Chcel by som sa však napriek tomu pokúsiť o zváženie – ani nie tak miery pravdepodobnosti tejto, našťastie, nateraz imaginárnej vojny – toho, akou by sa jadrová vojna stala a či by sa mohla oprávnene nazývať celosvetovou.

Kto bude bojovať

Je to len pár rokov, čo sme si pripomínali storočnicu od začiatku prvej svetovej vojny. Bola to vtedy širšia udalosť, vyšlo niekoľko nových kníh a esejí, vydali sa v nových vydaniach aj staršie diela. Pripomeňme si však, že v literatúre, ktorá bola napísaná krátko po skončení vojny v roku 1918, nikde nenájdete definíciu „prvá“ – vtedy bola jediná, a ako mnohí dúfali, aj posledná. Ale okamžite ju začali nazývať „svetová“. A je jasné prečo: z 59 nezávislých štátov, ktoré v tom čase existovali, sa na nej zúčastnilo 32, teda asi 55 percent, čo je malá, ale väčšina.

Pred druhou svetovou vojnou ju tak nikto vopred nenazýval, aj keď bolo jasné, že zapojených bude podstatne viac účastníkov. V roku 1939, v jej predvečer, bolo na svete už asi 70 nezávislých štátov. Aj keď nie hneď, zapojilo sa ich do tohto masakra takmer 60, čo je viac ako 85 percent z celkového počtu, to už bola rozhodne väčšina. Bol to naozaj globálny konflikt.

Toľko úvodná terminologická poznámka aj s témou rozsahu. Spýtajme sa teraz, aké sú dôvody domnievať sa, že možná budúca konfrontácia sa stane aj globálnou? Dnes je na svete 195 nezávislých štátov. Aké príčiny by mohli väčšinu z nich podnietiť k účasti na vojenskej akcii? Cítime, že uvažovanie sa nám oproti minulosti trochu mení a posúva, aj keď stále ostáva na pamäti, že tretia svetová vojna a globálna vojna nemusia znamenať to isté (o tom nižšie).

Momentálne sú na planéte tri „horúce“ miesta: Blízky východ, Ukrajina a Taiwan. V prvých dvoch už prebieha konflikt, v tretej oblasti vládne vysoké napätie, chvalabohu bez krviprelievania. Odborníci si myslia, že udalosti v každom z týchto miest sú schopné spustiť širší konflikt, zahŕňajúci svetové mocnosti. 

To, čo teraz pozorujeme, sú však v podstate regionálne problémy, ktoré ovplyvňujú záujmy relatívne malého počtu krajín. Na Blízkom východe sú len niektorí Arabi a niektorí moslimovia pripravení postaviť sa na stranu Palestínčanov inak ako len verbálne (už sme písali v Štandarde, prečo to je tak).

V Európe je žiaľ možná priama konfrontácia medzi niektorými členmi NATO (nie však všetkými!) s Ruskom. Nejde len o iný verbálny prístup Nemecka, či štáty strednej Európy, všimnite si aj situáciu na druhej strane frontu: Bielorusko sa – ako najbližší spojenec Ruska – úspešne a všemožne vyhýba účasti na vojenských operáciách proti Ukrajine. Irán celkom nečakane začal odsudzovať ruskú politiku a Čína sa zjavne pripravuje sadnúť si na horu a sledovať bitku dvoch tigrov podľa Stratégie č. 9 (坐山观虎斗). A Severná Kórea? Často sa hovorí o nepredvídateľnosti jej lídrov, ale hlavnú pozornosť by som upriamil na to, že sa už polstoročie obmedzujú na mimoriadne zlostnú rétoriku voči USA, Južnej Kórei či Japonsku, no nikdy a v žiadnej situácii doteraz neprijali rozhodné kroky k vojne.

Taiwan je zdrojom sporov medzi USA a Čínou, no nie je jasné, koho iného sa to týka. Takmer celý svet túto ostrovnú entitu de iure považuje za súčasť Číny. Ak by došlo k priamemu konfliktu, mohla by sa zapojiť Austrália, Japonsko alebo Južná Kórea, ale takmer nikto navyše. Navyše, keď si spomenieme, komu najviac prekážala provokatívna cesta niekdajšej šéfky Kongresu Nancy Pelosiovej na Taiwan, boli to vtedy okrem Taiwancov najmä lídri Južnej Kórey. Aj vyhlásenia okolo Aukusu, vojenskej spolupráce Austrálie, Británie a USA od jej vzniku na jeseň pred tromi rokmi majú klesajúci trend.

Preto si dovolím formulovať prvú, snáď nie priveľmi opovážlivú tézu: Každý z dnes existujúcich zdrojov možnej tretej svetovej vojny nemá potenciál urobiť ju doslova celosvetovou. Pravda, odborníci z vplyvnej nadácie Carnegie Endowment poukázali na súvislosť medzi týmito geograficky vzdialenými udalosťami. Ale aj keď ich analýzu vezmeme do úvahy, nie je možné naverbovať stovku krajín, pripravených bojovať za pre ne cudzie myšlienky a záujmy. Koncept tretej svetovej vojny sa zdá byť v súčasnej situácii neopodstatnený.

Aj keby sme počítali veľkosť populácie štátov, ktoré by sa zapojiť vedeli a mohli, ani toto nepomôže: 60 percent svetovej populácie žije v Ázii. Ak k tomu pripočítame Afriku a Južnú Ameriku, ktoré nemajú žiadny záujem o dnešné konfliktné zóny, bude jasné, že ani podľa tohto kritéria sa možná vojna nestane svetovou.

Zima sa blíži...

Pojem tretej svetovej vojny, ako som už naznačil, však môže mať aj iný význam. Môžeme tak oprávnene nazvať aj lokálny ozbrojený konflikt, ktorý by mal globálne dôsledky, ktoré výrazne ovplyvnia následný život celého ľudstva.

Aj tu sa pokúsim o malú provokáciu. Všetky veľké vojny doteraz prinášali dôležité zmeny v technológiách, kultúre, politike, dokonca v morálke. Dnes však musíme hovoriť o niečom inom. Podľa niektorých vedcov spochybňuje možné použitie obrovských arzenálov zbraní hromadného ničenia akúkoľvek budúcnosť civilizácie a prírody na planéte. A to nielen ako dôsledok priamej deštrukcie a radiácie.

V roku 1983 slávny americký vedec Carl Sagan so spoluautormi zverejnili článok, kde tvrdili, že v prípade výbuchov stoviek jadrových hlavíc bude stratosféra kontaminovaná dymom a sadzou, a preto teplota na planéte klesne globálne na arktické úrovne. Taký stav by vraj mohol trvať takmer celý kalendárny rok. V dôsledku toho by zahynuli takmer všetky rastliny, zvieratá a potom aj ľudia. Tento predpokladaný stav dostal názov „jadrová zima“.

Tato hypotéza urobila obrovský dojem na verejnosť a mnohých presvedčila o nemožnosti alebo nezmyselnosti použitia atómových zbraní. Ale jej testovanie na matematických modeloch prinieslo zmiešané až protichodné výsledky. Viacerí iní odborníci stále pochybujú o reálnosti takejto katastrofy.

Odporcovia koncepcie „jadrovej zimy“ sa odvolávali aj na skutočnosť, že v rokoch 1945 až 1998 sa v atmosfére a podzemí uskutočnilo asi dvetisíc jadrových skúšok rôznej sily. Celkovo sa to rovná účinku dlhotrvajúceho jadrového konfliktu v plnom rozsahu. No žiadna globálna katastrofa sa nekonala.

Efekt Saganovej predpovede sa teraz citeľne znížil. Rituálnu frázu z kultového televízneho seriálu Hra o tróny, že „zima sa blíži“ (Winter is coming), ktorá je uvedená v názve tejto sekcie, je počuť čoraz menej často. Do medzinárodnej agendy sa naopak vrátila diskusia o prípustnosti obmedzených jadrových konfrontácií. Niekedy vo forme, že Rusko iba blafuje, preto sa takejto konfrontácie obávať netreba. Profesor Jeffrey Sachs, známy kritik všetkých troch vojnových konfliktov, ako jeden z mála upozorňuje, že ho tento vývoj neuveriteľne znervózňuje.

Obmedzená samovražda

V roku 1957 vydal mladý profesor z Harvardu Henry Kissinger knihu Nuclear Weapons and Foreign Policy (Jadrové zbrane a zahraničná politika), ktorá ho preslávila. Tam napísal: „Vojna medzi jadrovými mocnosťami by mala byť plánovaná za predpokladu, že pravdepodobne pôjde o jadrovú vojnu. Jadrová vojna musí byť vedená tak, aby neprerástla do všeobecnej vojny“.

Potom, keď sa stal Kissinger politikom, poradcom pre národnú bezpečnosť a ministrom zahraničných vecí, tento koncept opustil.

Po takmer 70 rokoch je však opäť žiadaný. V politických a vojenských kruhoch krajín, ktoré vlastnia jadrové zbrane, sa výrazne posilnila myšlienka, že použitie taktických atómových náloží na bojisku alebo útok na odpaľovacie zariadenia za nepriateľskými líniami je relatívne bezpečné a dokonca opodstatnené z praktického a možno aj morálneho hľadiska. Ak hrozba „jadrovej zimy“ existuje, tak takéto akcie ju údajne nespôsobia.

Ani sám Kissinger, ani jeho prívrženci však neodpovedali na otázku: ako udržať takýto konflikt pod kontrolou, aby neprerástol do všeobecného stavu, keď už budú potrebné strategické zbrane a údery na nepriateľské mestá.

Hranica medzi taktickými a strategickými typmi zbraní hromadného ničenia je čisto svojvoľná. Vzhľadom na tendenciu k eskalácii, vlastnú nezmieriteľným konfrontáciám, ju je ľahké prekročiť. Ak si niekto nevie predstaviť, ako by to mohlo vyzerať, odkážem na film Threads z roku 1984, ktorý je už, žiaľ, zabudnutý. Ďakujem kolegovi Lukášovi Pernému, ktorý včas pripomenul ten film a napísal o ňom zaujímavý text na svojom blogu.   

Tu je potrebné poznamenať, že Saganova hypotéza, hoci nie je dokázaná, nebola ani úplne vyvrátená. Pravdepodobnosť „nukleárnej zimy“ je dosť vysoká a treba ju brať do úvahy. V prípade akéhokoľvek jadrového konfliktu by taká „zima“ vážne zasiahla aj nebojujúce krajiny. Odhaduje sa, že dokonca aj „neveľká“ regionálna atómová vojna (napríklad medzi Indiou a Pakistanom) má potenciál dramaticky poškodiť Európu, USA a ďalšie regióny prostredníctvom masívnej straty ozónu a klimatických zmien.

To znamená, že čitateľa na záver tejto úvahy a pokusu o optimistický pohľad na hrozbu tretej svetovej vojny musím sklamať. Moja druhá téza znie, že na to, aby bol zničený celý svet, nepotrebujeme žiadnu globálnu vojnu. Nie je najpodstatnejšie, kde sa bojuje a koľko štátov sa zapojí – stačí, ak by taká vojna bola jadrová. Medzi jadrovými mocnosťami.

Potom sa môžeme len modliť, aby sa úvahy Sagana a jeho spolupracovníkov ukázali byť čo najďalej od pravdy.

A možno by sme sa mali začať modliť už skôr.

Možno najväčší optimizmus sa napokon skrýva v rozhovore Johna Kennedyho s bratom Robertom. Keď sa mladší brat spýtal staršieho, či by si vedel predstaviť dať rozkaz na použitie jadrových zbraní aj ako odvetné opatrenie, Jack Robertovi povedal, že nie. Nevedel si totiž predstaviť, ako by sa postavil pred Posledný súd.

Ktovie, koľkým súčasným politikom by taká odpoveď ešte napadla...