Keď sa na Trumpa pozeráme s odstupom, často sa mu vyčíta, že USA sa pod jeho vedením odkláňajú od liberálno-demokratických princípov.
Pokiaľ túto zmenu svojich názorov nevnucuje zvyšku sveta, nech si ju v Amerike presadzuje, ako sa mu zachce. Na môj vkus zašli niektoré progresivistické hnutia v Amerike veľmi ďaleko a ľuďom to lezie na nervy. To, že práve toto prezident Trump a jeho ľudia vytiahli v kampani, ma neprekvapilo, je to len téma, ktorá sa v spoločnosti veľmi praktizuje. Zvyšuje to adrenalín a emócie.
A to, ako Trump a Musk znižujú výdavky na zahraničnú pomoc, a v tom často na podporu určitých politických pozícií – USAID alebo National Endowment for Democracy – beriete?
Aj to je stále v súlade s tým, čo som uviedla vo svojej predchádzajúcej odpovedi. On to robí aj pro domo
[naoko, pozn. red.]. Chce dostať štátnu pokladnicu do lepšej kondície a hľadá úspory. Navyše mu niektoré z týchto progresívnych projektov ideologicky a politicky prekážajú. Myslím si, že primárnym cieľom je ukázať svojim voličom, že peniaze neopustia Spojené štáty. Zároveň mi prekáža spôsob, akým zastavuje pomoc Afrike, napríklad v boji proti AIDS. Nie všetko, čo USAID zaplatila, boli veci, ktoré by konzervatívec bez mihnutia oka vyškrtol. Amerika vždy poskytovala humanitárnu pomoc vo veľkom rozsahu, dokonca aj za republikánskych prezidentov. Toto je veľká zmena.
Prostredníctvom USAID však Washington ovplyvňoval aj vnútorné pomery v rôznych krajinách, najmä v krajinách blízko Ruska, ako sú Gruzínsko a Ukrajina, a investoval veľké prostriedky do mimovládneho sektora a do takzvaných nezávislých médií. Je dobré, ak sa teraz Amerika prestane miešať do diania v cudzích krajinách, alebo je to pre globálny tábor liberálnej demokracie strata?
Nemám rada buď-alebo. Viaceré programy pomohli ľuďom, ktorí to veľmi potrebovali. Trump zároveň preukazuje vysokú mieru pragmatizmu. Niekto mu dal zoznam financovaných vecí a on vidí, že určité organizácie použili peniaze na ovplyvnenie volieb v niektorých krajinách smerom, ktorý sa mu nepáči. Tak škrtá. To je čitateľná situácia.
Samozrejme, spomenuli ste Gruzínsko. Najmä v Gruzínsku sme boli svedkami takej miery ruskej propagandy, že bolo potrebné jej nejakým spôsobom čeliť. Bývalá prezidentka Salome Zurabišviliová sa spoliehala na pomoc zo zahraničia, aby ju proruské sily neovládli. Toto je pre mňa teraz čierne na bielom. Na jednej strane je tu podpora zo strany Ruska, na druhej strane je tu podpora zo strany demokratických síl.
Ako a koho podporovalo Rusko v Gruzínsku?
Vládnuca strana Gruzínska túžba sa preukázateľne viezla na vlne ruskej propagandy. A bolo tam aj financovanie.
Mohlo to byť tak, že Tbilisi sa jednoducho nechcelo nechať zatiahnuť do konfliktu medzi Ruskom a Amerikou?
V prvom rade sa potrebovali udržať pri moci. A z volebného programu a z vyjadrení konkrétnych politikov bolo celkom jasné, že im nerobí problém uzavrieť s Ruskom solídnu dohodu. Ako viete, od roku 2008 nemajú tieto dve krajiny úplne normálne vzťahy.
Vládnuca strana Gruzínska túžba opakuje: Západ sa nás snaží zatiahnuť do vojny s Ruskom, chce, aby sme sa pripojili k sankciám, a chce, aby sme dodávali zbrane Ukrajine. Gruzínci pravdepodobne nechcú zopakovať vojnu s Ruskom. Spĺňa to definíciu slova proruský?
Ruská propaganda v Gruzínsku bola zameraná najmä proti plánom prezidenta a proruských politických síl rokovať o vstupe do EÚ. Proti rokovaniam bol vyvíjaný obrovský tlak, pretože nie sú v záujme Ruska. A každý, kto sa snažil zastaviť rokovania o vstupe Gruzínska do EÚ, samozrejme, nepriamo nahráva ruským záujmom. Rusko nechce, aby krajiny, ktoré považuje za súčasť svojej mapy vplyvu, vstúpili do EÚ.
Rád by som sa vrátil k vzťahom EÚ s USA. Európska komisia, v ktorej ste aj vy pôsobili, mala konflikt s Elonom Muskom dávno predtým, ako by sme si boli pomysleli, že Musk bude v novej americkej administratíve. Myslíte si, že spor o vymazanie obsahu sociálnych médií je pre Trumpovu administratívu dôležitý?
Povedala by som, že by sa mali v prvom rade sústrediť na americkú realitu. Celé tie roky som chodila do Ameriky ako členka Komisie a viedla som intenzívne rozhovory s republikánmi aj demokratmi. A vždy som počula: Vy máte v Európe zakázaný obsah, ktorý máme, v trestných kódexoch, už mnoho desaťročí, to nie je nová vec. Zatiaľ čo – hovorili ďalej – my v Amerike máme prvý dodatok ústavy a absolútnu slobodu prejavu. A zrazu po víťazstve pána Trumpa počujem Marka Zuckerberga ako hovorí, že v Amerike, zdôrazňujem v Amerike, je na nich vyvíjaný obrovský tlak, aby mazali.
Tak to bolo aj v prípade Bidenovej vlády.
Takže možno prvý dodatok ústavy platil aj za Bidena. Preto hovorím: V prvom rade by sa mali sústrediť na americkú realitu. V Európe máme úplne jasne definované, aký obsah je zákonom zakázaný. Ale je úzko vymedzené, čo je jednoznačne nezákonný obsah. Zvyšok je chránený slobodou prejavu. A od šéfov digitálnych spoločností som už mnohokrát počula, že európska legislatíva je pre nich náročná a drahá v tom zmysle, že od nich žiadame, aby zamestnávali ľudí, ktorí rozumejú jazyku.
Nemôžu na všetko nasadiť umelú inteligenciu. Detskú pornografiu dokáže stroj ľahko odhaliť, ale sofistikované texty sú náročné. Zároveň nám však šéfovia platforiem povedali: Aj keď je vaša legislatíva pre nás drahá, aspoň máme u vás právnu istotu. Chápeme, čo sa od nás žiada, boli sme na to včas upozornení a môžeme s tým niečo robiť.
Konflikt Komisie s Muskom sa začal v roku 2023 a vlastne by som ho na rozdiel od vás ani nenazvala konfliktom. Pán Musk kúpil Twitter, premenoval ho na X a oznámil, že s nami nebude spolupracovať v rámci Kódexu proti dezinformáciám. Čo bola dobrovoľná dohoda medzi hlavnými platformami a Európskou komisiou a napríklad aj reklamným priemyslom.
Keď nám Musk povedal, že sa už na kódexe nebude podieľať, povedala som, dobre, je mi to ľúto, ale čo môžete robiť, keď je to dobrovoľný nástroj. Potom však prišiel zákon o digitálnych službách (DSA), ktorý je právne vynútiteľný. A nechcem tu hovoriť o konflikte, pretože stále prebieha vyšetrovanie, či Muskova spoločnosť dodržiava alebo nedodržiava DSA.
Český právnik Jan Hořeňovský považuje za najnebezpečnejšie časti DSA riešenie takzvaných systémových rizík. Patria medzi ne: dosahy na duševnú pohodu, na verejné zdravie, ktoré sa počas covidu využívalo na cenzúru, alebo môj obľúbený – nepriaznivé dosahy na občiansky diskurz.
Duševná pohoda súvisí s fenoménom, keď najmä mladí ľudia majú vysokú mieru závislosti od sietí, čo neprospieva ich duševnému zdraviu. Na základe DSA preto Komisia rokovala s TikTokom, aby nezavádzal aplikáciu, ktorá mala používateľov udržať na sieti päť, šesť, sedem hodín v kuse. Udržiavali ich na sieti rôznymi motivačnými ponukami: ak u nás zostanete taký a taký dlhý čas a urobíte toľko a toľko, poskytneme vám prístup k tomu a tomu. Cukríky. Podľa odborníkov na verejné zdravie veľmi podlá technika.
A čo ste chceli liečiť mazaním príspevkov s potenciálne nepriaznivým vplyvom na občiansku diskusiu?
Myslia tým fungovanie algoritmov, pri ktorých sa používatelia dostávajú do bublín, ktoré už nemajú vôbec žiadnu súvislosť. Verejná diskusia v dobrom slova zmysle je agora, kde sa stretávajú ľudia s rôznymi názormi. Niekedy je to konflikt, niekedy krik, niekedy zdvorilá debata, ale na takejto agore je stále možná výmena názorov. Vertikály sa však začali budovať na sieťach, kde sa ľudia s rôznymi názormi už ani nemajú šancu stretnúť.
Nerozumiem tomu, DSA presadzuje mazanie už uverejnených príspevkov, teraz sa zdá, že hovoríte o skoršej fáze, kde by sa mali kontrolovať neviditeľné algoritmy.
Rada vám to vysvetlím. Algoritmy by nemali potláčať slobodnú diskusiu medzi ľuďmi s rôznymi názormi. A mazanie sa týka jasne definovaného nezákonného obsahu, ktorý už niekto zverejnil. V prípade detskej pornografie, ktorá je tým najodpornejším, čo možno na internete nájsť, je to z hľadiska odhalenia a odstránenia asi najjednoduchšie, aspoň čo sa týka fotografií a videí. Teroristický obsah – návody na výrobu výbušnín, ale aj schvaľovanie a oslavovanie terorizmu – sa podľa odborníkov tiež dá pomerne ľahko odhaliť a odstrániť pomocou umelej inteligencie. Nenávistné prejavy sú zložitejšie. Tu je potrebné pracovať s jazykom. Satira, urážky, zosmiešňovanie sú chránené slobodou prejavu. Vyhrážky smrťou alebo násilím nie sú.
Ak si teda predstavím nepriaznivý vplyv na občiansky diskurz ako nepriepustné steny medzi bublinami, môže ich Komisia nejako preraziť?
Nie som taký odborník, aby som vedela, ako fungujú algoritmy a čo presne sa s nimi dá robiť. Ale v rámci DSA majú naši experti preskúmať ich nastavenia, zistiť, či vám platforma práve neposiela určitý druh informácií na základe súkromných údajov, ktoré jej o sebe prezradíte. Čo sa deje, ako vieme zo skúseností. Ak si spomínate na prípad Cambridge Analytica, tak to bol extrémny príklad tejto metódy: prečítam si o vás, čo máte radi a čo nie, čoho sa bojíte, čo konzumujete, a potom vám servírujem informácie na mieru. A vy sa s tým nikdy nevyrovnáte. Vravela som Markovi Zuckerbergovi, že Facebook znovu vytvoril kmene. Vtedy to vôbec nechápal.
A Komisia má expertov, ktorých posiela dovnútra platforiem, aby preskúmali ich algoritmy?
Áno, v Komisii by dnes mali byť desiatky špecializovaných dátových analytikov, ktorí sa najprv pozrú na platformu zvonku a majú právo požiadať spoločnosť, aby ich pustila dovnútra systému.
Viceprezident JD Vance nedávno povedal, že pre USA bude dôležité, či Európska komisia prinúti platformy cenzurovať, a že nechápe, prečo by krajiny, ktoré sú na pokraji slobody prejavu, mali USA chrániť bezpečnostným dáždnikom. Amerika nám medzitým hrozí obchodnou vojnou. Nebolo by rozumné zrušiť DSA ako ďalší trecí bod s Amerikou?
Dve poznámky. Po prvé, neviem si predstaviť, že by niekto z Európy vyslal Američanom opačný signál: Je nám nepríjemný nejaký váš zákon, zrušte ho. Po druhé, ak si niečo Komisia, ktorá už teraz čelí nespravodlivej kritike za to, že je nevoleným orgánom, nemôže dovoliť, tak je to vykašľať sa na presadzovanie zákona, ktorý bol demokraticky prijatý. A najmä DSA bol prijatý veľkou väčšinou. Na tento zákon sa v Európe čakalo dlho. Čakalo sa na to, kým Komisia výrazne zvýši zodpovednosť platforiem. A ani vtedy sme nesúhlasili s tým, čo teraz doma presadzuje Kanada, teda že platformy budú právne považované za spoluvinníkov nezákonného obsahu. Na to sme nepristúpili, hoci tlak bol veľký.
Od koho?
Zo strany ľavice v politike a ľavicovo orientovaných mimovládnych organizácií. A my sme stáli medzi pozíciou krajnej pravice – Nedotýkajte sa internetu! Žiadne zasahovanie, chceme slobodu slova bez akýchkoľvek obmedzení! – a ľavicou. Tri roky sme hľadali zlatú strednú cestu, aby sme nezriadili digitálnu políciu, čo chcela ľavica, ale ani nedovolili, aby na internete vyrástla džungľa, kde by sa pod verejnými správami namiesto podpisov pomaly kreslili hákové kríže.
Nakoniec DSA jednomyseľne schválili členské štáty v Európskej rade a veľká väčšina v Európskom parlamente. A ak navrhujete, aby Komisia zaujala inteligentný postoj voči Amerike – a aj ja si myslím, že si nemôžeme dovoliť Ameriku stratiť –, potom mi povedzte viac o tom, ako sa s Amerikou vysporiadať, keď nás vydiera: My vám dáme dáždnik a vy nám dáte slobodu prejavu podľa amerických noriem a bez znalosti európskeho práva. Komisia možno nemusí byť taká prísna, ale nesmie si dovoliť povedať: „Zistili sme, že to alebo ono nariadenie sa Američanom nepáči, tak ho nechajme padnúť. To nie je možné."
Nemôže členský štát navrhnúť revíziu DSA?
Môže.
Nebolo by to inteligentné? V reálnom svete je zvyčajne niečo za niečo. A aj keď rovnako ako vy nechcem neobmedzenú slobodu na internete, stále môžem povedať, že odvrátenie ciel je pre mňa dôležitejšie.
Každý to má inak. Pre mňa je napríklad sloboda prejavu najvyššou hodnotou, ale len vtedy, keď ju sprevádzajú hodnoty slušnosti a bezpečnosti. V tom čase sme sa vážne a, samozrejme, panicky obávali džungle internetu, pretože práve tam sa diali veci.
Ako sa celá panika začala? Keď sme zistili, že islamskí teroristi, tí, ktorí spáchali svoje činy, a tí, ktorých sa podarilo včas odhaliť, sa z 85 percent zradikalizovali na internete. Zvyšok v rodine a vo väzení. Mali sme o tom solídne údaje, napríklad od Europolu. Tu sme boli prvýkrát konfrontovaní so skutočnosťou, že to, čo sa píše a číta na internete, sa môže brutálne a násilne preniesť do reálneho sveta. To sme v roku 2016. Odvtedy prebiehajú diskusie. V tom čase bol veľký tlak z Nemecka na reguláciu sietí.
Nemecko vtedy sólo prijalo zákon o trestných činoch z nenávisti na internete, pretože nezvládlo migračnú krízu. Myslím si, že v Berlíne sa viac báli kritiky od vlastných voličov než od teroristov.
Určite to bola kombinácia oboch. Vtedy som požiadala spolkového ministra spravodlivosti Heika Maasa, aby so svojím zákonom ešte chvíľu počkal a namiesto toho sa zapojil do diskusie o celoeurópskom zákone. Existovala totiž nepísaná dohoda, že všetko, čo súvisí s digitálnymi technológiami a malo by vplyv aj na veľké platformy, ktoré sú všetky cezhraničné a nadnárodné, by mala riešiť Únia.
Minister Maas mi však povedal, že situácia v Nemecku je neudržateľná. Poukázal aj na obrovský nárast antisemitizmu na sieťach. Keď mi ukázal štatistiky, musela som uznať, že majú dôvod ponáhľať sa. A že by bolo vlastne zaujímavé, keby sme Nemecko nechali ísť ďalej a videli by sme, čo urobí s platformami, ak napríklad pod hrozbou sankcií začnú narýchlo a bezohľadne cenzurovať. A nedostala som žiadne sťažnosti na to, že by platformy v Nemecku boli nútené robiť nejakú plošnú cenzúru. Čo ma zaujímalo, pretože, samozrejme, zdieľam obavy tých, ktorí sa obávajú, že by sa to mohlo prehnať. Môže sa to zneužiť. Každý zákon sa dá zneužiť.
V Nemecku sa už vyskytlo niekoľko prípadov, keď bol zákon zneužitý na politické účely. Napríklad skupina významných intelektuálov od Thilo Sarrazina po Henryka Brodera prišla s výzvou, aby sa hranice opäť kontrolovali. Citovali príslušnú pasáž ústavy. A tento citát im Facebook vymazal.
Tu ste vystihli slabinu systému, ktorou je neznalosť miestnych zákonov, histórie a významu slov. Pri nenávistných prejavoch pracujeme s jemným materiálom a posudzujeme, či slová majú potenciál spôsobiť násilie v reálnom svete. V momente, keď ste platformou a neinvestujete, v momente, keď nemáte odborníka na jazyk alebo človeka schopného dešifrovať, čo má v danej krajine výbušný potenciál, potom sa stane takéto zverstvo.
Následne som dostávala množstvo sťažností z rôznych krajín a upozornila som Nicka Clegga, ktorý je po Zuckerbergovi dvojkou vo Facebooku, že by mali investovať do analýzy toho, čo vymazať a čo ponechať.
Akoby mazali príliš veľa?
Mala som pred sebou sťažnosti, kde na môj vkus vymazali veci, ktoré vymazať nemali. Práve ste ma obohatili o ďalší príklad. Nick Clegg bol šéfom britských liberálov predtým, ako sa pripojil k Facebooku, takže sme si v tomto veľmi dobre rozumeli, obaja sme čítali Johna Stuarta Milla. A myslím, že sme obaja zostali Millovi verní.
Na druhej strane sa mi Clegg sťažoval, že väčšina požiadaviek na vymazanie pochádza z politiky, od vlád. Kritika, nepohodlný názor – vymazať! Osobne som to platformám povedala tisíckrát: My od vás toto nechceme, to od vás chce európske právo. Nepohodlné názory nie sú nenávistné prejavy.
Poďme do Rumunska. Počúval som vás v januári na seminári v českej Poslaneckej snemovni, kde ste sa k zrušeným prezidentským voľbám vyjadrili, že Bukurešť nevyužila možnosti, ktoré jej poskytli DSA a Európska komisia. Že svojím opomenutím umožnila, aby sa na sieťach rozbehla ruská vplyvová operácia. Čo konkrétne mali rumunské orgány urobiť?
Mali požiadať o okrúhly stôl s Komisiou, kde by sa mohli stretnúť so zástupcami veľkých platforiem, prostredníctvom ktorých sa vedú najmasívnejšie politické kampane. Rumunsko malo týmto platformám povedať, že sa pripravuje veľká manipulatívna kampaň s využitím umelej inteligencie, hlbokých falošných, neaktívnych účtov. A mohlo požiadať platformy, aby reagovali v momente, keď vo svojom systéme zistia takzvané neautentické správanie. Takto sa dá zistiť, že niečo nie je normálna komunikácia medzi ľuďmi na sieti.
A čo by sa dialo ďalej po takomto okrúhlom stole?
Potom by to platformy mohli preveriť a obmedziť produkciu umelej inteligencie, úplne ju stiahnuť. Umelá inteligencia nemá slobodu prejavu.
Pokiaľ viem, umelé boty dnes využívajú najrôznejšie kampane.
Určite. Ale mali by byť označené ako umelá inteligencia. V Rumunsku bolo na ľudí cez obrazovku vrhnutých toľko botov, že to prekročilo kritickú masu a vytvorilo to naozaj manipulatívny efekt. Dvadsaťpäťtisíc predtým často neaktívnych účtov. Pán Georgescu sa navyše chváli, že do kampane neinvestoval ani lei, čím naznačuje, že priestor na tento typ manipulácie poskytol TikTok, ktorý si neúčtuje peniaze. TikTok neuznáva kategóriu politickej reklamy, takže nechce ani žiadne peniaze. Je to úplne zvrátené. A potom sa nejakým spôsobom rating pána Georgesca zo dňa na deň zvýši z piatich na 25 percent.
Vieme aspoň čiastočne, čo bolo tým zázrakom. Tisíce účtov a mnohých influencerov zaplatila agentúra blízka vládnucej Národnej liberálnej strane. Národní liberáli chceli poškodiť konkurenciu z druhej vládnej strany. Takže žiadny ruský vplyv, ale zle riadená vnútrorumunská intriga.
Viete, s ruským vplyvom je to tak, že je ťažké ho odhaliť, ťažko vystopovať pôvod konkrétnej operácie. Najmä v čase, keď Rusko už má veľmi schopných, sebapresadzujúcich sa spojencov v rámci členských štátov. Politické strany, ktoré sa presúvajú na východ. Sú proruské, nie sú proruské? Je mi jedno, ako to nazvete, ale tieto strany majú jasné politické smerovanie a záujmy.
V prípade Rumunska som zdržanlivá z dvoch dôvodov. Po prvé, ide o rozhodnutie ústavného súdu, o záležitosť členského štátu, ktorý je v tomto smere absolútne suverénny. Je teda len na Rumunsku, ako sa s touto situáciou vysporiada. Po prvé si myslím, že vláda v Bukurešti, ústavný súd, tajná služba, neviem kto, urobili obrovskú chybu. Nezverejnili všetko, čo vedia. Verejnosť mala vedieť viac. Možno sa dnes posúvame do obdobia, keď nad každými voľbami bude visieť pochybnosť, otáznik, či sú slobodné a spravodlivé v tom zmysle, že dávajú jednotlivcovi možnosť samostatnej, slobodnej voľby bez skrytej manipulácie.
Nemal americký viceprezident JD Vance pravdu v tom, čo povedal v Mníchove: že ak sa v Európe bojíme, že niekoľko desiatok tisíc dolárov alebo rubľov na sociálnych sieťach môže ovplyvniť voľby, sme na tom zle a trpíme nedostatkom sebavedomia?
Kiežby sa Američanom nevypomstilo ich sebavedomie.
Ale Vance má pravdu, však? Po každých voľbách môžeme s odstupom času povedať, že na sieťach boli nejaké čudné účty. Možno keď budú v celej Európe pri moci rôzni Georgescovia, zrušia voľby, ktoré vyhrajú vaši liberálni demokrati.
To je otázka na veľkú odbornú debatu, kde by som rada videla kolegov sociológov, politológov, občanov. Aby definovali, ako sa má chrániť slobodná vôľa informovaného voliča. A v takejto debate by sme sa asi vrátili ďaleko do histórie, keď bola zakázané podprahové bleskové reklamy v kinách. Ja si ich teda nepamätám, ale zrejme boli časy, keď ste si ani nevšimli, že vo filme je nejaká podprahová reklama, a potom ste vyšli z kina a dostali ste nekontrolovateľnú chuť na kolu. Takéto skryté manipulačné techniky by v politických kampaniach nemali prevládať.
Vy osobne ste v Komisii, ak mi prepáčite to slovo, "buzerovali" Maďarsko a Poľsko za stav súdnictva, Maďarsko za údajnú neslobodu prejavu a tak ďalej. Myslím si, že v týchto prípadoch ste sa venovali oveľa subtílnejším veciam, než keď sa najpopulárnejšiemu kandidátovi v jednom členskom štáte zakáže kandidovať. A Brusel to kryje.
V prvom rade sa ohradzujem proti slovu „buzerovala“. Ani slovo šikanovanie by nebolo primerané. V článku 2 Lisabonskej zmluvy sa stanovuje rovnováha síl jednotlivých členských štátov. Lisabonská zmluva zakotvuje právny štát. Nikdy sme nereagovali na jednotlivé súdne rozhodnutia, dokonca ani v tých krajinách, kde sme mali pochybnosti o nezávislosti súdnictva. Tak ako teraz v Rumunsku, kde ide tiež o individuálne súdne rozhodnutie, sme ho ako Komisia nikdy nespochybnili. Hoci ma o to o mnohokrát požiadali.
Žiadali ma, aby som okamžite podnikla kroky proti Maďarsku, keď pod vplyvom covidu schválilo výnimočný stav nad rámec iných krajín. Na to som povedala: "V žiadnom prípade, toto rozhodnutie musí posúdiť maďarský ústavný súd. Komisia nie je ústavným súdom ani odvolacím orgánom pre jednotlivé súdne rozhodnutia, zaujíma ju systém.
Takže potom som reagovala na obmedzovanie nezávislosti sudcov napríklad v Poľsku, kde boli sudcovia za svoje rozhodnutia vystavení disciplinárnemu konaniu. To nemalo nič spoločné s nezávislosťou súdnictva. Nerobila som nič iné, len som rokovala s vládou tejto krajiny, a keď rokovania nepomohli, poslala som vec na Európsky súdny dvor. Zvonku to možno vyzeralo, že šikanujem, ale ja som sa len snažila vysvetliť, čo robíme. Aby bolo jasné, aký typ správania členského štátu nám v Komisii prekáža a že potom máme povinnosť reagovať.
Nemáte niekedy pri spätnom pohľade pocit, že Komisia bola príliš politická, vždy v prospech jedného politického prúdu? Veď dnes už v rôznych členských štátoch predstavujú takzvaní populisti desiatky percent voličov a tí môžu ľahko nadobudnúť pocit, že Komisia vykladá pravidlá v ich neprospech.
Komisia bez politickej príchute a zápachu je nezmysel. Komisárov nominuje politická strana, zloženie Komisie musí odrážať pomery v Európskom parlamente. Určite sa vyskytli programy, vrátane môjho, v ktorých mnohí v našich rozhodnutiach čítali politiku.
Mnohokrát som to obhajovala a tvrdila, že ochrana právneho štátu nemá nič spoločné s politikou alebo ideológiou. Koniec koncov, právny štát je univerzálny princíp, ktorý stojí nad politikou. Pochopiteľne, existujú niektoré rozhodnutia Komisie, pri ktorých musím aj ja uznať: Áno, boli to politické rozhodnutia. To sa týka aj všetkých rozhodnutí o zelenej politike. Musíte si uvedomiť, že boli prijaté po konkrétnych európskych voľbách, keď mali socialisti, ľudovci a zelení v Európskom parlamente obrovskú silu. Aby bola Komisia úplne apolitická, museli by ste mať na jej mieste dobre nastavenú, ideologicky nevyhranenú umelú inteligenciu.
Věra Jourová (1964)
Pochádza z Třebíča, kde v 90. rokoch pracovala na mestskom úrade. Odtiaľ prešla na krajský úrad, potom na české ministerstvo regionálneho rozvoja, ktoré v roku 2014 krátko viedla. V tom istom roku ju vláda Bohuslava Sobotku vyslala do Európskej komisie, v ktorej pôsobila najprv ako komisárka pre spravodlivosť a rodovú rovnosť a potom do minulého roka ako komisárka pre európske hodnoty. V rokoch 2003 až 2006 bola členkou sociálnych demokratov a v rokoch 2013 až 2024 zasa členkou hnutia ANO. Má dve dospelé deti.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.
