Matej Gašparovič

Keďže som sám pracoval pre Investigatívne centrum Jána Kuciaka (ICJK), ako autor tohto textu sa nachádzam vo veľmi citlivej pozícii. Preto som sa po vnútroredakčnej debate s editormi rozhodol hrať s otvorenými kartami a svoj článok začnem osobným úvodom. 

Pre ICJK som desať mesiacov pracoval na medzinárodnom projekte, kde sme v spolupráci so zahraničnými novinárskymi kolegami mapovali viaceré problematické siete páchnuce korupciou, napríklad vývoz zbraní z Európy poloteroristickým skupinám Blízkeho Východu. Bol som oslovený Zuzanou Petkovou a Arpádom Soltészom.

Prácu som považoval za dôležitú a podnetnú, rovnako ako aj systematický pokus o medzinárodnú spoluprácu novinárov pokrývajúcich témy, ktoré prekračujú hranice, v čom naša publicistika doteraz zaostávala. V tom je význam podobných inštitúcií, ktoré ako novinár budem vždy brániť. Sám som za túto skúsenosť Zuzke aj Arpimu dodnes vďačný.

Pracoval som tu so špičkovými žurnalistami z Poľska, Česka, Maďarska, Nemecka až po Holandsko. Mám veľkú úctu k práci kolegov a azda i kamarátov, ako je Pavla Holcová, Zuzana Petková, Wojciech Cieśla, Szabolcs Panyi i môj vtedajší šéf Arpád Soltész. Hoci budem poukazovať na prešľapy, u nikoho z nich nebudem predpokladať žiaden vedomý zlý úmysel. V tomto texte som nepracoval so žiadnymi informáciami, ktoré som získal zvnútra počas mojej spolupráce s ICJK.