Týždeň podľa vatikanistov: Pápež podporil Marxa a oživil „neomarxizmus“ v cirkvi

Zjednodušene povedané: Dosiaľ na Františka mali útočiť prevažne tí, ktorí jeho reformnú agendu vnímali ako obšírnu, rýchlu, neopatrnú či nekontrolovanú, teraz ju takzvaní reformisti hodnotia ako príliš opatrnú, nedostatočnú a (po)malú.

Súčasne sa volá po zúčtovaní v cirkvi a práve Marxovo „aranžované sebaobetovanie“ bolo vypočítavým ťahom na podporu kontroverznej synodálnej cesty v Nemecku. Tú dokonca kritizoval kardinál Walter Kasper, doteraz skôr zástanca liberálno-synodálnych pozícií a ideologický "nepriateľ" svojho krajana Josepha Ratzingera (pápeža Benedikta XVI.). Jorge Bergoglio vraj nemá odvahu reformovať cirkev spôsobom, aký si želá Marx a ten mu preto nepriamo pohrozil a prejavil svoju nespokojnosť. Odmenou bola (ne)priama podpora od pontifika, špekulujú ďalej komentátori.

Keďže najvyšší veľkňaz katolíckej cirkvi rezignáciu arcibiskupa z Mníchova a Freisingu neprijal, potvrdil prelátovu silnú pozíciu v Nemecku, Rímskej kúrii i vplyv na cirkev. Ešte pred oficiálnym odmietnutím demisie sa však písalo, že ak by ju aj pontifex formálne prijal, len by posvätil „nesebecký“ príklad svojho blízkeho spolupracovníka a istotne by mu prihral obstojný úrad v Ríme.

Kardinál Marx, menovec otca komunizmu Karla Marxa, preto nič zásadné nestratil. Aj keď sa vraj dopúšťa „teologického zneužívania“ v opätovnej výzve ku kritizovanej synodálnej ceste na nemecký spôsob, jeho odkaz Františkovi sa zdá jasný: žiada nový začiatok a novú reformu. Problémom ostáva, že práve súčasný pontifex, ktorého Marx a spol. pravdepodobne volili v konkláve, otvoril dvere týmto smerom, a je preto v nezávideniahodnej situácii:

„Medzi Marxovými riadkami je ľahké prečítať si túto správu adresovanú Bergogliovi: - Ste taký, ako váš predchodca, nedosiahli ste nič inovatívne, cirkev je stále tá istá, dôverovali sme vám a zradili ste nás,“ interpretuje Marxov čin taliansky publicista Americo Mascarucci.

Niektorí si dokonca myslia, že sa už začal zápas o to, kto zasadne na Petrov stolec po Františkovi. Marxovo správanie a pozornosť, akú priťahuje, je totiž typické pre obdobie krátko pred konkláve, keď prominentní kardináli vyjasňujú pozície, robia silné gestá a hovorí sa o nástupcovi na čele cirkvi. Avšak takéto "predkonkláve", ktoré v istom zmysle pripomína bežné predvolebné obdobie, vraj nie je škandalózne, lebo podobné primerané činy a debaty môžu cirkvi prospieť.

Finančné vysvedčenie pre Vatikán je dobré, no iste nie výborné

Výbor s názvom Moneyval, ktorý patrí pod Radu Európy, vystavil vysvedčenie pre Vatikán. Vatikanisti síce priznávajú, že miništát celkovo dostal dobré známky a testy zvládol, no podčiarkujú nedostatok zdrojov i skúseností v boji proti finančnej kriminalite i to, že treba uľahčiť stíhanie vrcholných vatikánskych klerikov. Zdôrazňujú varovanie európskych expertov, že úspechy pápežových sudcov pri potieraní biblického prikázania nepokradneš sú „skromné“. Problémom je i zdĺhavé vyšetrovanie a verdikt sa stále očakáva vo viacerých prebiehajúcich súdnych konaniach.

Citát týždňa

V článku s názvom „Rezignácia Marxa a kódované posolstvá. Nespokojnosť supermodernistov“ šifruje neprijatú demisiu mníchovského arcibiskupa Americo Mascarucci. Autor knihy Cirkev v politike si myslíl, že Reinhard Marx vyrastal v škole "problematických" teológov Karla Rahnera a Hansa Künga a ide v ich stopách:

 „Ľudia nepotrebujú cirkev, ktorá slúži svetu, ale takú, ktorá ho zachráni. Takú, ktorá sa nesnaží prispôsobiť modernite a globalistickej logike, aby získala súhlas verejnej mienky ako akákoľvek politická strana, ale takú cirkev, ktorá sa vracia k tomu, aby premieňala svet tým, že ohlasuje ako jedinú cestu vpred Ježiša Krista. Tu je skutočný rozdiel. Marx sníva o cirkvi, ktorá žne potlesk sveta, ale skutočná núdza je dnes presne opačná... Marxova rezignácia chce viesť ruku pápeža a presvedčiť ho, aby vyhovel požiadavkám nemeckej cirkvi, a aby zvolal toľko ospevovanú synodu a dal zelenú progresívnej agende nemeckých biskupov.“