Matej Gašparovič

Keď sa nedávno minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský pozrel na základné dáta a perspektívu prúdenia vakcín na Slovensko, zablikala mu v hlave červená kontrolka a urobil jedinú správnu vec: pozastavil očkovanie Astrou pre prvoočkovancov.

Išlo o logické rozhodnutie. V čakárni bolo v tom čase 680-tisíc ľudí pred druhou dávkou, z toho menej ako polovica čakala na Astru. V máji však malo prísť len 313-tisíc vakcín od menej spoľahlivého švédskeho dodávateľa a vzhľadom na to, že ešte v žiaden mesiac ich nedodal toľko, ako sľúbil, minister musel rátať s tým, že aj toto samo osebe hraničné číslo bude napokon len vodou v dlani.

Dnes už ale neriešime problém s nedostatkom vakcín, ale presne opačný. Samotné vakcíny od Pfizeru a Moderny k nám prúdia rýchlejším tempom, ako dokážeme očkovať, respektíve čoskoro narazíme na nový stav, že už ani nebude koho. Hoc dúfame, že vakcinačná ochota sa bude zvyšovať, a aj keby sa povolilo očkovanie detí, dilema okolo vakcín od AstraZenecy sa pomaly stáva zbytočnou, keďže prepočty dodávok a tempa očkovania naznačujú, že stále budeme mať na skladoch dosť tých ostatných.

Occamova britva teda nabáda: Načo riešiť dilemy objektívnych či subjektívnych obáv medicínskych rizík švédsko-britskej vakcíny, keď ju už možno ani nebudeme potrebovať?