Na búrskom statku v Gruzínsku

Po šiestich rokoch stále ešte hovoria zlou gruzínčinou, preto stále nemajú pas. Ako potomkovia Búrov, ktorí kedysi v Groot Trek ustúpili pred Angličanmi, žili neďaleko hranice s Mozambikom. Ich dedinu si musím predstavovať tak, že „najbližší sused bol vzdialený 3-4 kilometre, tu sú to 1-2 kilometre, to je už veľmi blízko!“ Sú vlastne pustovníkmi, aj s tými dvomi juhoafrickými susedmi majú minimum kontaktu. Deti, obe už v produktívnom veku, roky sedia doma. Dcéra sa chcela naučiť po gruzínsky, holandsky, turecky a rusky a otvoriť si pekáreň v meste, stále len plány.

Moja otázka, prečo sa Búrovia nevracajú do pravlasti svojho jazyka a svojej konfesie, je tým zodpovedaná. Holandsko, povie Búr, je „príliš malé“ a príliš drahé. Nikto z nich tam nikdy nebol, ich najsilnejším spojením s holandčinou som zjavne ja. Odcudzujúco pôsobilo na nich už to, že Holandsko bojovalo proti politike apartheidu. Pre mojich Búrov bola rasovo segregovaná Južná Afrika „v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch najlepšou krajinou na svete, nepoznali sme ploty“.

Manželka pastora si počas rozhovoru číta obchytaný román, keď je ale reč o častých vraždách na belochoch, rozprávajú hlavne ženy v miestnosti: dieťa omámené chloroformom v obchode, unesené a predané do otroctva alebo na odber orgánov, chlapec rozpustený až do odpadnutia pokožky vo vriacej vani. „Je to jediná krajina na svete,“ povie Búr, „v ktorej 20-ročný znásilní ženu, popáli ju žehličkou, dobije tehlou – a príčinou bol hlad!“ Každú piatu minútu sa v Juhoafrickej republike vraj udeje vražda, „v Gruzínsku je vražda vo všetkých správach, tam to už nikoho nezaujíma“. Pastor povie, že v Južnej Afrike nemôže pustiť svojho 15-ročného syna samého von. Tvrdia, že lupičom nejde o lúpež, lebo „oni čakajú, kým prídeš domov“. Spýtam sa ich: „Hovoríte o čiernom rasizme?“ – „Áno.“ Len raz odleteli na návštevu späť, „bolo to veľmi negatívne“. Ani cesty v ich africkej dedine vraj nie sú lepšie ako tá rozbitá tu.

Moji hostitelia hovoria o sebe, že sú „krajne konzervatívni“ protestanti. Sú veriaci veľmi malej kalvínskej denominácie, v nedele pozerajú online bohoslužbu Afrikaanse Protestantse Kerk z Pretórie. Juhoafrický pastor, z ktorého je roľník, pôsobil tiež v kalvinskej denominácii, počas svojej dráhy ale stratil vieru v učenie o predurčení, bližší mu je teraz Luther. Doma sa cítili vytlačení na okraj, všetky noviny v afrikánčine sú vraj liberálne a vraj už aj juhoafrický protestantizmus zdúhovel, „aj tam už ľahko trafíte na teplého pastora, ktorý je cirkevne zosobášený s chlapom“. Problém príliš liberálneho kresťanstva v Gruzínsku neexistuje, ale aj tak sa tam nepodieľajú na náboženskom živote. Ani netušia, že 14 kilometrov od nich žije stará komunita Asýrčanov, teda ľudí rozprávajúci jazykom, ktorý sa podobá na rodnú reč ich Pána Ježiša Krista. O gruzínskom pravosláví povedia len toľko: „Je veľmi striktné v tradícii, nie však v morálke.“ Je im to cudzie.

Ich jazyk znie holandsky, ale v priebehu 450 rokov sa prirodzene vyvíjal, dnes je v porovnaní s originálom bohatý na zvláštnosti, často im so svojou holandčinou nerozumiem, stále sa ich musím pýtať. Napríklad „môj syn“ sa po holandsky píše „mijn zoon“ a po afrikánsky „my seun“, oni to ale vyslovujú ako „maj sians“. Keď ma vedie po hrboľatých hlinených cestách späť, môj juhokaukazský Búr tvrdí, že „Gruzínci majú viac z Ázie než z Európy“.

Neviem, môže byť. Ja zas tvrdím, že moji Búri, ktorí si sami hovoria „Afričania“, majú viac z Afriky než z Európy.

Nikto z nich nikdy v Európe nebol.