Ako sa za uplynulý rok zmenil Rím. A ako sa v ňom žije temer bez turistov a pútnikov

V Ríme som žil dlhodobo pred pandémiou, minulý rok som sa vrátil domov a teraz som opäť späť vo Večnom meste. Nežil som tu skoro rok, Taliansko sa za ten čas zmenilo, najlepšie to viem povedať o Ríme, ktorý poznám. Nechal som si pár dní, aby som tie zmeny nasal a strávil, je čas podeliť sa s dojmami, čo všetko pandémia Večnému mestu urobila.

Zmenilo sa niekoľko vecí naraz, počnúc vládou, množstvom turistov či pútnikov a teraz už – chvalabohu – aj zaočkovaním polovice obyvateľstva. Nedávno prišla utrápeným Talianom aj veľká športová vzpruha – výhra na majstrovstvách Európy vo futbale. Ako sa futbalový tím postupne prebojovával k víťazstvu, na uliciach a v baroch bola zvýšená koncentrácia ľudí s vlajkami, dresmi, trúbkami. To znamenalo množstvo ľudí pohromade často bez rúšok a počas gólov kričanie, objímanie a tanec. Nehovoriac o tom, že v noci sa kvôli oslavám skoro nedalo zaspať.

Najkrajšie na tom ošiali bolo, ako ožili národné city a sentiment. Hoci sme o tom na Štandarde priniesli aj článok, pri ktorom sa človek musel chytať za hlavu, čo všetko dokážu niektorí "progresívci" riešiť, pozerať sa na taliansku squadru, ako nahlas spievali národnú hymnu, bolo svieže a potešujúce. Napokon, futbalový šampionát oživil národné cítenie aj v ďalších štátoch po Európe. Futbalisti sa za svoje národné hymny nehanbili a oduševnene ich spievali. Taliani a Rimania spolu so svojimi hviezdami.

Vráťme sa však k mestu, kde čas plynie inak a večnosť je akosi prítomnejšia.