Ľudia sú dôležitejší ako medvede. Uverejňujeme text Vladimíra Palka, ktorý napísal presne pred rokom. Škoda, že ho treba uverejniť opäť.
Po zabití človeka medveďom na Liptove sa otvorila diskusia o medveďoch a ich premnožení. Médiá prinášali rozhovory s expertmi na medveďov, stýkrát v živote som si prečítal, ako mám reagovať, keď sa stretnem v hore s medveďom. Nie je to vôbec nová diskusia. Vnímam ju už asi pätnásť rokov. A celú tú dobu som mal pocit, že tých medveďov je akosi priveľa a že predsa nemôže byť taký veľký problém ich počet zredukovať. Ale necítil som sa odborníkom, tak som sa k tomu nevyjadroval.
V sobotu som si na TA3 pozrel reláciu Pozrime sa na to k téme medvedieho premnoženia a prípadnej regulácie ich počtu.
Počet medveďov sa späťdesiatnásobil
V relácii mi chýbala najdôležitejšia informácia, a to vývoj počtu medveďov na Slovensku za posledné storočie. Tak ju tu uvádzam. Podľa vedeckými metódami spracovanej správy z roku 2014 bol v tom roku počet medveďov na Slovensku 1 256. Teraz je ich už viac. V roku 2020 uviedlo ministerstvo pôdohospodárstva odhad, že na Slovensku žije 1500 – 1600 medveďov. Niektorí tvrdia, že je ich tritisíc, ale nemusíme to brať vážne. Nech je ich 1 500.
Najmenej ich bolo začiatkom 30. rokov minulého storočia, iba niekoľko desiatok kusov, dvadsať až štyridsať. To znamená, že za 90 rokov sa počet medveďov na Slovensku prinajmenšom späťdesiatnásobil. Áno, čítate dobre. Je ich tu minimálne päťdesiatkrát viac.
A tak sa dejú veci, ktoré sa nikdy nediali a ani sme si ich nevedeli predstaviť. Uvidieť medveďa sa stalo bežnou vecou, chodia sa kŕmiť do kontajnerov v obciach a mestečkách, vypásajú sa na poliach, vidno ich na autobusovej zastávke, lezú ľuďom do záhrad, vykrádajú včelíny, či trhajú ovce.
Ľudia, ktorých sa problém netýka, majú často skreslenú predstavu o vývoji počtu niektorých živočíchov. Sú bombardovaní správami o ohrození toho či onoho druhu a majú dojem, že keď je ohrozený nosorožec v Afrike, tak je ohrozený aj medveď na Slovensku. Nevedia, že je to naopak, nevedia ani, že podobne sa darí i vysokej zveri.
Kto má prednosť? Ľudia či medvede?
V relácii boli štyria diskutéri a od začiatku do konca to bolo dvaja na dvoch. Na strane jednej lesník a poľovník Ján Nôžka a starostka z Kláštora pod Znievom Erika Cintulová, na strane druhej štátny tajomník ministerstva životného prostredia Juraj Smatana a Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu pre medveďa hnedého zo Štátnej ochrany prírody.
Je mi to ľúto, ale po tom, čo som si reláciu pozrel trikrát za sebou, nemôžem sa zbaviť dojmu, že Nôžka a starostka bránili záujmy ľudí, ktorí trpia v blízkosti medveďov, Smatana a Slašťan bránili záujem medveďov. Píšem to s vedomím, že Slašťan mal pekný a zaujímavý rozhovor na Štandarde a že Slašťan pomáha ľuďom ako šéf zásahového tímu. Ale keď príde na zásadné otázky, viac pochopenia má pre medveďov.
Chlácholenie, ktoré naštve
Problém diskusie začína už vysvetľovaním, že sa medveďa nemáme báť, lebo je plachý a ľuďom sa chce vyhnúť. Že keď útočí, tak preto, lebo cíti ohrozenie. Myslím, že ľudia toto v zásade vedia. Načo je dobré takéto chlácholenie, keď zároveň vedia, že medveď nevie vyhodnotiť, že človek, ktorý si vyšiel na hríby, nie je pre neho hrozbou, a že preto na toho človeka nemusí zaútočiť?
Pre ľudí je úplne prirodzené a rozumné, že majú strach pred stretnutím s tristokilovou šelmou. Tiež je oprávnené ich presvedčenie, že stav, keď medvede chodia k ľudským obydliam, je nenormálny a treba to zmeniť. A keď ich niekto vychováva, že by sa vlastne báť nemali, tak je to dobré len na to, že pochopia, že autori týchto výchovných rečí im nepomôžu. Že štát im nepomôže.
Vraj ľudia sú ten problém
Udivene som počúval tézu, že ten problém si vlastne spôsobujú ľudia sami. Všetko by vraj bolo v poriadku, keby ľudia zabezpečili všetko, čo zabezpečiť treba. A keď to obhajcovia vysokých medvedích počtov vypočítavali, bolo toho neúrekom. Kontajnery na smeti majú byť opancierované ako vežičky obrnených vojenských vozidiel. Včelíny majú byť oplotené. Ovce za ohradou strážené čuvačmi. Polia s poľnohospodárskymi plodinami sú čosi ako provokácia medveďa, aby prišiel a napásol sa. Treba ich vari oplotiť? No asi áno. Ale obyčajný plot stačiť nebude pri medvedej sile. Záhrady bývajú oplotené a medvede do nich chodia.
To všetko by stálo samozrejme veľké peniaze. Starostka sa bránila, že starostovia nemajú peniaze. Dozvedela sa, že niektoré veci si ľudia majú zaplatiť zo svojho. Starostka tiež hovorila, že keď prosia štátne orgány o zásah, všetko dlho trvá.
Advokáti medveďov podávali utopický pohľad. Môžu všetky svoje vízie uskutočňovať a aj tak to nebude fungovať. Počas písania tohto článku médiá informovali, že medveď si to štrádoval cez Žiar nad Hronom. Žeby ho prilákal nejaký neobrnený kontajner?
Takže ľudia sú problém. Problém nie je len to, že je medveďov jednoducho priveľa.
Ľudia, prispôsobte sa medveďom...
Jaroslav Slašťan hovoril o obyvateľovi obce, ktorý dával zvyšky potravín do nezabezpečeného kontajnera. „Spýtal som sa, či sa to nebojí, veď má malé deti,“ hovorí Slašťan. Mne napadla zase otázka, kam ich má dávať.
Čo hovorili tí, čo bránili ľudí
Musím povedať, že Nôžka a Cintulová si ma získali. Cintulová bola zmierlivá a čakala len vypočutie pre seba a pre ľudí, pre ktorých bola prvou inštanciou, lebo u nej sa sťažovali ako u prvej, a pre kolegov starostov z iných obcí. „Stretnime sa, možno nedosiahneme všetko, ale veď aspoň na niečom sa dohodnime.“
Nôžka povedal to, čo si myslí každý človek s pamäťou, ktorý sleduje diskusiu dlhšie. Problém dlho nebol, ale po roku 2000, keď stavy presiahli 800 – 1000 kusov, tak už proste treba počty regulovať. Že existuje čosi ako úživnosť prostredia a medveďov je toľko, že ich prostredie neuživí. Že ministerstvom povolené odstrely ročne cez dvadsať kusov nestačia, lebo medvede sa rozmnožujú rýchlejšie.
To sa ešte štátny tajomník Smatana sťažoval, že žiadosti o odstrel sú často nekvalifikované. Zdá sa, že prekonať zelenú byrokraciu (a so žiadosťou uspieť) môže byť tvrdý oriešok.
Ani medveďa nazmar!
Osobne ma poľovníctvo nikdy nelákalo, ale viem, že poľovníctvo je prínosom a trošku ma mrzelo, keď pán Smatana začal naznačovať, že poľovníci žiadajú reguláciu, lebo mnohí z nich by si radi „strelili maca“. Pána Nôžku som obdivoval pre jeho pokoj. Pán Smatana tiež naznačoval, že množenie sa správ o videní medveďa je dielom nepomenovaných zlých politických síl. Starostka o takých silách nevie a hovorí, že proste narastajú strety s medveďom mimo intravilánu obcí aj v ňom a že sa medvede objavujú i tam, kde predtým neboli.
Pán Smatana tiež podsúval, že problém je len „mediálny“. Tým chcel povedať, že keby Markíza a JOJ-ka neukazovali, ako medvede pochodujú cez mestečká a dedinky, tak by žiaden problém nebol.
Jedno je jasné. Zatiaľ čo lesník a starostka hovorili o potrebe ľudí nežiť v obavách, ich oponenti si nevedia predstaviť žiadnu redukciu počtu medveďov. Podľa pána Smatanu by sme mali „mať medvede v úcte“. Smatana napokon vyslovil nádej, že medvede sa nebudú loviť vôbec, teda že konkrétny medveď bude môcť byť usmrtený len v krajnom prípade, keď sa nevie zbaviť zlozvyku navštevovať intravilán obcí. Pán Slašťan hovoril, že „medveďovi treba dať šancu“.
Pochopil som, že takýto štát ľuďom reálne nepomôže.
Čelíme nerozumnosti
Rozumné spoločenstvo by sa s takýmto problémom dokázalo vysporiadať. Lenže euroamerická spoločnosť má už dávnejšie s rozumnosťou problém. Snažím sa vžiť do zmýšľania Juraja Smatanu aj Jaroslava Slašťana. Nepochybujem o ich dobrých zámeroch a nijako im nezazlievam ich obdiv voči zaujímavým veľkým šelmám a do istej hranice ho s nimi zdieľam. Ale tou hranicou je pravidlo, že ľudia sú dôležitejší ako medvede. Lenže my sme už toľkokrát počuli, že najväčším škodcom na „matičke“ Zemi sme my ľudia, že už sa to pomaly ani neodvážime povedať. Pritom už kedysi dávno prskol „tatko“ Vesmír na matičku Zem jeden meteor a z dinosaurov ostalo len pár kostí. Snáď predsa my ľudia nie sme tí najhorší.
Ľudia a medvede si nie sú rovní. Strácame povedomie toho, že sme správcami prírody, ktorú sme dostali ako dar, teda nie aby sme ju strovili, ale aby sme ju odovzdali našim potomkom. Isteže, ako nedokonalé bytosti sa často ako dobrí správcovia nesprávame. Ale veď sa vieme poučiť. Ale stále sme dôležitejší ako zvieratá. Mimochodom, aký zmysel by mala príroda bez ľudí? Bez nás by príroda nemala hodnotu, lebo ľudia sú jediní, ktorí si ju uvedomujú ako veľký dar.
O prírode toho vieme strašne veľa. Ale ako keby sme stále boli neistejší v otázke, kto je človek a čo je jeho hodnota.
