A naopak, je v tom už celé roky štipka nevkusu, keď mnohí z hercov a celebrít, ktorí patrili k prominentom režimu do Novembra '89, sa stali jeho hovorcami a tvária sa, akoby komunizmus porazili oni.

Človek by čakal, že ku spomínaniu na pád komunizmu patrí kúsok pravdy a pokory. Rovnako ako úcty k tomu, že symbolom zmeny režimu u nás neboli herci, ale disidenti a väzni, ktorí ukázali odvahu počas komunizmu. A nebolo to len logo VPN, ale aj logo Čarnogurského KDH.

Tohtoročné výročie Novembra prichádza v zvláštnom čase. Hoci ešte chvíľu platí prvá veta tohto článku, vo svete sa už rúca liberálny svetový poriadok.

Progresivizmus zdrvujúco prehral v Amerike, vyčerpaný a podlomený stojí v Anglicku, Nemecku či Francúzsku.

Iné výročie

Liberálny poriadok nekončí preto, že by našiel premožiteľa, že by ho zvonku vojensky niekto porazil a zničil, ale podobne ako komunizmus, aj liberálny poriadok sa začína rozpadať zvnútra.

Trump znamená triumf neliberálnej demokracie, píše britský filozof John Gray, Trumpov návrat označuje koniec éry, pridáva sa k nemu americký novinár Ross Douthat.

Mnohí si to ešte neuvedomili, ale je viac ako možné, že práve zažívame ďalší 17. november, keď sa niečo končí a niečo nové a neznáme začína. Neuvedomujú si to najmä ľudia, ktorí si myslia, že opäť zažívajú zápas podobný Novembru 1989. Mýlia sa rovnako, ako sa mýlil Dubček, keď si myslel, že v Novembri 1989 pokračoval August 1968. Najviac to platí pre hercov a spevákov.

Nie je podstatné, že mnohí si ešte neuvedomujú, že vanú nové vetry zmeny. Veď to si mnohí neuvedomovali ani v týchto dňoch pred 35 rokmi. Konkrétny dátum nie je taký podstatný, ten raz vyberú historici.

Nenechajte sa rušiť, že naši progresívci žijú ešte v časovom posune. Tak to bolo aj s Jakešom a s Vasilom Mohoritom, aj oni žili v inom čase, a to dokonca aj oproti Gorbačovovej Moskve. Ale to nič neznamenalo. K zmene už došlo a aj Slovensko ju napokon prijalo.

Nasledujúca úvaha je venovaná hlbokej zmene našich čias. Spomínaný John Gray si myslí, že je rovnako vážna a zásadná, ako bola zmena v roku 1989.

Najskôr krátka poznámka o tom, že úpadok liberalizmu a jeho vnútornú premenu videli mnohí už vopred.

K čomu vedie liberalizmus

Keď dopísal T. S. Eliot svoju obsiahlu úvahu Idea kresťanskej spoločnosti, bol začiatok septembra 1939. Bolo mu jasné, že nadchádza nová epocha dejín, tézy tohto textu mal premyslené už dlhšie, keď ho dokončil, práve začala vojna. V tom texte ho však trápili témy, ktoré akoby s vojnou, nacizmom a novým svetovým poriadkom nemali veľa spoločného.

Termín „demokracia“, písal, "v sebe nemá dosť pozitívneho obsahu na to, aby obstál v strete so silami, ktoré neznášate (dislike) – môže byť nimi ľahko transformovaný“. Eliot bol presvedčený, že ak má existovať nejaká „nádej na spoločenské usporiadanie, ktoré nebude k svojej naprostej skaze ignorovať základný aspekt reality“, je potrebný „návrat k večnému zdroju pravdy“.

Pozor, aby nedošlo k omylu. T. S. Eliot bol mimoriadne bystrý a pozorný mysliteľ, totalitné barbarstvo odsudzoval, slobodu si cenil, ale obával sa o osud demokracie.

Eliotova úvaha bola neobyčajne aktuálna po roku 1989. Všimol si totiž, že „liberalizmus predstavuje tendenciu k niečomu veľmi odlišnému, než je on sám“, ba „možno, že to tkvie v jeho podstate“. Eliot dlho pred nástupom progresivizmu videl jeho tiene: tým bol „nevyhnutný negatívny element“, ktorý pripisoval liberalizmu, za problém považoval, keď má „negatívny element hrať pozitívnu rolu“. Liberalizmus toho podľa Eliota nebol schopný.

Eliot akoby videl do budúcnosti, písal o dôsledkoch liberalizmu: o nevyhnutnej „deštrukcii tradičných spoločenských návykov ľudu, roztrieštení jeho prirodzeného kolektívneho vedomia na individuálne zložky, priestor dáva názorom najväčších bláznov, vzdelanie nahradzuje vyučovaním, podporuje šikovnosť a pohotovosť na úkor múdrosti, nafúkaných nováčikov na úkor skúsenosti, oceňuje životnú dravosť, ku ktorej sa alternatíva zdá byť iba beznádejná apatia“. V tom všetkom videl Eliot obavu z vývoja liberalizmu, ktorý si môže a bude „raziť cestu svojho úplného popretia: umelej, mechanizovanej a brutálnej kontrole, ktorá je zúfalým prostriedkom proti chaosu, ktorý (liberalizmus sám) vytvára“.

Napriek apelu bystrého T. S. Eliota prišlo na jeho slová: po vojne, a ešte viac po roku 1989. Liberalizmus mal zažiť zlaté globálne obdobie, presadil sa washingtonský konsenzus, respektíve konsenzus otvorenej spoločnosti, globalizácia, multi-kulti, hovorilo sa o konci dejín, liberalizmus bol synonymom jedinej legitímnej podoby modernizácie a pokroku.

Bolo to však zdanie, falošná ilúzia, sebaklam, vidina. Prípadne možno aj podvod.

Liberalizmus vedie k nekonečným vojnám

To všetko sú synonymá anglického slova delusion, ktoré v názve svojej knihy použil John Mearsheimer: The Great Delusion. Liberal Dreams and International Realities, v preklade Veľká dezilúzia. Liberálne sny a medzinárodná realita.

Kniha vyšla v roku 2018, a s príznačnou presnosťou pre najlepšieho mysliteľa našej doby, ako Mearsheimera nazval Jeffrey Sachs, ukázuje limity liberalizmu v medzinárodnej politike. Teda prečo liberalizmus nedosiahne svoje ciele, prečo to navyše prináša obrovské náklady a vedie k nekonečným vojnám, a napokon aj ohrozovaniu toho, čo sa kedysi označovalo za liberálne hodnoty. „Liberalizmus aplikovaný na medzinárodnú politiku nemôže fungovať,“ píše Mearsheimer, pretože „nacionalizmus a realizmus takmer vždy liberalizmus tromfnú“. Vtipné je, že tromf sa po anglicky povie trump.

Podobne jednoznačnú a presvedčivo vyargumentovanú tézu priniesla minuloročná kniha Johna Graya New Leviathans. Thoughts After Liberalism (v preklade Noví leviatani. Myšlienky po konci liberalizmu):

„Nové podoby diktatúry sa sformovali v Rusku a Číne, kde odmietli súčasne komunizmus a slobodné trhové hospodárstvo. A tam, kde funguje a pokračuje demokracia, štát intervenuje do spoločnosti  v takom rozsahu, aký nepoznáme od konca druhej svetovej vojny,“ píše Gray.

Nie sú to však leviatany, čo je pôvodne meno pre biblického netvora a monštrum z knihy Jób, ktoré použil Thomas Hobbes v názve svojej knihy, kde sa venoval strachu z neistoty a vojny všetkých proti všetkým. Leviatan bol pre Hobbesa zdôvodnením potreby absolutistickej vlády. Noví Leviatani, píše Gray, zachádzajú ďalej, podobne ako „totalitné režimy 20. storočia, sú noví leviatani inžiniermi ľudských duší“, neboja sa presadzovať a definovať pre ľudí aký má byť ich "zmysel života".

Gray v podstate opisuje progresivizmus na Západe: „Rivalizujúce skupiny sa snažia v západných spoločnostiach získať štátnu moc v novej vojne všetkých proti všetkým v nimi zadefinovaných kolektívnych identitách. Je v tom neslabnúci boj o kontrolu jazyka a myslenia. Slobodné enklávy pretrvávajú, ale liberálna civilizácia založená na praktizovaní tolerancie odišla do minulosti.“

Západné spoločnosti sú hlboko rozdelené a ich kontrola prebieha cez médiá, ktoré sa usilujú vytvoriť liberálnu obdobu národného frontu. Zadefinovať, čo prípustné je a čo už nie je. Pričom to, čo len pred pár rokmi reprezentovali politici ako Kohl, de Gaulle či Čarnogurský alebo Klaus, zrazu patrí za čiaru.

To rozdelenie je také hlboké, že prináša nevyhnutný zápas kto z koho. Liberálna deľba moci ide bokom. Liberáli najskôr začali zneužívať súdy na súdny aktivizmus, napríklad na presadenie zákonov, ktoré by v parlamentoch neprešli, všetci napokon začali naplno využívať výkonnú moc nad jej rámec. Dokonalým príkladom je poľský liberál Donald Tusk. Ani Trump, ani Orbán si netrúfli na také porušovanie zákonov rozhodnutiami vlády. Staré demokratické poriadky sa dávno vytrhli z pántov. Toľko kritizovaný a vysmievaný populizmus bol až reakciou na túto zmenu.

Až naraz zvoní zvonec a rozprávke je koniec.

Ako už toľkokrát v dejinách, aj teraz sa o tom rozhoduje vo vojnách.

Vojna na Ukrajine ukázala, že americká hegemónia má hranice a musí rešpektovať predstavy a záujmy Ruska, ktoré si dokázalo vynútiť svoj vplyv vo svojom okolí a v Čiernom mori. A vojna v Gaze a na Blízkom východe ukázala, že Západ spojenie rules-based-order, to znamená poriadok založený na pravidlách, používa iba vtedy, keď sa mu to hodí.

Ukazuje sa ešte niečo - že zásadné americké rozhodnutia poškodzujú Európu, transatlantický princíp už znamená servilitu.

Napokon už predtým sa ukázalo, že keď globalizácia prestala vyhovovať záujmom USA, tak sa jej fungovanie prehodnotilo a obnovil sa protekcionizmus a obchodné vojny (najmä s Čínou).

Postupne sa tak všetko z dogiem včerajšieho sveta končí a mení sa na niečo nové. Víťazstvo Trumpa tomu dalo doteraz najsilnejší politický mandát. A k zmene paradigmy dochádza priamo v centre hegemóna západného sveta.

Liberalizmus vyvolal veľký spoločenský rozvrat doma a niekoľko vojen vo svete. Zlyhania pribúdali postupne, najskôr to bola takzvaná humanitárna intervencia v Kosove, potom vojna v Iraku, nasledovali ďalšie intervencie na Blízkom východe a v severnej Afrike. Vojna za vojnou. Neúspech za neúspechom. Vrcholom je nateraz vojna na Ukrajine a v Gaze.

Mark Lilla, čo je podobne ako Gray tiež liberálny autor, si všimol, ako liberalizmus ľahko rezignoval a opustil kategóriu občana (občianstva, ako niečoho, čo všetkých obyvateľov spájalo) a nahradil ju sériou kolektívnych identít, ktoré znemožňujú fungovanie spoločnosti (feministky, černosi, homosexuáli, gender...).

A napokon prišiel aj výbuch konceptu multikulturalizmu a imigrácie. Dlho sa predstieralo, že ide o legitímny nástroj na riešenie demografie. Ale ukázal sa opak. Problém demografie sa nevyriešil, ale iný a väčší problém sa ním otvoril.

Padli masky

Nuž a v posledných rokoch k tomu padli masky. Voliči prestali veriť, že Hillary Clintonová stojí v politickom strede, že Angela Merkelová dokázala kompetentne riešiť problémy Nemecka, že Ivan Korčok je umiernený konzervatívec alebo Kamala Harrisová je zodpovednou alternatívou k Trumpovi.

Elita prišla o rešpekt a švindle prestali fungovať. Ani najlepší marketing to už nedokáže zakryť.

A vďaka tomu všetkému sa 35 rokov po páde komunizmu nachádzame na ďalšom prelome.

Upozornil ma na to nedávno R. R. Reno, šéfredaktor časopisu First Things, keď mi prečítal úvod knihy Richarda M. Weavera Myšlienky majú dôsledky (česky 2011). Weaver napísal: „Každý človek, ktorý je súčasťou určitej kultúry, má tri roviny vedomého uvažovania: konkrétne myšlienky a predstavy o veciach, všeobecné kréda a presvedčenia a metafyzický sen o svete“. Kúsok nižšie píše, že „bez metafyzického sna nemožno pomýšľať na to, že by ľudia mohli žiť súvislú dobu v harmonickej pospolitosti“.

Spoločenské spojivo sa rozpadlo, duchovné spoločenstvo nie je možné. To všetko súvisí s rozpadom metafyzického sna.

Práve to je doba, v ktorej sme sa ocitli.

Doviedol nás k nej liberalizmus (v poslednej dobe nazývaný progresivizmus), a väčšina spoločnosti si uvedomila, podobne ako to bolo v 80. rokoch počas návštev Jána Pavla II. v Poľsku, že nie je v menšine, že tú väčšinu tvorí ona, a nie progresívci podporovaní médiami, mimovládkami a korporátnym svetom.

Ako vždy, aj teraz čakajú nový svet pôrodné bolesti a rôzne riziká. Ale budú to už problémy nového, nie starého sveta. Tie Kulichove sochy na Námestí SNP sú z toho v rovnakom pomykove, ako časť z ľudí, ktorá tam chodí demonštrovať.

Liberálny svetový poriadok sa práve stáva ancien régime.