UPC je najstaršou kresťanskou cirkvou na Ukrajine. V modernej dobe ide o úplne bezprecedentný útok. Tento zákon je cynický právny predpis, ak si ho prečítate, budete šokovaní. To, čo tu ukrajinská rada spáchala, je náboženská a v istom zmysle aj etnická čistka. Termín etnická čistka používajú aj oni sami a nájdete ho vo vyhláseniach Mykytu Poturajeva, predsedu jedného z parlamentných výborov a hlavného iniciátora tohto zákona.
Načo je v ňom tá deväťmesačná lehota?
Ukrajinci sú politicky neuveriteľne citliví na názor Washingtonu. Takže ak bude zvolený Trump, môžu zákon medzitým zrušiť. Viceprezidentom by sa stal JD Vance, ktorý sa ako jediný vyslovil proti ukrajinskému zákonu v americkom Senáte.
Na UPC sa už nejaký čas vyvíja tlak, napríklad predminulý rok tajná polícia urobila veľkú raziu proti mníchom v Kyjevsko-pečerskej lavre. V akom štádiu je dnes doťahovanie sa o tento známy kláštorný komplex?
Prípad ešte nie je uzavretý. Drvivá väčšina mníchov UPC však musela lavru opustiť. Vyhodili z nej slávnu teologickú akadémiu. UPC môže sláviť liturgiu v jednom malom chráme na území komplexu, ale do veľkej časti komplexu nemáme prístup. Ako vieme, v komplexe kláštora sa nachádzajú jedny z najznámejších relikvií ukrajinského pravoslávia – ostatky svätého Teodóza Pečerského a svätého Antonína. Metropolita Onufrij [stojí na čele moskovskej vetvy ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, pozn. red.] teda nemôže uctievať tieto duchovne dôležité predmety. Stále prebiehajú nejaké súdne procesy, ale reálne bude musieť byť kláštor odovzdaný.
Nejde však len o Kyjevsko-pečerskú lavru. Ministerstvo kultúry začalo aj konanie, ktorým chce cirkvi zobrať Počajevskú lavru na západe Ukrajiny a Svätohorskú lavru na východe, pri Slaviansku.
Tamojší metropolita Arsenij čelí súdnemu procesu a ide o veľmi pozoruhodný prípad. Zdá sa, že bol vykonštruovaný s cieľom uľahčiť prevzatie kláštora novou cirkvou. V kázni v auguste 2023 sa Arsenij sťažoval, že polícia bráni pútnikom vo vstupe do kláštora počas veľkého náboženského sviatku. Všetky svoje kázne, vrátane tejto, zverejnil na YouTube.
O sedem mesiacov neskôr, v apríli tohto roku, ho tajná polícia zatkla. Obvinili ho, že v tejto kázni odhalil pozície armády. Video je možné s anglickými titulkami nájsť na YouTube dodnes. V prvom rade zistíte, že nehovoril o žiadnych pozíciách armády, ale o policajných kontrolných stanovištiach v okolí kláštora. Po druhé, neuviedol žiadne presné miesta. Je vo väzbe už šesť mesiacov a na budúci rok má byť odsúdený. Hrozí mu až osem rokov väzenia.
Podali sme sťažnosť pracovnej skupine OSN pre nezákonné zadržiavanie. V sťažnosti uvádzame, že Arsenij je zadržiavaný pre obsah svojej kázne, že ide o jasný prípad náboženskej diskriminácie. Je zadržiavaný v otrasných podmienkach: v lete napríklad musel ísť do Slavianska na súdne pojednávanie. Bol uväznený v Dnipre a na súdne pojednávanie do Slavianska ho eskortovali takmer 300 kilometrov v putách, bez jedla a pitia, bez zastávok na toaletu. Večer naspäť do Dnipra. A na druhý deň späť do Slavianska...
Chcú ho prinútiť, aby pristúpil na zaradenie do výmeny vojnových zajatcov. Aj keď nemá nič spoločné s Ruskom, je Ukrajinec. Takýchto prípadov kňazov, ktorých sa snažia vymeniť za ukrajinských vojnových zajatcov, evidujeme viacero. Ide o postup, ktorý je v príkrom rozpore s Rímskym štatútom Medzinárodného trestného súdu. Nehovoriac o rozpore so základmi morálky a ľudských práv. A tieto veci sa dejú s podporou Západu.
Musím povedať, že správanie ukrajinského štátu voči UPC vyvoláva paralely z nedávnej európskej histórie. Tu jednoducho paralelne s vonkajšou vojnou, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine, začala Ukrajina vnútornú vojnu proti našej cirkvi. Akoby sme boli nejakým spôsobom súčasťou ruskej cirkvi. Pritom naša cirkev je úplne oddelená od Moskvy, prijali sme vlastné stanovy a prerušili všetky väzby, s Moskvou už nemáme žiadne administratívne vzťahy.
Hovoríte v prvej osobe množného čísla, akoby ste boli členom UPC.
Nie je to tak, hovorím to kvôli jasnosti výkladu. V skutočnosti otázka nie je politická, ale kánonická: Ako sa cirkev stane autokefálnou cirkvou, keď už nemá nad sebou vyššiu autoritu? V pravoslávnom svete, keď sa národná cirkev chce stať autonómnou, zvyčajne to trvá desaťročia. Po rozpade Sovietskeho zväzu získala UPC nezávislosť od Moskvy a samosprávu. Jej väzby na ruskú cirkev neznamenali oveľa viac ako účasť ukrajinských biskupov na svätej synode v Moskve. Alebo to, že UPC používala crismu, teda svätený olej vyrábaný v Moskve. Išlo o väzby duchovného charakteru.
V máji 2022 UPC zrušila aj tieto väzby. Odvolala svojho biskupa zo svätej synody, vrátila výrobu sväteného oleja do Kyjeva. Ale kánonické putá sa nedali jednoducho zrušiť, tie, samozrejme, zostali. Len preto, že prezident Zelenskyj a jeho pomocníci chcú od UPC prerušiť kánonické spojenie s ruskou cirkvou, naša cirkev to nemôže urobiť. Jednoducho preto, že je to cirkev, ktorá nemôže urobiť to, čo Zelenského napadne. Preto vyhlásili vojnu vlastnému ľudu.
Vlastnému ľudu, alebo menšine vlastného ľudu? Aký podiel veriacich má dnes UPC?
Myslím si, že väčšina veriacich na Ukrajine patrí k UPC. Na Ukrajine to vyzerá tak, že druhá cirkev, Pravoslávna cirkev Ukrajiny, PCU, je populárnejšia. Nie je.
Práve som videl oficiálne štatistiky, že UPC zažíva od vojny útek veriacich a že dnes nepredstavuje ani 10 percent z nich.
To je úplný nezmysel.
Na základe čoho to usudzujete?
Môžem vychádzať len z vlastnej skúsenosti počas nedeľných návštev kostolov na Ukrajine. Navštívil som ich veľa. Predchádzali tomu slová metropolitu Onufrija, hlavy UPC, ktorý mi povedal: Jediný spôsob, ako sa o tom môžete presvedčiť, je na vlastné oči. Tak som išiel, čo pre mňa nebolo normálne [Robert Amsterdam je Žid, pozn. red.], ale išiel som. A videl som plné kostoly, kde sa dokonca museli slúžiť omše jedna za druhou, vchody do kostola, ktoré vyzerali ako vchod do metra, s neustálym prúdom ľudí, ktorí vchádzali dnu a vychádzali von. V Kyjeve. Preplnenosť je spôsobená tým, že niekoľko našich kostolov bolo buď zničených, alebo ukradnutých PCU.
Ale kostoly PCU boli prázdne a pripomínali mi múzeá. Z viacerých miest na Ukrajine máme správy, že do miestneho kostola PCU nikto nechodí, takže ho zatvorili. A v tej istej dedine sa pravoslávni schádzajú na obrady buď v súkromných domoch, alebo dokonca v lese.
Pritom tvrdenie, že naši kňazi sú nejakým spôsobom sympatizanti Moskvy, sa nezakladá na faktoch. Áno, obvinenia boli vznesené asi voči dvadsiatim kňazom, ľuďom, ktorí skutočne utiekli do Ruska a boli sympatizantmi, ale naša cirkev má desaťtisíc kňazov.
Ak je na Ukrajine nejaká organizácia infiltrovaná Ruskom, organizácia, ktorá sa viackrát pokúsila zavraždiť prezidenta, tak je to tajná polícia. SBU má dnes na Ukrajine obrovskú moc. Buďme úprimní: na Ukrajine dnes nezostal ani kúsok demokratického zriadenia. Je to de facto štát jednej strany, bez slobodných médií a s minimom zvyšných politických slobôd.
A do toho teraz prichádza obrovský útok na slobodu vierovyznania. To všetko s podporou Spojených štátov. Musím konštatovať, že z tých desiatok miliárd dolárov, ktoré sme poslali na Ukrajinu, sme do rozvoja inštitúcií investovali presne nula dolárov. To, čo sme tam za naše peniaze dosiahli, je nanajvýš korunovácia Zelenského za kráľa, ktorý si robí, čo chce. S pomocou Andrija Jermaka, človeka, ktorý je tiež všeobecne nepopulárny. Jermak je Rasputin Ukrajiny, je pre Zelenského tým, čím bol Sečin pre Putina [Igor Sečin je riaditeľom ropnej spoločnosti Rosnefť, pozn. red.]. Nechcem hovoriť o ukrajinskej politike, zostaňme pri našej cirkvi. Faktom však je, že obaja títo menovaní majú UPC za vnútorného nepriateľa práve preto, že sú veľmi nepopulárni.
Nie je to trochu rozporuplné? Prečo by si nepopulárny prezident proti sebe poštvával členov cirkvi, ktorá je, ako hovoríte, masová?
Práve pre svoju nepopularitu sa Zelenskyj ocitol v hľadáčiku krajnej pravice, skutočných etnonacionalistov. Čím menej ste si istí mocou, tým väčšia je potreba vnútorného nepriateľa. Vidno to na útokoch na právne záruky používania ruštiny. Na Západe zabúdame, že na Ukrajine žije obrovská rusky hovoriaca menšina. Jej jazykové práva boli vždy veľkým politickým problémom, a za Zelenského boli permanentne obmedzované. A teraz dochádza k frontálnemu útoku na náboženské slobody.
Jednou z námietok môže byť, že v pravoslávnom svete, viac ako v strednej alebo západnej Európe, bola cirkev vždy závislá od vlády, bola ňou formovaná. V tomto duchu by Zelenského útok na UPC bol vlastne pokračovaním starej východnej tradície.
Tak to je zaujímavé, ak uvážime, že naša cirkev podporila Zelenského v prezidentských voľbách v roku 2019. Niektorí ľudia tvrdia, že podpora, ktorú mu UPC poskytla pred voľbami, bola pre Zelenského vo voľbách rozhodujúca. Myslím si, že časť odpovede na otázku, prečo dnes prezident nabral etnonacionalistický kurz, spočíva v tom, že stratou časti východnej Ukrajiny po ruskej invázii aj tak prišiel o časť svojej pôvodnej voličskej základne.
Je ruské pravoslávie imperialistické?
Záleží na tom, čo rozumieme pod ruským pravoslávím. Ak sa započúvate, čo hovorí vysoká cirkevná hierarchia, vedenie Ruskej pravoslávnej cirkvi, tak áno, sú to neuveriteľne problematické veci. Propagácia ruského mieru, ospravedlňovanie vojny. Moskovský patriarcha Kirill a jeho okolie sú podľa mňa príliš blízko Putinovi a moci, to je zjavné. Pravoslávni veriaci vo farnostiach, prežívaná náboženská prax, to je už niečo iné.
A Zelenského hlavný argument, že skutočné vedenie UPC nie je v Kyjeve, ale v Kremli?
Držme sa faktov. Od začiatku vojny bol zatknutý malý počet kňazov UPC za kolaboráciu s nepriateľom alebo vlastizradu. Každý kňaz, ktorý je prichytený pri takomto konaní, by mal byť súdený podľa trestného zákona, a to sa aj deje. Opäť – celkový počet duchovných v UPC je desaťtisíc, celkovo sú počty zatknutých naozaj minimálne. Bývalá riaditeľka tejto štátnej služby pre národnostnú politiku a slobodu svedomia sama uviedla, že menej ako jedno percento kňazov UPC bolo vyšetrovaných pre podozrenie z kolaborácie alebo vlastizrady. Ide o zlomok duchovných.
Nie je to len špička ľadovca?
Nepovedal by som, že áno, tie vyšetrovania trvajú už dva alebo tri roky, a stále je ich veľmi málo. Po ruskej invázii sa prijali zmeny v liturgii, kňazi sa už nemodlia k patriarchovi Kirillovi v Moskve, ale k metropolitovi Onufrijovi v Kyjeve. Často požehnávajú a blahorečia svojich farníkov, ktorí odchádzajú na front bojovať za Ukrajinu. UPC organizovala zbierky pre ukrajinskú armádu. Onufrij sa každý týždeň modlí za ukrajinských vojakov a za mier na Ukrajine. Samozrejme, je tu ten problém s kánonickým právom, už sme o tom hovorili, červená handra pre ukrajinských nacionalistov.
Ako medzinárodný právnik som šokovaný mlčaním Západu. Pápež zasiahol, Svetová rada cirkví zákon odsúdila, Anglikánska cirkev vo Veľkej Británii, odsúdili ho hlavné ľudskoprávne organizácie. Ale v Spojených štátoch nič. Pre americké ministerstvo zahraničných vecí je to súčasť určitého prístupu k náboženstvu. Spojené štáty dospeli k názoru, že náboženstvo by sa malo stať súčasťou geopolitických sporov, že vo vojne je prípustné potlačiť tú či onú cirkev. V Amerike sa to dokonca stalo súčasťou takzvanej občianskej diplomacie.
Normálne pozvali pána Jelenského, nemýliť si ho so Zelenským, z ukrajinskej vlády do Washingtonu na konferenciu o náboženských slobodách, aby im porozprával o štátnom zásahu proti UPC. Seriózne, na konferencii o náboženskej slobode... To je Orwell.
Pozrite, existuje rozhodnutie Najvyššieho súdu USA z roku 1946, ktoré absolútne zakazuje zasahovanie štátu do činnosti náboženských spoločenstiev. Spojené štáty to majú doma zakázané, ale ministerstvo zahraničných vecí si asi myslí, že vo svete má voľné ruky.
V histórii americkej diplomacie je to, ako hovoríte, bezprecedentné. Ako si to vysvetliť?
Myslím si, že to má niečo spoločné s 11. septembrom. Vtedy sa objavila predstava, že vláda môže rozdeliť náboženstvá na dobré a zlé. Zlé náboženstvá boli určité formy islamu, ktoré nemali pod kontrolou.
A teraz s vojnou na Ukrajine, ešte pred vojnou, od roku 2014, sa Západ rozhodol, že musí dostať pravoslávnu cirkev na Ukrajine pod kontrolu. Konkrétne vláda Spojených štátov v osobe Victorie Nulandovej sa rozhodla, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby pomohla Ukrajincom ustanoviť ich vlastnú cirkev. Ide o formu kultúrneho imperializmu.
Štátny tajomník Mike Pompeo spolu s vtedajším ukrajinským prezidentom Porošenkom v podstate donútili konštantínopolského patriarchu, aby prevzal kontrolu nad ukrajinskou cirkvou, len aby už nepatrila pod Moskvu. Tým však porušili kánonické právo. Jednou z vecí, o ktoré sa budem snažiť v USA, je úplné kongresové vyšetrovanie bývalej námestníčky ministra zahraničných vecí pre východnú Európu Victorie Nulandovej, jej aktivít pri potláčaní náboženských slobôd na Ukrajine.
Máte pocit, že vás niektorí politici na Západe v tejto otázke budú počúvať?
Prišli sme do Českej republiky so skúsenosťou, že kedykoľvek sa s niekým v Európe rozprávame, v podstate sa nedokáže odosobniť od veľmi zjednodušeného ukrajinského príbehu. A často nie sú schopní ani počúvať, aká je situácia na mieste, všímať si základné fakty. V Prahe sme sa stretli s niekoľkými politikmi naprieč politickým spektrom, samozrejme, nebudem hovoriť ich mená, je to citlivá téma. Ale máme dojem, že diskusie s českými politikmi boli oveľa inteligentnejšie, než na aké sme zvyknutí z väčšiny európskych krajín [Robert Amsterdam prišiel do Prahy z Nemecka, pozn. red.]. Že ochota Čechov počúvať bola vyššia.
Neviem, či to bude mať nejaký politický dosah, ale tu si vás ľudia aspoň vypočujú. Možno preto, že to hovorí človek, ktorý má zákaz vstupu do Ruska, a hoci sa ma Ukrajinci snažili očierniť, že som putinovec – dokonca proti mne viedli akési kriminálne vyšetrovanie –, nikto s mozgom v hlave im na to neskočí. Dvadsať rokov som bojoval proti ruskému štátu, dvadsať rokov mám zakázaný vstup. Nikdy však nemôžem súhlasiť s tým, že keď je vojna, môžeme vypnúť ochranu národnostných, jazykových a náboženských menšín. Veď to len zmení Ukrajinu nielen na štát jednej strany, ale na niečo, čo sa nebude vôbec podobať žiadnemu štátu v Európskej únii, za ktorý sa Ukrajina vyhlasuje.
Často sa zaoberáte politicky motivovanými prípadmi s medzinárodným presahom. Azda najznámejší bol prípad Michaila Chodorkovského. Robíte tieto prípady za peniaze alebo pro bono?
Ako kedy. V roku 2014 som získal výročnú cenu Global Award za pro bono prípad, ktorým bola obhajoba whistleblowera, ktorý odhalil spoluvinu OSN na zločinoch spáchaných v tom čase v Zimbabwe. Zastupovali sme pro bono aj odporcov v Tanzánii, Kamerune... Takéto skupiny sa na nás zvyčajne obracajú samy.
V prípade Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi je veľmi bohatý Ukrajinec, ktorý s nami spolupracoval, významným členom UPC. Pred Chodorkovským sme sa podobných prípadov ujali v Latinskej Amerike a sme tam aktívni dodnes. Niektorí z nich sú platiaci klienti, zvyčajne v nepolitických prípadoch, ako je ochrana investícií a podobne. Teraz si nás práve najala vláda Konžskej demokratickej republiky proti spoločnosti Apple. Podozrieva ju z masívneho porušovania ľudských práv pri ťažbe surovín [kobalt na batérie, pozn. red.].
Zaplatil Chodorkovskij za vaše služby?
Nie, ale platili zaňho iní. Nechcem tu hovoriť o ňom, Michail, ktorého si vážim a obdivujem, nemá nič spoločné s mojím angažovaním sa v Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Príbeh UPC je sám o sebe kľúčový.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
