Ján Čarnogurský na nemecký spôsob

A tu príde pointa: Tento právom zabudnutý spoluvodca nemeckej ľavice bol donedávna straníckym šéfom autorky – Sahra Wagenknechtová je totiž celoživotnou komunistkou.

Kniha prominentnej špičkovej političky je trošku aj zúčtovaním s vlastnou stranou. V predslove ku knihe Wagenknechtová predpovedala svoje cancelovanie a už sa ho aj dočkala. Zatiaľ ešte vedie kandidátku Ľavice v najľudnatejšej spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko pre septembrové voľby, zložitý proces jej vylučovania zo strany sa ale už začal. Straníci sú rozhorčení.

Názov knihy, Die Selbstgerechten, sa dá do slovenčiny ťažko preložiť. Keby som si mal pomôcť slovníkom, tak názvu Svojprávni chýba pejoratívny podtón, trefnejšie bude asi Svätuškári. Kniha je erudovaným a vtipným atakom na dobre situované, veľkomestské, akademické prostredie, ktoré si hovorí ľavicovo-liberálne, hoci sa nespráva ani ľavicovo, ani liberálne, zato moralizujúco poučuje Nemcov a zvyšok sveta. Wagenknechtová to prostredie nazýva Lifestyle-Linke, lifestylová ľavica.

Keďže Zelení sú obľúbenou stranou týchto ľudí, je kniha fackou Zeleným, no aj iným stranám, ktoré sa po nich opičia. Wagenknechtová opisuje týchto svätuškárov ako ľudí pracujúcich vo verejnej službe, v médiách, v kreatívnom priemysle alebo v moderných, na globalizovaný svet zameraných profesiách. Príjem týchto úspešných ľudí je nadpriemerný, ešte väčší je ich sociálny a politický kapitál. Sú to oni, kto celej spoločnosti určuje, čo sa môže a čo nie. Nevozia sa na starom dízlaku, ale na novom elektroautíčku. Nedovolenkujú so svojimi spoluobčanmi na plážach Malorky, ale lietajú na vzdelávacie pobyty do Patagónie. Nekupujú diskontné bravčové v Lidli, ale – ak nie sú vegetariáni – mäso zo šťastného zvieratka na biofarme.

Skrátka, majú na to. A Wagenknechtová im to nezazlieva. Keďže sa pre dobrý flek v globalizovanom svete vyžaduje znalosť angličtiny na úrovni rodného jazyka, financujú svojim deťom už počas školy jazykové pobyty. Po ukončení štúdia im umožňujú dlhé roky hľadať sebarealizáciu v neplatených, zato prestížnych praxiach. Zaujímavý životopis je alfa a omega. Navyše, knihe praje aj doba. Bola napísaná ešte pred škandálom okolo vylepšeného životopisu Annaleny Baerbockovej, kandidátky Zelených na kancelárku, o to trefnejšie to pôsobí – Svätuškári sa čítajú ako pravý životopis „medzinárodnej právničky“ Baerbockovej a jej podobných.

Ako Wagenknechtová dokladá, z tohto privilegovaného prostredia sa regrutuje aj mládež štrajkujúca za klímu. V prieskume, ktorý spomína, sa až dve tretiny Friday for Future študentov počítali medzi vyššiu strednú vrstvu. Wagenknechtová si robí z tých dievčat trošku srandu, považuje ich za znudených rozmaznancov.

Nosný motív knihy je Wagenknechtovej výčitka, že lifestylová ľavica stratila zo zreteľa tých ľudí, pre ktorých boli ľavicové strany kedysi založené: pre nižšie vrstvy spoločnosti, pre sociálne slabších, pre tvrdo pracujúcich. Akademická elita, ktorá sa pýši svojou ľavicovosťou, síce vášnivo bojuje za politicky korektné pomenovanie týchto vrstiev, inak nimi ale z duše opovrhuje. Wagenknechtová uvádza príklad, ktorý sa nedá vymyslieť: Keď si potravinársky koncern Knorr všimol, že má v sortimente politicky nekorektný produkt, rýchlo ho s patričnou marketingovou pompou premenoval: Z „Cigánskej omáčky“ (Zigeunersauce) bola „Papriková omáčka na maďarský spôsob“. Firma sa dostala do všetkých správ, novinári boli nadšení, akcia sa podarila. Jediní, kto z mediálneho potlesku neprofitoval, boli robotníci vyrábajúci ospevovanú omáčku. Nepochybne je medzi nimi veľa chudobnejších prisťahovalcov, to ale manažérov neodradilo od toho, že presne v tom istom období vnútili zamestnancom značne horšiu kolektívnu zmluvu. O tom správy už neboli. Protesty odborárov prevažne „ľavicových“ novinárov nezaujímali.

Wagenknechtová zazlieva lifestylovej ľavici najmä to, ako tvrdo a bezočivo sa drží svojich nadobodnutých privilégií. Argumentuje zarážajúcimi číslami, ktoré ukazujú, ako rýchlo rastie priepasť medzi urbánnou kozmopolitnou elitou a vidieckym pracujúcim ľudom. Každá kríza tú priepasť prehlbuje – finančná kríza, eurokríza, utečenecká kríza, koronakríza. Štúdia z prostredia britských novinárov k tomu pridáva čísla. Kým pre generáciu dnešných šesťdesiatnikov ešte platilo, že priemerný novinár pochádzal z rodiny s pomerne priemerným príjmom, počas jednej generácie sa to zmenilo na nepoznanie. Dnes dominujúca vrstva novinárov (štyridsiatnici) pochádza z rodín, ktorých prijem prevýšil priemer obyvateľstva o viac ako 40 percent.

Nová akademická elita sa podľa Wagenknechtovej čoraz viac reprodukuje a púšťa nízke vrstvy čoraz menej k válovu. Politička raz dokonca napíše, že liberálna ľavica sa správa skôr „feudálne“ ako liberálne.

Wagenknechtová povie priamo aj to, že pravicový populizmus v Európe a trumpizmus v Amerike nie je žiadne existenciálne zlo, s ktorým treba zo všetkých síl bojovať, ale reakcia na historické zlyhanie ľavice. Touto tézou štve svojich súdruhov možno najviac: Dáva nonšalantne najavo, že má pochopenie pre voličov, ktorí už nechodia voliť alebo volia pravicu. Nemajú na výber, veď ľavica ich opustila.

Zvlášť ostro dopadlo zúčtovanie Wagenknechtovej s politikou sexuálnych a etnických menšín (identity-politics). Už pred zverejnením knihy vyvolala jedna veta besnenie LGBTIQAA+ aktivistov: „Politika identity je v konečnom dôsledku o tom, že pozornosť je upriamená na čoraz menšie a čoraz bizarnejšie menšiny, z ktorých všetky nájdu svoju identitu v záľube, ktorá ich odlišuje od väčšinovej spoločnosti a od toho odvíjajú svoj nárok, že sa cítia byť obeťou.“ Na ďalšej stránke dodá: „Keď hovoríme o ľavicovom liberalizme, nehovoríme teda o boji za zrovnoprávnenie menšín. Nehovoríme o zápasenie za rovnosť, ale o svätorečení nerovnosti.“

Keďže Wagenknechtová otvorila kľúčovú debatu našich čias, na ktorú nikto iný v štandardnej nemeckej politike nemal odvahu, ocitla sa v strede krvavého bojiska. Pozornosť má obrovskú, za dva mesiace sú voľby, mohla by v televíznych štúdiách rovno prespávať. Háčik je v tom, že dostáva potlesk prevažne „z nesprávnej strany“. Webportály ťažko skúšaných nemeckých konzervatívcov sú zaplavené vyznaniami lásky na jej adresu. Občas niekto dodá polokritickú vetičku typu „jej ekonomická politika síce nie je moja šálka kávy“ alebo „žiaľ, je v nesprávnej strane“, inak ale valcuje číry fre­ne­tic­ký súhlas.

Keby sme to hodnotili podľa logiky straníckej politiky, Wa­gen­knecht­ová dosiahla práve politickú nirvánu. Získava kapitál, ktorý ale vo vý­raz­ne reprezentatívnej nemeckej demokracii nedokáže realizovať. Kon­zervatívci by ju volili hneď, ale nemôžu, ľavičiari v Severnom Po­rýni-Vestfálsku ju môžu voliť, ale možno už veľmi nechcú.

Ne­stá­va sa jej to prvýkrát. Po utečeneckej kríze, v ktorej vyčítala kancelárke Merkelovej „úplné zlyhanie štátu“, založila spolu s bys­t­rým di­vadelným dramaturgom Berndom Stegemannom niečo, čo nazvali Auf­ste­hen (Vstá­vať). Aufstehen bolo myslené ako hnutie, ktoré malo za­stre­šovať všetky strany nemeckej ľavice. V jednom prieskume v roku 2018 až 34 percent Nemcov po­ve­dalo, že by si vedeli predstaviť, že niečo ako Auf­ste­hen by vedeli voliť, keby však hnutie vo voľbách kandidovalo. Keďže načrtnutý pro­gram hnu­tia už vtedy inklinoval k tradičnej a nie k liberálnej ľa­vici, nejavili sociálni demokrati veľký záujem a Zelení s tým nechceli mať nič do činenia.

Potom ten krásny balónik vyfučal, Wagenknechtová sa stiahla z prvej línie a liečila si burnout. Lockdowny jej prospeli, po návrate na veľkú scénu pôsobí od­dých­nu­to, je obávaným súperom v diskusiách – je totiž jedným z najlepších rečníkov v nemeckej politike. Či 52-roč­ná filozofka po 30 rokoch v špičkovej politike dokáže založiť ešte vlastný subjekt, je otvorené. Zrejme ju to láka, nemá ale veľmi s kým. Dnes žije so svojím o 26 rokov starším manželom pri francúzskej hra­ni­ci. Svojho manžela Oskara Lafontainea, bývalého predsedu SPD a zakladateľa stra­ny Ľavica, spoznala príliš neskoro, aby ešte mohli mať deti. La­fontaine je tiež politickým zvieraťom, no zároveň veľkým pô­žit­ká­rom. Či Wagenknechtovej tie francúzske vínčiská stačia k šťastiu? Hm, možno to ani sama ešte nevie.

Pre politikov z lifestyle ľavice je ale ťažkým orieškom už preto, že stelesňuje ideálny objekt ľavicovo-liberálnej starostli­vo­sti: Je žena, je východniarka z NDR, má dokonca „migračné po­za­die“. Jej otec bol Iráncom, ktorý sa v Sahrinom ran­nom detstve stra­til vo svojej vlasti. Vyrastala prvé roky na durínskej dedine, v kto­rej ľudia na roz­diel od multikultúrneho západného Nemecka nikdy ne­videli člo­ve­ka s trošku iným vonkajškom. Keď durínske deti za­zre­li malú Sah­ru, zvolali: „Fuj, ako hentá vyzerá!“

Napriek týmto zraneniam si ale Wagenknechtová vyprosí akékoľvek zaradenie medzi nejaké obete. Rázne hovorí: „Ja nie som obeť. Deti, ktoré dnes vyrastajú v chudobných rodinách, často čelia oveľa horšej marginalizácii a deprivácii bez ohľadu na to, či sú ich rodičia Nemci alebo prisťahovalci. Mňa nezaujíma, akého pôvodu niekto je.“

Aj keď reprezentuje úplne odlišný myšlienkový svet, je Sahra Wa­gen­knechtová takým Jánom Čarnogurským na nemecký spôsob – di­si­dent­ka v každom režime. Na strednej škole sa bála povinného pred­vo­jenského výcviku natoľko, že prestala jesť. Autority v komu­ni­s­tic­kej NDR to inter­pre­to­va­li ako hladovku na protest proti so­cia­lis­tickému zriadeniu, obvinili ju z neochoty zaradiť sa do kolektívu a potrestali ju tvrdo – nemohla študovať. Svojhlavé diev­čatko sa ale nechcelo stať disidentkou. Zavrela sa na dlhší čas v izbe, čítala denne šesť až sedem hodín Hegela a stala sa presvedčenou marxistkou. Práve vo chvíli, keď sa vonku začalo rozpadávať komunistické impérium, vstúpila do červenej štátostrany v NDR. Spravila to iba niekoľko mesiacov pred pádom Berlínskeho múru, nechcela byť oportunistkou.

Netrvalo to dlho a spoznali ju v celom zjednotenom Nemecku: Ako 23-ročná hviezdila v „Komunistickej platforme“, krajne ľavicovom kríd­le postkomunistickej strany PDS. Ľudia krútili hlavou, ko­mu­nis­tický režim skončil fiaskom, všade sa robili tržné re­for­my, ale Wagenknechtovci si hrdo hovorili komunisti. Boli ná­lep­ko­va­ní ako stalinisti, sledovala ich tajná služba, vedenie strany sa od nich pravidelne dištancovalo.

Jediná vec, s ktorou v 90. rokoch prezradila určitú ne­mo­dernosť, bol jej štýl oblečenia. Vlasy vtedy nenosila na ježka, ale podľa vzoru ikony z rannej histórie socializmu – Rosy Lu­xem­burgovej. O generáciu neskôr je samotná Wagenknechtová ikonou – len­že v neusporiadanom prostredí nemeckých suverenistov, konzer­va­tív­cov a tradicionalistov, ktorí zúfalo túžia po vodkyni, akou je ona – inteligentná, konzistentná, nepriestrelná a s niečím k tomu navyše.

Vyvstáva otázka, kto sa zmenil viac, ona alebo doba? Jej ná­zo­ry na ekonomiku sa každopádne veľmi nezmenili. Refor­má­to­rom nikdy ne­ve­ri­la, slo­vo „modernizátor“ už v mla­dos­ti používala ako na­dáv­ku. Od­jakživa sa borí za silný sociálny pre­roz­de­ľo­vací štát, kto­rý sa dá naj­ľah­šie us­ku­toč­niť v rámci silného ná­rod­ného štá­tu a kto­rý za­bez­pe­ču­je pracujúcim a rodinám stabilný, až ste­reotypný ži­vot. Wagenknechtovej vízia je v pod­sta­te včerajšok, nud­ný ne­mecký kor­po­ra­ti­viz­mus 70. rokov. Pre niekoho je to niečo hrozné, pre iného staré zlaté časy.

Jej cesta ešte nie je na konci, možno nás Sahra Wagenknechtová eš­te pekne prekvapí, možno veľmi skoro. K dnešnému dňu si trúfam povedať iba toľko: Bude asi tradičnou ľavičiarkou. Tradičnou, normálnou a už aj dosť konzer­va­tívnou ľavičiarkou.