmienky. Hlavne tie, ktoré ostali utajené.
Výrobcovia vakcín totiž odmietli za svoje výrobky (vakcíny na báze nových biotechnológií) ručiť. Presadili si, že prípadné náklady na odškodné za vedľajšie účinky vakcín preplatia vlády.
Z pohľadu farmafiriem to bolo logické. Po prvé, nové mRNA technológie boli v EÚ až do roku 2020 zakázané pre komerčné využívanie, pretože neboli dostatočne preskúmané možné vedľajšie účinky. Pravidlá sa potichu a bleskovo zmenili počas prvého roka pandémie. Odborná a verejná diskusia o tomto prelomovom a vysoko spornom rozhodnutí bola nulová. Mnohí ani len netušili, že sa revolučným spôsobom menia pravidlá ochrany spotrebiteľov.
Génové inžinierstvo, ktoré výrazne znižovalo náklady na vývoj a výrobu vakcín, dostalo po rokoch obmedzení zelenú.
Po druhé, nové vakcíny proti covidu na báze nových biotechnológií nemohli prejsť štandardným (dlhoročným) testovaním, ale len skráteným. Zástupcovia výrobcov tvrdili, že nemôžu ručiť za očkovacie látky, pri ktorých nevedia, aké vedľajšie účinky sa môžu objaviť o niekoľko rokov po ich používaní.
Problém s ručením za nové vakcíny sa vyriešil v utajených častiach zmlúv. Európska komisia sa zaviazala, že náklady za spory a odškodné ponesú vlády, ktoré si vakcíny objednali. Čiže v konečnom dôsledku toto bremeno niesli – a nesú – daňoví poplatníci a spotrebitelia.
Farmaceutické firmy mali garantované miliardové zisky s tým, že riziká ponesie druhá strana. Objednávateľ.
Je paradoxné, že vlády, u ktorých končili faktúry, týmito zmluvami vôbec nedisponovali. Podpisovala ich Európska komisia. Zástupcovia vlád mohli do zmlúv len nahliadnuť so záväzkom, že o ich obsahu nebudú informovať.
Dnes sa dozvedáme, že zástupcovia Slovenska – minister zdravotníctva a jeho tím – to všetko zariaďovali chaotickým a protiprávnym spôsobom. Bez rozhodnutia a mandátu slovenskej vlády, čo bolo podľa zistení NKÚ protiústavné.
Pri vládach Obyčajných to však veľmi neprekvapuje. Servilnosť, poslušnosť a plnenie bojových úloh mali v programe. Bez ohľadu na zákony a záujmy Slovenska.
2. Ruže pre Kováčika
V stredu sa stalo niečo, čo čakal málokto. Minister spravodlivosti rozhodol, že Dušan Kováčik má byť prepustený z väzenia.
Je to prvý prípad, keď minister vo veľkej a politicky citlivej kauze rozhodol o okamžitom prepustení odsúdeného. Jeho rozhodnutie, akokoľvek legálne, je politicky aj právne ohavné.
Pri Suskovi môžeme mať podozrenie, že jeho motív nebol justičný, ale politický. A s oligarchickým rámcom.
Kováčik bol v rokoch 2016 – 2020 považovaný za jedného z kľúčových ľudí oligarchu Norberta Bödöra. A za skorumpovaného prokurátora.
Ako súčasť zločineckej skupiny bödörovcov prijímal úplatky, vynášal spisy a zneužíval právomoci v prospech ľudí z prostredia organizovaného zločinu. Za pomoc jednému z bosov takáčovcov (za úplatok 50-tisíc eur) bol odsúdený.
Je zrejmé, že práve bödörovci mali silný záujem na tom, aby sa Kováčik za mrežami nezlomil. A nezačal spomínať…
Nakoniec boli úspešní. Kováčik je na slobode. Možno dočasne, možno natrvalo. Všetko závisí od konečného rozhodnutia Najvyššieho súdu po mimoriadnom dovolaní ministra Suska.
Samozrejme, Kováčikovi môžeme uznať, že vyšetrovanie jeho kauzy ani proces neboli čisté. Vyšetrovateľ a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry nepripustili vypočutie viacerých svedkov obhajoby. Vyšetrovanie prebehlo neobyčajne rýchlo a povrchne. Vypočutie svedkov obhajoby nepovolila ani sudkyňa Záleská.
Bolo zrejmé, že Matovič s Lipšicom chceli z prípadu Dušana Kováčika urobiť pilotný diel svojho protikorupčného seriálu, ktorý mal byť vzorom pre ďalšie trestné konania. Postupovalo sa tvrdo, rýchlo a pod silným politickým aj mediálnym tlakom.
Pamela Záleská, partnerka novinárky Denníka N, vymerala Kováčikovi trest 14 rokov a prepadnutie majetku, čo sa javilo ako mimoriadne prehnaný trest. Neskôr bol zmiernený.
O odvolacom konaní mal na Najvyššom súde rozhodovať Lipšicov kamarát Juraj Kliment, hoci bol preukázateľne zaujatý. Neskôr bol Kliment z rozhodovania vylúčený.
Matovič s Lipšicom chceli na Kováčikovej kauze demonštrovať silu. A ukázať, že dokážu plniť sľuby závratnou rýchlosťou.
Aj pre tieto dôvody podal minister Susko mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd.
Ak by to ostalo len pri tom, nemohli by sme nič namietať. Práve naopak. Pochybnosti treba preveriť. O tom, či bol pri stíhaní Kováčika porušený zákon, sa má rozhodnúť právnou cestou. Na súdoch.
Minister spravodlivosti za Smer však rozhodnutie súdu predbehol a Kováčika prepustil. Čo by malo byť pri politických kauzách, do ktorých sa vkladá Smer a oligarchovia bödörovci, neprípustné.
Asi sa zhodneme, že v každej spornej politickej kauze, nielen Kováčikovej, by mal o námietkach a sporoch rozhodnúť súd. Nie minister v službách strany, ktorá bola roky previazaná s bödörovcami.
3. Korčok na kolenách
Cez víkend sa nám po dlhšom čase pripomenul Ivan Korčok. Oznámil, že chce pokračovať v politike a kandidovať v najbližších parlamentných voľbách. No viac nevieme.
Pretože viac nevie ani on.
Korčoka tento rok postihli dve nehody. Prvou bola prehra v prezidentských voľbách, s čím veľmi nerátal. Druhou bola strata záujmu progresívneho tábora o jeho ďalšie služby. Korčok je totiž ako „silný líder“ nepoužiteľný. Nemá vlastné zázemie, nemá atraktívne témy. V prezidentských voľbách síce získal 1,2 milióna hlasov, no podobný výtlak by mohol mať v druhom kole proti Pellegrinimu (Ficovi) ktokoľvek.
Korčok nemal na to, aby oslovil väčšinu. Profiloval sa prevažne ako vzorný atlantista a amerikanista. A tých je v PS dosť aj bez neho. Korčoka až tak nepotrebujú. Naopak, zišiel by sa im jeho opak. Niekto, kto nemá na čele otlačenú americkú vlajku.
Korčok sa pokúsil svoju druhú nehodu prekonať prieskumom, ktorý si zaplatil vo Focuse. Dopadol presne podľa potrieb. Ukázal, aký je vraj silný. Kamkoľvek by vstúpil, prekreslil by politickú mapu na nepoznanie – šťastnú partnerskú stranu by potlačil dopredu a ostatné by škaredo oslabil. A ak by založil vlastnú stranu, otriasol by vraj všetkými partnerskými stranami (PS, SaS, Demokrati).
Korčokov prieskum o Korčokovi vyzerá pekne. No v politickej praxi je o ničom. Merať potenciál lídra, ktorý neexistuje alebo jeho strany, ktorá ešte nie je založená je politická alchýmia, čo málokedy prežije zrážku s tvrdou realitou. Videli sme to pri meraní potenciálu Kisku, Hegera, Dzurindu a ďalších „záchrancov demokracie“.
Korčokov prieskum je vlastne volanie o pomoc. A čakanie na červený koberec, ktorý by mu mala pod nohami vyrolovať nejaká partnerská strana.
Korčok robí to, čo robil celý život. Vynucuje si ponuky. Hotové ponuky, o ktoré nemusí zabojovať.
Napokon, Korčok už raz takmer skončil v klasickej straníckej politike. Začiatkom roka 2023 dostal od Sulíka ponuku na volebného lídra SaS. Korčok prikývol pod podmienkou, že bude mať pozíciu (a s ňou spojené výhody) garantovanú v písomnej dohode.
Sulík súhlasil. Spísala sa dohoda. A… A nič.
Keď Zuzana Čaputová oznámila, že končí a progresívny tábor hľadal nové kádre, Korčok dostal ponuku na „prezidentského kandidáta demokratických síl“. Dohodu so Sulíkom vyhodil. A začal dumať, ako by mal vyzerať jeho inauguračný prejav…
Dnes sa musí Korčok vracať tam, kde už bol. K vyčkávaniu na ponuky exkluzívnych zmlúv, ktoré by mu zaručili vstup rovno do vedenia strany.
Lenže exkluzívne zmluvy neprichádzajú. Lebo exluzivita (výnimočnosť) Korčoka je povera.
4. Hlavolamy NATO
Na záver si ešte doprajeme pohľad na výbušné geopolitické reálie, ktoré pôsobia po formálnej stránke neuveriteľne absurdne a šialene – a po praktickej stránke celkom banálne.
Všetko sa začalo dvoma úspešnými akciami izraelských tajných služieb. V Teheráne (Iráne) zavraždili lídra Hamasu a v Bejrúte (Libanone) lídra Hizballáhu. Popri tom Izrael pokračuje v zovretí okupovaného Pásma Gazy, čo stavia na nohy takmer celý moslimský svet.
Akcie Izraela mimo jeho hraníc môžu viesť k širšiemu konfliktu na Blízkom východe. Irán prisahal vojenskú odvetu. A čoraz nervóznejšie je aj Turecko. Členský štát NATO.
Turecký prezident Erdogan v júli pohrozil, že ak sa Izrael nezmierni, pošle Palestínčanom vojenskú pomoc – tak ako poslal vojenskú pomoc do Líbye či do Azerbajdžanu.
Ak by Turecko túto hrozbu hoci len sčasti realizovalo, vznikla by šialená situácia. A pritom politicky celkom realistická. V okupovanej Palestíne, teda formálne na území Izraela, by operovali tureckí vojaci. Čiže vojaci členskej krajiny NATO, nasadení proti izraelskej armáde.
Pobúrený Izrael po hrozbách Erdogana žiadal, aby bolo Turecko vylúčené z NATO. Z pohľadu Izraela nešlo len o gesto, ale o celkom konkrétny vojenský problém.
Silnými rečami Erdogana sa dostávame k šialenému scenáru, ktorý však vôbec nie je vylúčený. Ak by Turci vojensky pomohli Palestínčanom a ak by Izrael v Palestíne či pri Palestíne vojensky zaútočil na ozbrojené sily, lietadlá alebo lode Turecka, Izrael by bol v konflikte s členským štátom NATO.
Nejde len o článok 5, ale hlavne o článok 6 atlantickej zmluvy. Ten tvrdí, že za ozbrojený útok na členskú krajinu NATO sa považuje aj útok na jej sily, lode alebo lietadlá v Stredozemnom mori. Teda: po akomkoľvek zásahu Izraela proti tureckým silám v Palestíne, respektíve v oblasti Stredozemného mora, by mohlo Turecko žiadať o nasadenie NATO proti agresorovi. Čiže proti Izraelu.
To prvé, konflikt Izraela s tureckými silami na Blízkom východe, je možný. A nielen hypoteticky. Po eskalácii konfliktu by to bol celkom reálny scenár. Preto Izrael žiada, aby bolo Turecko vylúčené z Aliancie.
To druhé, konflikt NATO s Izraelom v prospech Turecka (a nepriamo Palestíny) možný nie je. Napriek tomu, že zmluvné záväzky Aliancie by si to – de iure – vyžadovali.
Zrážka NATO s Izraelom kvôli Turecku a Palestíne je vylúčená. Bez ohľadu na to, čo je popísané v atlantickej zmluve.
No aby toho nebolo dosť, celkom vylúčené nie je to, že líder Aliancie, Spojené štáty, by zaútočili na členskú krajinu NATO alebo na jej ozbrojené sily v Stredozemnom mori. Konkrétne na Turecko – ak by Turecko naozaj ohrozilo bezpečnosť Izraela.
Zdajú sa vám tieto možnosti bláznivé? Áno, z nášho - západného pohľadu pôsobia neskutočne, celkom uletene a načisto absurdne.
Lenže z pohľadu Turkov je zas absurdné to, že tureckí vojaci ešte stále nestoja v Gaze po boku Palestínčanov.
Poučenie: v blízkovýchodných konfliktoch je oveľa viac ako len „západná logika“.
A NATO ani zďaleka nemusí byť v moderných hybridných vojnách také vnútorne pevné, ako sa tvárilo za studenej vojny.
