Historik Morbacher: Aj po tridsiatich rokoch je možné potrestať zločiny z minulého režimu

Nemala by konať prokuratúra?

Prokuratúra by mala, samozrejme, aktívne konať.

Dnešní komunisti hovoria, že ich strana musí zohrať identickú úlohu, pre ktorú vznikla pred sto rokmi. Vtedy chceli uchvátiť moc. Dnes hovoria, že najbližšou úlohou je prebudiť masy, zvrhnúť súčasný zločinecký kapitalistický systém. Nie je to dosť rukolapné, aby orgány začali konať?

Treba rozlišovať, v akej intenzite to je. Či to hovoria jednotliví predstavitelia v nejakých prejavoch, alebo to je súčasť ich programu. Ale všetkým týmto by sa mala zaoberať prokuratúra.

Máme príklad z opačnej strany politického spektra, ktorému sa venovala oveľa väčšia pozornosť. V roku 2017 dal generálny prokurátor podnet proti strane Mariana Kotlebu. Po dvoch rokoch súd rozhodol, že táto strana neporušila zákon a nie je dôvod ju rozpustiť. Ak by teraz napadli komunistov, neskončilo by sa to podobne?

Ak hovoríme o komunistickej strane, musí sa nazbierať určité množstvo dôkazov, že chce revolučný zvrat, že chce potláčať politické práva, že jej zámery smerujú mimo Ústavy Slovenskej republiky. Ak sa to podarí preukázať, potom by mala byť takáto strana rozpustená.

Hoci už uplynulo 31 rokov od pádu komunistického režimu, aktivít domáhajúcich sa spravodlivého potrestania je pramálo. Jedna z parlamentu predsa vzišla, a tou je návrh zákona o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu. Neprichádza prineskoro?

Toto riešili vo viacerých krajinách oveľa skôr, napríklad spriemerovaním dôchodkov príslušníkov bezpečnostných zložiek v Nemecku. Je to otázka historickej spravodlivosti. Sme to dlžní politickým väzňom a prenasledovaným. Takíto ľudia by nemali byť do smrti odmeňovaní za to, že šliapali po ľudských právach. Hoci slovenská aktivita prichádza neskoro, oceňujem ju.

Môže to byť oneskorený signál, že spejeme k niečomu, čo malo nastať krátko po roku 1989, k nastoleniu historickej spravodlivosti?

Čiastočne áno, pretože sa to čiastočne dotkne aj rodinných príslušníkov, ktorí neboli priamo zainteresovaní do životnej dráhy príbuzného, ktorý napríklad dobrovoľne vstúpil do Štátnej bezpečnosti [ŠtB]. Môžu si položiť otázku, čo vlastne ich príbuzný robil, či to znamienko bolo pozitívne alebo negatíve. Môže prísť k sebareflexii.

Tú nám všetkým určite treba. Máme však po troch dlhých desaťročiach významnejšiu šancu popasovať sa s týmto problémom?

Myslím si, že áno. Vyrovnanie sa s nacizmom netrvalo tridsať rokov. Vyrovnanie sa s totalitnými režimami je dlhodobý proces. Do spoločenského vedomia môže opäť vstúpiť, takým spôsobom poškodili totalitné režimy aj dnešnú spoločnosť na Slovensku.

Mieril som na konkrétnejšie veci. Medzi nami sú stále ľudia, ktorí boli protagonistami minulého režimu a spravodlivosť na nich nepadla.

To je otázka trestnoprávneho vyrovnania s komunistickými zločincami, čo sa ozaj neudialo. Okrem Alojza Lorenca [pred rokom 1989 prvého námestníka federálneho ministra vnútra Vratislava Vajnara, pozn. red.] na podmienečný trest nebol odsúdený jediný komunistický zločinec. Aj po tridsiatich rokoch je možné potrestať zločiny, ktoré sa odohrali v 80. či 70. rokoch minulého storočia, ak by sa schválila novela trestného zákona. Keby sa z premlčania vylúčili trestné činy, ktoré spáchali medzi rokmi 1948 až 1989 verejní činitelia v súvislosti s politickým či náboženským prenasledovaním.

Niečo podobné majú v Česku. Ako im to funguje?

Ľudia, ktorých zločiny sa preukážu vyšetrovaním, prejdú nezávislým súdom a uznajú ich za vinných, sú odsúdení.       

Koľko ich je?

Sú to desiatky ľudí.

Na Slovensku takého nemáme.

Nie.

V roku 2019 ste boli pri tom, keď obvinili bývalých vrcholových komunistických politikov Miloša Jakeša, Lubomíra Štrougala a Vratislava Vajnara kvôli streľbe do ľudí pri ochrane československých hraníc. Napokon z toho nič nebolo, lebo Jakeš umrel a zvyšní dvaja ostali zdravotne nespôsobilí.

Boli nespôsobili vnímať zmysel trestného konania pre pokročilý vek.

Sú na Slovensku bývalí komunistickí funkcionári, pri ktorých by mohli konať orgány činné v trestnom konaní?

Primárne ide o to, že sa tu odohrali zločiny. Napríklad na železnej opone, na hranici. Tú železnú oponu niekto schvaľoval, niekto ju vybudoval a vykonával na nej represiu. Konkrétne to boli, napríklad, niektorí velitelia pohraničnej stráže. Z nich sú ešte mnohí nažive.

Pomerne známy je prípad Nemca Hartmuta Tautza z roku 1986, ktorého dohrýzli na hranici nahuckané vojenské psy a mladý muž zraneniam podľahol. Stále je medzi nami prokurátor, ktorý odobril takéto konanie.

Tento prokurátor posúdil, že vojaci, ktorí vypustili samostatne útočiacu svorku psov na železnej opone v bratislavskej Petržalke, sa nedopustili trestného činu. To bolo v rozpore s realitou. Zodpovednosť za smrť tohto človeka však v podstate nesú tí, ktorí zriadili a udržiavali železnú oponu. Schválili aj používanie týchto samostatne útočiacich psov. A úplne najväčšiu zodpovednosť nesú členovia predsedníctva ústredného výboru komunistickej strany, ktorí sa s pravidelnou periodicitou venovali správam o činnosti pohraničnej stráže, boli oboznámení so všetkými prípadmi, ktoré boli v rozpore aj s vtedajšími platnými zákonmi.

Kto z týchto ľudí dnes ešte žije?

Niektorí členovia predsedníctva ešte žijú.

Kto konkrétne?

Napríklad Ján Fojtík.

Malo by naňho smerovať obvinenie?

To musia posúdiť orgány činné v trestnom konaní. Sú potrebné listinné dôkazy, či sa zúčastnil na zasadnutí predsedníctva ústredného výboru, či bol oboznámený s plnením činnosti, či schvaľoval plnenie úloh pohraničnej stráže na ďalšie obdobie a podobne.

Kto by s tým mal začať? Kto by mal vyvinúť iniciatívu?

Ak by to neboli zločiny proti ľudskosti, ktoré sú z podstaty nepremlčateľné, tak potom sú premlčané.

To je ťažko schodná cesta, takže asi je nevyhnutné zmeniť zákon.

Áno, bolo by treba novelizovať trestný zákon.

Je takáto možnosť reálna?

Áno. Potom by konali orgány činné v trestnom konaní. Nešlo by o nejaký hon na čarodejnice. Išlo by o potrestanie zločinov zvyšku páchateľov, ktorí ešte žijú. Potrestanie za zločiny, čo sa odohrali pred rokom 1989.

Našla by sa v súčasnej slovenskej politickej reprezentácii vôľa, aby sa takto zmenil trestný zákon?

Mohla by sa nájsť.

Čo by to spravilo so spoločnosťou? Dnes sa komunistický režim bagatelizuje.  

Právny štát nemôže byť naplnený, kým registrujeme 270-tisíc bývalých väzňov odsúdených v Československu za politické trestné činy a na Slovensku nemáme jediného potrestaného zločinca komunistického režimu. V Českej republike len pred pár dňami poslal súd do väzenia bývalého príslušníka ŠtB za to, že na prelome 70. a 80. rokov prenasledoval chartistu Václava Komedu. Príslušníci ŠtB potláčali základné ľudské práva, ktoré boli garantované v ústave alebo dokonca aj medzinárodnou zmluvou o občianskych a politických právach. Títo ľudia by mohli byť potrestaní za skutky, ktoré vtedy robili v súvislosti s perzekúciami. Máme tu nevyjasnené úmrtia veriacich, kňazov tajnej cirkvi, keď komunistická strana s vedením ŠtB rozhodla, že bude aktívne zasahovať proti tajnej cirkvi. Prípady Přemysla Coufala, Štefana Poláka či Milana Gona neboli doteraz vyšetrené a páchatelia, ktorí môžu za nimi stáť, neboli potrestaní.

Pracujete v Ústave pamäti národa. Je tam dostatok podkladov, aby sa tieto prípady dokázali vyšetriť?

Tu ide aj o sofistikovanú trestnú činnosť vtedajších štátnych orgánov. Sú tam listinné dôkazy o prenasledovaní uvedených predstaviteľov tajnej cirkvi alebo laikov, ktorí zahynuli za záhadných okolností. Vyšetrovaním by sa mali zistiť ďalšie okolnosti úmrtia, či je tam súvislosť s činnosťou ŠtB.

Takže, stojí to na ochote politikov, aby siahli do zákonov a potom na ochote orgánov činných v trestnom konaní.

V prípade, že by bol takýto zákon schválený, že činy, ktoré sa odohrali pred rokom 1989 by neboli premlčané, bude povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, aby tieto zločiny stíhali. A tiež prokuratúry, ktorá sa má z obliga zaoberať trestnými činmi, o ktorých sa dozvie.

Máme nové vedenie prokuratúry. Bude tam väčšia ochota konať? Napríklad pri Komunistickej strane Slovenska, ktorú som spomenul na začiatku, môže konať hneď.

V tomto prípade áno. V prípadoch, čo sa týkajú zločinov spred roka 1989, musí byť najskôr schválená novela trestného zákona, lebo tie sú už premlčané.

Ak generálny prokurátor v minulosti vystúpil proti Kotlebovej strane, nie je dôvod, aby podobne nekonal nový generálny prokurátor v prípade ľavicového extrémizmu.

Mal by tu byť apel verejnosti, ktorej na tom záleží, aby využívali nástroje, ktoré majú, aby sa zaoberali týmito skutkami. Aby využili aj súčasný trestný zákon, ktorý umožňuje stíhať ľavicový extrémizmus. 

Keby sa zmenil trestný zákon, umožnil by stíhanie konkrétnych zločinov z minulosti a keby potom začali konať príslušné orgány, pohlo by to so svedomím spoločnosti?

Potrestanie zločinov, zabránenie tomu, aby extrémisti, čo chcú rozvrátiť ústavné zriadenie, aktívne pôsobili, by posilnilo postavenie demokracie na Slovensku. Posilnilo by povedomie o tom, že zločiny majú byť potrestané. Aj tie, ktoré sa odohrali pred desiatkami rokov.