Americký denníček. Boh a morálka v dnešnej Amerike
Tento text mal vyjsť ešte v piatok, počítač mi ale zablokoval prístup k wi-fi sieťam, v hoteli aj v kaviarňach, nie som technický typ, nevedel som ho preto zverejniť. V nedeľu večer som sa vrátil domov, patrí sa dokončiť seriál.
To najlepšie z New Yorku som si nechal na koniec, po práci. Amerike možno vytknúť všeličo, ale jedna vec si zaslúži uznanie a päť hviezdičiek: múzeá a galérie. V New Yorku som po MOMA navštívil aj Metropolitné a Guggenheimovo múzeum, čo sú inštitúcie, ktoré za svoje klenoty považujú európske kultúrne dedičstvo. V MET sa práve koná výstava o umení Sieny (The Rise of Painting 1300-1350), čistá nádhera, ešte sa k nej vrátim.
Po ceste na autobus do Washingtonu zaznamenám, že v obchodoch sa vymenili tričká a šiltovky. Nový tovar je Prezident Trump. Pred Trump Tower stojí s vlajkou jeho fanúšik v country klobúku a už s vlajkou Trump won (vyhral), užíva si to. Tí, ktorí sa chceli odsťahovať, prípadne sa obávali Hitlera, sú preč.
Najväčší protest v meste sa tak odohráva pred budovou denníka New York Times. Štrajkujúci zamestnanci trochu detinsky chodia v kruhu na úzkom chodníku pred vchodom, mohlo ich byť okolo 30. Spievajú, skandujú, záujem to však veľmi nebudí.
Zaujímavé je aj dianie vo verejnej debate. Progresívci sú rozdelení: jedna skupina ďakuje Harrisovej a Bidenovi, že urobili všetko, čo bolo v ich silách. Druhá skupina už hľadá vinníka, v zásade hľadia najmä do svojich radov, tak veľký je šok z náskoku Trumpa. Pelosiová a časť komentariátu sa to snažia hodiť na Joea Bidena (Nancy Pelosiová sa zdráhala po voľbách povedať na tlačovke dobré ráno, keďže nebolo dobré...). Tretia skupina, napríklad niekdajší konzervatívci, ktorí sa stali anti-Trumpovcami, sa snaží presadiť tézu, že demokrati zabudli na voličov a skutočné problémy.
Trumpovci si kladú zaujímavejšie otázky.
Niektorí si stále užívajú triumf, napríklad opakovaným pozeraním na toto krátke video:
I can watch this clip all day every day for the next 4 years. Never gets old. pic.twitter.com/9458ybJMhL
— End Wokeness (@EndWokeness) November 6, 2024
Zaujímavejšia je otázka, ktorá s tým grafom úzko súvisí. Účasť vo voľbách tento rok bola okolo 65 percent, pred 4 rokmi to bolo 66,6 percenta. Trump získal doteraz asi 75 miliónov voličov po celej Amerike (ešte stále sa dopočítava), pred štyrmi rokmi mal 74 miliónov hlasov. Kamala Harrisová získala teraz niečo cez 71 miliónov hlasov, Biden pred štyrmi rokmi až 81 miliónov hlasov. Aj tu sa dopočítava, ale aktuálne získala Harrisová o 10 miliónov menej ako Biden.
Hystéria bola pritom teraz väčšia ako pred štyrmi rokmi, nasadenie establišmentu tiež. Otázka znie, ako je to možné?
Keďže účasť na voľbách nie je definitívne potvrdená (je neuveriteľné ako neuveriteľne dlho to trvá), na odpoveď si ešte budeme musieť počkať.
Z predchádzajúceho textu dlhujem odpoveď na možno najväčší problém Ameriky. Stav morálky.
Oren Cass, nepraktizujúci žid s veľkým obdivom k sociálnemu učeniu katolíckej cirkvi (najmä Jánovi Pavlovi II.) a hlavný ekonóm American Compass, na tento problém upozornil týmto príkladom. Ako vieme, Američania majú radi politické plagáty, vlajky, slogany. Pred voľbami americkí progresívci mávali, alebo pred domami a na autách vyznávali, heslá ako: Na čiernych životoch záleží, Ženské práva = ľudské práva, Žiadny človek nie je nelegálny, Veda je reálna, Láska je láska, Diverzita nás robí silnejšími, Slušnosť je všetko, a celým radom sloganov na podporu Kamaly Harrisovej. Cassova poznámka znie, že Trumpovci žiadne podobné morálne heslá nemali. Buď sa hlásili, že sú konzervatívci, prípadne mali meno Trumpa, po atentáte ešte jeho „Fight! Fight! Fight!“.
Trump ukázal silu, vie poraziť oponenta, aj celú mediálno-politickú mašinériu, všetka česť, ale čo ponúka jeho tábor namiesto progresívnej morálky, ktorá si náboženské ciele pletie s politickými?
O tom, že zrážka sekulárneho sveta s konzervatívnym je zrážkou dvoch podôb morálky, písal už Charles Taylor v Sekulárnom veku. Čím chcú teda Trumpovci poraziť progresívnu morálku?
Odpoveď som hľadal počas celých dvoch týždňov. Navštívil som kostoly a omše vo Washingtone, v Tacome pri Seattli, aj dva v New Yorku.
Prvá poznámka sa týka rozdelenia protestantov a katolíkov. Protestanti majú všade, kde som bol, pred vchodmi dúhové a transvlajky, pozývajú „na eucharistiu všetkých bez ohľadu na denomináciu,“ kostoly na Manhattane už pred voľbami oznamovali, že po voľbách budú otvorené na zmierenie sa s výsledkami.
V Amerike sú samozrejme silné konzervatívne evanjelikálne denominácie, tie však nie sú v mestách na pobreží. Táto skúsenosť mi teda chýba.
Tocqueville kedysi predpovedal, že budúcnosť v Amerike patrí katolíkom, v istej miere to už platí (konzervatívni sudcovia Najvyššieho súdu aj viacero intelektuálov sú katolíci), vo Washingtone, New Yorku aj v Seattli som teda chodil za katolíkmi.
Dúhové vlajky som nevidel nikde, pravda, vyhol som sa jezuitom. Podľa Rustyho Rena sú v New Yorku dva katolícke kostoly, ktoré sa k dúhe hlásia. Inde sa dodržiava Magistérium, ak aj niekto dúhovú vlajku vyvesí, kňaz ju stiahne, potvrdil mi jeden z kňazov. Keď v Ríme vydali pred časom sporné opatrenie o žehnaní homosexuálnym párom, v New Yorku zvolili prístup rovnaký ako na Slovensku: nič sa nezmenilo, párom sa nežehnalo.
V slovenskom kostole
Dohodol som si stretnutie so slovenským kňazom otcom Štefanom Chanasom, ktorý tu pôsobí už 19 rokov.
Omša v slovenskom kostole svätého Jána Nepomuckého na 1 avenue a 66 ulici, na východ od Central parku, sa každý pracovný deň začína o 12.15 na obed. Je to pokojnejšia štvrť, menej výškových budov, hneď vedľa slovenského kostola sú dve nemocnice, jedna z najlepších kliník na liečenie rakoviny, aj kostol sv. Kataríny Sienskej. Kňaz nemá žiadneho miništranta, v kostole je asi 40 ľudí, vekový priemer vyšší, takmer samé ženy. Omša je v angličtine, keď sa neskôr kňaza spýtam, či tam bol aj nejaký Slovák, povie, že naši ľudia chodia iba v nedeľu. To býva omša v slovenčine, dochádzajú z väčších vzdialeností, chodí okolo 70-120 duší.
Omša je dôstojná, o politike nepadne ani slovo. Po omši zájdeme na faru, je tu do desať Slovákov, na návšteve je opát Martin Štrbák s rodinou svojho brata. Príde mi trochu ľúto, že na omši nikto z nich nebol.
Otca Štefana sa pýtam, ako vychádza slovenská farnosť s kardinálom Dolanom. Veľmi dobre, pochvaľuje si, aj nedávno sa zastavil, má rád naše zvyky (páči sa mu svätenie košíkov na Veľkú noc), chutia mu bryndzové halušky a naše pivo. „Nezohnali sme však slovenské, ponúkli sme mu plzeň,“ zahanbí sa trochu kňaz Chanas. „Ale obdivujem ho, má to nesmierne ťažké a zvláda to.“ Opíše mi, ako sexuálne škandály nedopadli na cirkev len v podobe ťažkého zlyhania niektorých kňazov, čo ťažko demoralizovalo veriacich, ale aj finančne.
Cirkev má ako odškodné zaplatiť 800 miliónov dolárov, ktoré jednoducho nemá. „Kardinál Dolan sa snaží predať svoje sídlo, zrejme ho kúpi developer, zbúra ho a postaví tam mrakodrap. Očakáva sa, že zaň dostane 100 miliónov, netuším, kde získa ďalších 700. Kardinál Dolan sa pritom na nikoho nesťažuje, povzbudzuje nás, ale sedem diecéz v štáte New York už vyhlásilo bankrot.“ Čo to znamená? „Že im banky zoberú všetko, ponechajú iba nevyhnutné veci na prežitie.“
Paradoxné na tom je, že tie peniaze sa vyplácajú najskôr advokátom, až potom obetiam zneužití. Ešte dlho sa teda obete k odškodneniu nedostanú. Newyorská cirkev bola pritom poistená v zaisťovni Chubb, čo je stále mocná inštitúcia. Chubb však využila právnu kľučku a poistku nevyplatila. „Potrebovali by sme nejakého svojho Muska,“ vzdychne si kňaz.
Pred časom museli jednotlivé farnosti odvádzať biskupskému úradu 10 percent zo zbierok, teraz sa to zvyšuje na 29 percent.
Jeden z usvedčených vinníkov bol niekdajší kardinál Theodore McCarrick, dnes už je laicizovaný. Tento muž počas komunizmu výrazne finančne pomáhal v našej časti sveta, najmä Poliakom, ale aj nám. Napadne mi, že by sme mohli teraz americkým katolíkom pomôcť my. Sme na tom predsa finančne lepšie ako oni. Potrebná suma je však príliš vysoká aj pre Poľsko a dnešnú východnú Európu.
Zmením tému, pýtam sa, ako slovenská katolícka farnosť vznikla. V tejto štvrti kedysi Slováci bývali, bolo tu lacno, keďže si istý čas prenajímali kostol, rozhodli sa, že si kúpia pozemok a postavia vlastný. Práve si pripomíname 100. výročie jeho vysvätenia. Pôvodne mal byť zasvätený Sedembolestnej Panne Márii, ale taká farnosť už v New Yorku bola, museli vymyslieť niečo iné. Vtedajšiemu americkému biskupovi sa nepozdával Cyril s Metodom, pôsobilo to vraj príliš rusky, komunizmus bol vtedy mladý, Američania zmätení, tak si Slováci vybrali Jána Nepomuckého. Omše bývali plné, kostol im takmer nestačil, žilo tu štyri až päťtisíc slovenských rodín.
Česi a Moravania tu omše nemávajú, prenajímajú si kostolík v Queense. Cyril a Metod sa na oltár napokon dostali, hneď vedľa Jána Nepomuckého.
Pri kostole bola aj škola, existovala do roku 1986, učili v nej slovenské rehoľné sestričky, ktoré mali kláštor neďaleko. Deti robili aj divadlo. Dnes je tu spoločenská miestnosť, veľká telocvičňa, v nedeľu po omši býva posedenie pri káve a koláčoch.
Pýtam sa, kto prichádza okrem emigrantov z čias komunizmu. „Niektorí ľudia prišli po páde režimu, niektorí ešte okolo roku 2000, ale odvtedy už noví Slováci do New Yorku neprichádzajú. Amerika akoby už stratila na príťažlivosti. Ak teda nepočítame hokejistov, na omšu vedel prísť Zdeno Chára, raz tu bol aj Marián Gáborík s mamou, na omšu žiaľ neostali,“ dodá otec Štefan.
A samozrejme politici: „Nedávno prišli na omšu minister Drucker s ministerkou Šimkovičovou, prezidentovi Pellegrinimu to nevyšlo, priletel až neskôr, boli tu v septembri na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN. Najväčší úspech tu vyvolala pred pár rokmi prezidentka Čaputová, ostala a porozprávala sa s ľuďmi, aj keď niektorí zase kvôli nej práve vtedy neprišli.“
Hlavná obava znie, aby farnosť nebola považovaná za príliš malú a nebola zlúčená s inou. Kostol a pozemky okolo by sa potom predali developerom. Rozhodne o tom miestny biskup, ale bolo by dobre, aby sme tomu predišli aj zo Slovenska. Kostol pred časom navštívil bratislavský biskup Jozef Haľko, farnosť by si však zaslúžila viac pozornosti a najmä nejaký nápad, ktorý by ju oživil Slovákmi z domova. New York je predsa stále atraktívna destinácia.
Zaujímam sa o rozdiel medzi tým, ako praktizujeme vieru my a ako Američania. Najväčší rozdiel sú spovede, Američania sa takmer vôbec nespovedajú, pritom všetci chodia na prijímanie. „Tu je pre nich divné, ak by niekto na prijímanie nešiel. Na slovenskej omši je to ako u nás, na prijímanie ide asi tretina veriacich, pred sviatkami sa ľudia chodia spovedať, potom prijíma viac ľudí.“
Čím to je, že americkí katolíci sa správajú inak? „Zmenil sa koncept hriechu. Necítia, že by hrešili. Keď sa ich spýtam, že veď majú v rodinách aj rozvody, povedia, že veď oni sa majú radi.“
Umberto Eco kedysi napísal, že hoci už vtedy neveril v Boha, keď videl ako masovo pristupujú Američania k prijímaniu, cítil v srdci svätokrádež.
Keď sa o stave cirkvi rozprávam so šéfredaktorom Rusty Renom, povie, že napriek všetkému je americká cirkev v dobrej kondícii. Sú v nej síce vyhlásení liberáli ako kardinál Cupich, ktorého vybral pápež František, ale medzi americkými biskupmi sa mu nedarí, keď kandiduje na nejaký post, tak neuspeje. „Ideme podľa toho, čo predpovedal Benedikt XVI., že cirkev bude ako malé stádo, ale zato vernejšia. Na univerzitných kampusoch rastie ochota miništrovať, aj v New Yorku nájdete silné farnosti, v ktorých je v nedeľu v kostole niekoľko tisíc veriacich - napríklad u Dominikánov na 68. ulici a Lexington Avenue - a som si celkom istý, že väčšina biskupov sa z výsledkov volieb úprimne potešila,“ povie Reno.
Ako je to teda s americkou morálkou?
Čo bolí a čo nebolí americké srdce
Trumpove víťazstvo je politický triumf a zdrvujúca porážka progresívnej Ameriky. Žiaľ, neznamená to, že by sme mali očakávať aj porážku progresívnej morálky. A teda, že by sa v Amerike s Trumpom vrátili tradičné normy. Význam náboženstva prudko klesá. Viac ako 3 : 1 si Američania myslia, že náboženstvo stráca vo verejnej sfére vplyv. Už iba 32 percent Američanov o sebe hovorí, že veria cirkvám, klesá tiež počet ľudí, ktorí sa ku kresťanstvu aspoň formálne hlásia. Prvýkrát je číslo pod 50 percentami.
Dá sa povedať, že Amerika je už väčšinovo ateistickým národom. Nič na tom nezmenili ani Hispánci, ktorých prišli za uplynulé roky milióny.
Vážnym faktorom je, že americké elity sú ešte bezbožnejšie ako populácia. Keď niekto verejne hovorí a použije slová social justice, spoločenská spravodlivosť, tak je to synonymum práva na potrat, kariéra a individualizmus stoja nad solidaritou s blízkymi a rodinou, náboženstvo je opäť považované za opak vedy, ktorej svojím založením odporuje.
Z politiky sa do tohto sveta veľa toho neprelieva. Pre Trumpa je dôležitá najmä moc. Tej rozumie. Dokáže pomenovať chyby progresívcov a chvalabohu aj získať väčšinu. O budúcnosti Ameriky však rozhodne niečo iné. Tocqueville kedysi veril, že časom sa tu presadí katolicizmus, na úkor protestantizmu. John Adams zase pripomínal, že americká ústava počíta s tým, že Američania budú morálni a nábožensky založení ľudia, inak bude ústava „úplne neadekvátna pre vládnutie“.
Touto obavou si už dlhšie samotná Amerika, ale s časovým posunom aj naša časť sveta, na ktorý má ideologický vplyv, prechádza.
Ak definujú to, čo je morálne, ľudia a nie desatoro, potom to asi nemôže vyzerať inak. Jedným z príkladov je, ako sa dokáže americký svet zasadiť za obmedzovanie fajčenia tabaku, ktorý sa pôvodne z tohto miesta rozšíril do celého sveta, a hneď na to sa nadchne z legalizácie marihuany. Predtým sa pohoršoval nad zákonmi, ktoré čiernych Američanov považovali za majetok ich pána, aby krátko na to bojoval za právo ženy rozhodovať o „svojom“ tele, pričom ide o telo dieťaťa. Podobných rozporov je plný celý verejný priestor. Mohli by sme hovoriť o zbraniach, drogách, opiátoch, bezdomovcoch, transoperáciách, potratoch v deviatom mesiaci, bezdomovcoch s mobilmi, ktorí ležia pred luxusnými obchodmi... ako toto všetko ide dokopy s ideálmi slobody, ktorú tu všetci skloňujú?
Tento ťažký rozpor akoby si Amerika niesla v svojom srdci.
Thomas Jefferson, zrejme najbystrejší spomedzi otcov zakladateľov, autor Deklarácie nezávislosti, v ktorej hovoril krásnym, priam biblickým jazykom o tom, že základné pravdy o rovnosti a slobode ľudí možno považovať za samozrejmé (self-evident), nielenže sám vlastnil 609 otrokov, ale medzi nimi bolo aj šesť jeho vlastných detí a ich matka, Sally Hemingsová, a on si o nich všetkých dokázal viesť podrobné zápisky, niečo, čo by sme dnes nazvali účtovníctvom. Otrokmi zostali aj jeho deti, neprišlo mu to čudné.
Sigmund Freud kedysi venoval celú knihu mysli prezidenta Wilsona, považoval ho v podstate za blázna. Kniha sa nedá kúpiť (presnejšie vyšla iba scenzurovaná verzia), ani zohnať, len nedávno vyšla iná kniha, ktorá ju podrobne opisuje (Patrick Weil: The Madman in the White House, 2023). V Národnom múzeu amerických Indiánov sa návštevník dozvie, že americká vláda za zhruba 150 rokov uzavrela s Indiánmi (nazývajú ich Native nations) takmer 400 zmlúv o vzájomných vzťahoch. Boli písané krásnym jazykom a vzletnými frázami. Vláda ale porušila všetky z nich. Niektoré mali životnosť dva týždne, niektoré rok či dva. Indiánov čakalo neuveriteľné utrpenie (viac v ďalšom texte).
Američania až postupne objavujú vlastné zločiny a rušia niektoré tabu. Návštevník z východnej Európy si pritom musí uvedomiť, že z toho neveľmi plynie morálny nárok, aby poučovali iný svet. Na druhej strane, to poučovanie ani v skutočnosti neodvodzujú od americkej demokracie, ako to znie v oficiálnych prejavoch. Jeho dôvodom je skôr sila dolára a vojenskej moci, ktorú preukázali v dvoch svetových vojnách a počas komunizmu. Dolár aj americká armáda však odvtedy zažívajú zložitejšie časy.
Zdá sa však, že z toho, čo sme videli v kampani, sa na politickú moc Ameriky, a nie na obnovenú morálku, spolieha aj Trump.
Keď som toto všetko napísal, bol som už opäť vo Washingtone, zašiel som sa pomodliť pred cestou do katedrály svätého Matúša, kde pred oltárom v roku 1963 stála truhla zavraždeného prezidenta Kennedyho. Dnes je tu socha Matky Terezy, busta svätého Jána Pavla II., či pamätná doska na návštevu Benedikta XVI. Na omši - podobne ako predtým v Katedrále sv. Patrika na Manhattane - bolo 30, možno 40 ľudí. Liturgia bola dôstojná, takmer všetci išli na prijímanie. Ktovie, čo to znamená, pomyslel som si, ale v zásade ma ten obraz tešil.
O pár minút neskôr, už vonku, som stretol asi 50 pochodujúcich Hispáncov. Modlili sa ruženec a smerovali do chrámu, ktorý je pomenovaný po bývalom mýtnikovi, z ktorého sa stal evanjelista. Prežehnal som sa a usmial na nich, aby som vyjadril solidaritu.
Ktovie, čo naozaj skrýva budúcnosť Ameriky, pomyslel som si.
Seriál Jaroslava Danišku má pred sebou už len jeden diel, staršie časti si môžete prečítať tu:
Rusty Reno o nádeji, že s Trumpom prichádza koniec Hitlerovej doby
Kamala sklamala. O porážke neokonov s Michaelom Medvedom
Fotograf Paul Martinka z New York Post: Amerika je ako na steroidoch
Ešte raz s profesorom Jeffrey Sachsom, tentoraz o Gaze
S profesorom Jeffrey Sachsom o skončení vojny na Ukrajine
Prečo Musk a americkí miliardári podporujú Trumpa