Ukrajinský syndróm. Psychoanalýza ruskej duše

Prečo je však Ukrajina výnimkou a doslova ňou zaťažujú publikum? Osobne to považujem nielen za dosť zvláštne, ale až nezdravé. Pri hľadaní odpovede sa pokúsim na to pozrieť viac z psychologického ako z politického hľadiska, cez prizmu psychoanalýzy. 

Fáza číslo jedna, potlačenie 

Keď sa v decembri 1991 uzavreli dejiny Sovietskeho zväzu, mnohí Rusi nepochopili hneď význam tejto udalosti. Dôvodom bolo, že súčasne s rozpadom jedného zväzu bol vytvorený iný zväz, v tomto prípade Zväz nezávislých štátov. Časť obyvateľstva to považovala iba za premenovanie štátu, veď v tej dobe sa staré názvy všade menili na nové alebo naopak na tie staršie, predkomunistické. Tak sa stalo, že uvedomenie si nezvratnosti zmien a pocit straty prišli do ruského povedomia neskôr ako v iných štátoch postsovietskeho priestoru. Tie okamžite pocítili nezávislosť na Moskve a stali sa samostatnými.

Rýchlo sa ukázalo, že Zväz nezávislých štátov žiadnym štátom nie je, ešte aj ako únia je takmer nepoužiteľný. Niektorí ľudia vtedy úplne odmietli akceptovať nové skutočnosti a čakali na rýchlu reintegráciu. Iní dúfali, že Rusku sa napriek všetkému podarí vytvoriť niečo podobné ako britský Commonwealth, či aspoň byť – podobne ako v prípade Španielska a Portugalska, – duchovnou a kultúrnou metropolou pre svojich bývalých spojencov.

Sigmund Freud by asi povedal, že to bola masová represia – potlačenie až vylúčenie niečoho z vedomia, niečoho, čo nie je možné prijať, preto je potrebné úmyselné zabudnutie alebo ignorovanie nepríjemných okolností.

Časom aj Rusi pochopili, že ich bývalí spojenci „zo zväzu“ zutekali. Pre Rusov to znamenalo sklamanie a negatívny postoj k nedávnym „bratom“.  Hoci išlo o prevládajúci pocit, nebol rovnakým ku všetkým. Rusi v podstate uznávali, že pobaltské štáty patria do Európy, na ich samostatnosť reagovali relatívne pokojne. Nehovorím o štátnej politike, tu aj vo zvyšku článku mám na mysli verejnú mienku. Do istej miery to možno povedať aj o Moldavsku.    

Potom sú tu štáty strednej Ázie a Kaukazu, tie boli Rusom vždy trochu cudzie a nedostatočne sme im rozumeli. Keď po ich oddelení hneď v niektorých z nich vypukli ostré politické a etnické konflikty, ruská verejnosť sa správala takmer úplne ľahostajne.

Fáza číslo dva, sublimácia

Iný bol postoj Rusov voči krajinám so slovanským obyvateľstvom, etnicky a mentálne najviac blízkym, aj národom s najväčšími ruskými a ruskojazyčnými diaspórami – Bielorusku a Ukrajine. Prvá z nich oficiálne vyhlásila kurz priateľstva a spolupráce s Ruskom. Trochu neskôr sa k tomu pridal aj zámer na opätovnú integráciu, čo však veľa nezmenilo, ako som o tom už písal nedávno na tomto mieste.

Ukrajina sa však začala správať k Rusku presne opačne. Mladá ukrajinská štátnosť potrebovala utvrdiť vlastnú identitu a legitimitu a aby to dosiahla, išla smerom popierania všetkých pozitívnych aspektov spolužitia s Rusmi po viac ako tisíc rokov. Nechcem hodnotiť tento prístup, ale pre ruskú verejnosť to bolo neočakávané a vyvolalo to protireakciu: odpor a odmietnutie. Prejavovalo sa to, žiaľ, hlavne výsmechom ukrajinskej nezávislosti, šírením pochybností, či je schopná byť samostatnou.

Spomínaný Freud by to mohol nazvať sublimáciou (Sublimierung) – výmenou nedosiahnuteľného cieľa za dostupnejší. Tento prístup umožňuje ľudom, ktorých očakávania sa neuskutočnili, nasmerovať uvoľnenú energiu na iné účely, a tým sa uchrániť duševnej traumy (Das Unbehagen in der Kultur, 1930).

V našom prípade sa túžba väčšiny Rusov zachrániť spoločný štát s Ukrajincami ukázala ako nerealizovateľná. Preto ich energia zmenila vektor a premenila sa na vyhľadávanie dôkazov toho, že Ukrajina nie je dôstojná priateľstva Rusov, ktorí jednoducho zvládnu prosperovať bez nej. To pomohlo Rusom prežiť sklamanie a presvedčiť samých seba, že strata nie je až taká veľká.

Pozor: ide tu o prípad, keď to nebola štátna propaganda, kto by Rusom vnucoval určité názory, ale naopak sama spoločnosť si vytvorila istý postoj, ktorý vládne agentúry brali na vedomie (a potom aj aktívne využívali), médiá teda odrážali názory verejnosti, nie vedenia štátu. Bola to verejnosť, kto vytvoril dopyt po kritickom a sarkastickom tóne voči Ukrajine, médiá sa len snažili uspokojiť tento dopyt. Lenže je to ako návyk na drogy, potreba dávky časom narastá.

A nie je to vôbec žiadúce. Podľa Freuda, ponúka sublimácia iba dočasný efekt, nie vždy je schopná ochrániť subjekt od duševného, ba dokonca aj fyzického utrpenia. Pravda, Freud hovoril o poruchách a chorobách osobnosti, no aj celá spoločnosť môže vážne ochorieť.

Fáza číslo tri, diagnóza

Domnievam sa, že ruská verejná mienka má voči Ukrajine skreslený a nezdravý postoj, povedal by som, že trpí zvláštnym ukrajinským syndrómom. V medicíne pri syndróme hovoríme o súbore príznakov, ktoré majú spoločný mechanizmus vzniku a charakterizujú chorobný stav. Predpokladám, že aj Ukrajinci majú svoj ruský syndróm, trpia ním nielen štátni činitelia a úradníci, ale aj široká verejnosť.      

Ktovie, možno by to nemalo taký masívny charakter, keby nebola pôda na to vopred pripravená. Patrí sa pripomenúť, že takzvané „bratské priateľstvo“ národov Sovietskeho zväzu existovalo hlavne v predstavách komunistických propagandistov. Zaujímavo o tom hlboko v časoch komunizmu uvažoval Alexander Solženicyn.

Trauma a kompenzácia

Pri téme, o ktorej je reč, nemožno obísť Krym. Keď v roku 1954 prezídium Ústredného výberu KSSZ na základe hospodárskych úvah rozhodlo o „presunutí“ Krymu z ruskej do ukrajinskej sovietskej republiky, nikto tomu, samozrejme, neodporoval. Veď hranice vnútri komunistického štátu boli čistou formalitou. Ale aj popri tom všetkom to bola pre Rusov určitá rana, ktorá zhoršila ich postoj k Ukrajincom.

Mal som trochu zábavnú príležitosť zažiť to na vlastné oči. V 60. rokoch som ako študent histórie stážoval na archeologických vykopávkach práve na Kryme, kde sme skúmali pozostatky starogréckych budov. V blízkosti bolo sanatórium a dovolenkári sa často chodili pozerať na naše nálezy.

Raz prišiel manželský pár a opýtal sa, či to všetko vybudovali Ukrajinci. Spolu s kamarátmi sme sa im snažili naznačiť, že to nie je najlepšie položená otázka, keďže v čase, keď sa stavba budovala, ani Ukrajinci, ani Rusi ešte neexistovali. Muž sa obrátil ku svojej žene a nadšene zvolal: „Som ti hovoril, že Ukrajinci tu nikdy nežili!“ V skutočnosti použil iný, ponižujúci a pejoratívny názov pre ukrajinský národ, ktorý je rozšírený v Rusku.

Keď sa v roku 2014 Krym stal súčasťou Ruskej federácie (ak dovolíte, vyhnem sa hodnotiacim formuláciám, nebudem hovoriť ani o anexii, ani o znovuzjednotení), vyvolalo to medzi Rusmi obrovské vlastenecké nadšenie. Ťažko to samé pochopiť: napokon, ani predtým nemali Rusi problémy s návštevou Krymu, ani s cestovaním či podnikaním, dokonca ani so získavaním nehnuteľností na polostrove.    

Podľa spomínaného Freuda to asi bola kompenzácia, nevedomý pokus o prekonanie skutočných a domnelých problémov. Napätie, ktoré existovalo vo verejnom povedomí voči Ukrajine, sa prejavilo ako výbuch emócií, nie však oslobodených od škodoradostnosti a vykonania pomsty.

Fáza číslo štyri, cesta k vytriezveniu

Pomôžem si pri tomto psychologizovaní ešte jedným autorom. Ruský filozof Nikolaj Fedorov (1829 – 1903) k dobre známemu výrazu „vytriezvenie“, pridal koncepčný význam tohto pojmu, tento proces chápal ako oslobodenie od toxických vplyvov nielen alkoholu, ale aj kolektívnych (verejných) bludov a extatických stavov.

A tak nadšenie Rusov v otázke Krymu postupne klesalo, keď Rusi pochopili, aká je cena za jeho pripojenie k štátu. Ide o obrovské náklady na obnovenie jeho hospodárstva, na sociálne programy, plus všetky straty vyplývajúce zo západných sankcií. Ľudia sa pomaly začali pýtať, či to stálo za to.

A prišiel aj ďalší paradox. Keď sa Krym stal časťou Ruska, stal sa pre Rusov menej prístupným, po prerušení železničného spojenia cez Ukrajinu sa polostrov dostal do izolácie a dopravného kolapsu, ktorý trval, až kým nebol v rokoch 2019 – 2020 postavený most cez Kerčský prieliv. Cena tohto mostu presiahla tri miliardy eur, čo mnohí považujú za neopodstatnene vysoké náklady.

Súčasne v tom čase došlo v Rusku k reálnemu poklesu príjmov a k nepopulárnej reforme dôchodkového systému. Mnohí to pripisovali vysokým výdavkom za Krym.

Podľa podobného scenára sa menil aj stav verejnej mienky voči východnej Ukrajine, kde v priemyselných regiónoch prevažuje ruské (či rusky hovoriace) obyvateľstvo. Po roku 2014 tam vznikli Donecká a Luhanská republika, nezávislosť ktorých až dodnes takmer nikto neuznal. Istý moment sa zdalo, že tento proces môže pokračovať aj v ďalších ukrajinských regiónoch, ale k tomu nedošlo.

V ruských médiách sa začalo hovoriť o vzniku takzvaného Malého Ruska (Малороссия), čo je historický názov regiónu, ešte s byzantskými koreňmi (Μικρὰ Ῥωσία). Za autora tohto konceptu označujú Vladislava Surkova, ktorý bol vtedy v Kremli zodpovedným za politiku voči Ukrajine. Písal som o ňom na tomto mieste.

Ale očakávania sa opäť nenaplnili. Doneck a Luhansk zjavne ako vzor príliš nenadchol. Aj v samom Rusku to spôsobilo citeľne menšie nadšenie, v porovnaní s Krymom. Po prvé preto, že udalosti vyústili do násilia a mnohých obetí. Po druhé, postupne bolo zrejmé, že pre Kremeľ nie je zakladanie nových republík cieľom, ale prostriedkom, podľa jedného z predpokladov sa údajne počítalo s tým, že tieto republiky Moskva „vymení“ za uznanie Krymu ako súčasť Ruska.

Keď sa ukázalo, že sa tak nestane, mnohí si uvedomili, že ich krajina sa dostala do dlhodobého a nákladného konfliktu bez jasného cieľa a s hmlistými vyhliadkami. Zlé jazyky teraz novozaložené republiky porovnávajú s kufrom bez rukoväte: je ťažké ho nosiť, ale škoda ho zahodiť. Nedávne napätie, ktoré bolo spôsobené manévrami ruskej armády v blízkosti ukrajinských hraníc, ukázalo, aká nebezpečná môže byť takáto politika.

Tentokrát už nevzniklo nič podobné krymskej eufórii z roku 2014. A keď spomínaný Surkov pred pár dňami vyzval na silové riešenie ukrajinského problému (hoci upresnil, že sila nie je vždy zbraň, že môže byť aj „mäkkou“), nestretlo sa to so žiadnou verejnou podporou.  

Kedy príde pochopenie a katarzia?

Nuž a ako sme na tom s ukrajinským syndrómom dnes? Myslím si, že ruská spoločnosť je aktuálne v štádiu pochopenia, čo perspektívne zahŕňa nielen revíziu chybných názorov a postojov, ale aj formovanie nového pohľadu na situáciu. Heinrich Rickert (1863 – 1936), ktorý skúmal tento fenomén, upozornil, že ak má byť úspešný, jeho predpokladom je, že bude dôsledkom vlastných myšlienkových pochodov, a preto nemôže nastať okamžite. Žiadne osvietenie, ani budhistické satori, prebudenie.

Skôr by sme túto fázu mohli opísať anglickým termínom insight (vhľad, objasnenie), čo je termín, ktorý pozná aj psychoanalýza. Do vedeckého jazyka ho zaviedol ešte v roku 1925 Wolfgang Köhler(1887 – 1967), sám Freud ho priamo nepoužíval, ale aj on hovoril o otáčaní z bezvedomého na vedomé ako o cieli liečenia. Insight predpokladá, že subjekt vnútorne vie, čo je správne, ale pod tlakom verejnej mienky a vlastných inštalácií to nemôže uznať a realizovať. Úlohou terapeuta je preto uvoľnenie týchto vedomostí a ich premena na uvedomené motívy správania.

Podobné liečenie Freud nazýval katarzia (starogréc. κάθαρσις – povýšenie, čistenie), čo bola jeho metóda psychoterapie, ktorá mala viesť k očisteniu psychiky od hlbokých konfliktov. Tento pojem má mnoho významov (údajne až tisíc), Freudov význam sa líši od iných tým, že pozerá na katarziu ako na prostriedok, ktorý má poslúžiť práci lekára a ozdraveniu pacienta.         

Už počujem otázku čitateľa: Kto môže byť psychoterapeutom v prípade Ruska? Veď ruské štátne orgány zjavne nevykazujú záujem o zlepšenie vzťahu s Ukrajinou, médiá, ako sme to už opísali vyššie, sa viac riadia verejným dopytom ako zodpovednosťou. Síce sa hovorí, že čas lieči, no na príkladoch iných etnických a územných konfliktov vidieť, že ani výmena generácií nezaručuje výrazné posuny.

A to nie sú dobré správy pre perspektívu vzťahov medzi dvoma slovanskými národmi a štátmi, veď aj keby sa zmenila politika štátu, liečenie si vyžaduje dlhý čas. Možno len dodať, že najlepším liekom je vždy spoločný záujem, ktorý dokáže prekonať vzájomné nepriateľstvo ľudí a celých národov. V strednej Európe o tom viete svoje.

Ako na to? Pomôžem si ešte jednou teóriou, ktorá sa osvedčila. Ešte začiatkom 30. rokov 20. storočia americký sociológ Richard LaPiere (1899 – 1986) uskutočnil výskum rasovej a nacionálnej intolerancie v USA. Podarilo sa mu dokázať, že hoteliéri, ktorí podľa vlastných postojov síce neznášali Číňanov a vopred odmietali ich rezervácie v hoteli, boli predsa len ochotní ich ubytovať a privítať, museli ale osobne prísť do ich hotela (Attitudes vs. Actions a Social Forces, 1934).

Obchodné záujmy alebo aj základná slušnosť voči návštevníkom pri priamom kontakte sa ukázali byť účinnejšie ako abstraktná netolerancia. Bol to dôležitý objav, ktorý ukázal prioritu praxe. Aj úplne cudzí ľudia sú schopní spolupráce založenej na zhodujúcich sa záujmoch. Slovenskí filozofi Vladimír a Božena Seilerovci právom ukazujú, že tovarová výmena (medzi predávajúcim a kupujúcim) môže z nepriateľa urobiť akceptovateľnú osobu, alebo až priateľa (Tolerancia a intolerancia v biosociálnej determinácii, 2004).

Ešte silnejším nástrojom môže byť existencia spoločného nepriateľa. V 17. storočí to bola vonkajšia hrozba z Poľska, ktorá podnietila zjednotenie Ukrajiny a Ruska. Dnes je azda možné predstaviť si situáciu, že by spoločným nepriateľom mohlo byť Turecko.

Život dokáže prekvapiť. Postupne rozviaže záujmy aj potreby, ktoré môžu iniciovať vzájomné porozumenie a rešpekt. Môže ísť aj o úplne neočakávané javy. Nedávno sme videli príklad: Bolo príjemné počuť a vidieť, ako na futbalových majstrovstvách Európy ruskí fanúšikovia v Petrohrade podporovali ukrajinskú reprezentáciu a tešili sa z jej gólov. Je to zatiaľ len iskrička nádeje, ale možno aj príležitosť na katarziu a insight, ktoré by raz mohli vyliečiť ukrajinský syndróm Ruska.