Exprezident, v ktorom sa videl Emmanuel Macron

Valéry Giscard d’Estaing sa narodil v roku 1926. V 29 rokoch sa zapojil do politického života, v ktorom dosiahol na najvyššie funkcie. Po dvoch dekádach sa v roku 1974 stal najmladším francúzskym prezidentom v 20. storočí, keď v prvom kole pohorel pravicový kandidát Jacques Chaban-Delmas a v druhom kole tesne vyhral nad Françoisom Mitterrandom (50,81 % verzus 49,18 %).

Prekonal ho až Emmanuel Macron, ktorý začal pracovať v prezidentskom paláci pre Françoisa Hollanda v roku 2012 a päť rokov nato ho na čele Francúzska nahradil. Pri nástupe do najvyššej funkcie mal len 39 rokov.

Macron aj Giscard d’Estaing pred prezidentskými funkciami študovali na prestížnej École nationale d’administration a potom viedli ekonomické rezorty, boli ministrami hospodárstva.

Politická stratégia a reformné plány

Hoci Giscard d’Estaing vzišiel z pravicových politických kruhov, hlásal „liberálnu pokrokovú cestu“ a sľubované hĺbkové reformy aj naplnil. Znížil vek dospelosti vrátane práva voliť z 21 na 18 rokov, zlegalizoval potraty a priniesol nový zákon o rozvodoch. Záber mal skutočne široký. Presadil tiež prelomovú legislatívu na integráciu hendikepovaných ľudí a bezbariérový prístup do verejných budov, vybudoval sieť rýchlovlakov TGV a podporoval rozvoj jadrovej energetiky.

Podobnosť s Emmanuelom Macronom je evidentná. Našiel si centristickú strednú cestu, namiešal kokteil zmien zložený z pravicových aj ľavicových prvkov. Kladie dôraz na modernizáciu, digitalizáciu a environmentálne reformy. Kým Giscard d’Estaing sa musel vyrovnať s ekonomickými dôsledkami ropných šokov, Emmanuel Macron ešte len uvidí hĺbku hospodárskych problémov súvisiacich s pandémiou. Tá sa stala Giscardovi osudnou. Následky ochorenia Covid-19 viedli k smrti 94-ročného francúzskeho exprezidenta.

Francúzsky odtlačok v budovaní spoločnej Európy

Azda najsilnejší odkaz presahujúci hranice Francúzska zanechal zosnulý exprezident v európskej integrácii. Kládol veľký dôraz na spoluprácu s Nemeckom. Spolu so západonemeckým kancelárom Helmutom Schmittom zareagovali na rozpad Brettonwoodského menového systému a vytvorili Európsky menový systém, ktorý na 20 rokov na seba naviazal meny štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Položili tým základ dnešnej eurozóny. Presadili tiež vznik Európskej rady a počas Giscardovho mandátu sa odohrali prvé priame voľby do Európskeho parlamentu, ktorému predsedala francúzska politička Simone Veilová.

Keď Giscard d’Estaing pohorel v druhých prezidentských voľbách, vrátil sa do francúzskeho parlamentu. V roku 1989 sa stal europoslancom a od roku 2002 predsedal Konventu o budúcnosti Európy, ktorý mal priniesť rozsiahlu reformu Európskej únie. Výsledkom Konventu bola euroústava, ktorú však napokon Francúzi aj Holanďania odmietli v referendách. Časť z nej sa pretavila do neskoršej Lisabonskej zmluvy.

Podobne silný dôraz na integráciu EÚ prezentoval už v predvolebnej kampani v roku 2017 Emmanuel Macron. V ambicióznom programe navrhoval integráciu eurozóny s vlastným parlamentom a rozpočtom, európskeho ministra financií a hlavne počítal s partnerstvom nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Hoci s viacerými plánmi narazil, vďaka pandémii presvedčil Nemecko, aby ustúpilo a schválili spoločný dlh na financovanie Fondu obnovy EÚ. Podobne ako Giscard d’Estaing navrhol Konferenciu o budúcnosti Európy, ktorou chcel rozprúdiť diskusiu a zmeny EÚ, ideálne na francúzsky obraz. Lenže pandémia a spor o vedenie konferencie jej začiatok oddialili.

Francúzsky politológ Thomas Guénolé bol po zvolení Emmanuela Macrona za prezidenta (v roku 2017) vo vyjadreniach ešte odvážnejší. Označil ho za dediča a nasledovníka politiky, ktorú zosobňoval Giscard d’Estaing s cieľom federalizovať Európu, vytvoriť post európskeho prezidenta a neskôr na neho zasadnúť.

Oboch politikov zvykli médiá často porovnávať a ako vidno, sú na to pádne dôvody. Niet divu, že Macron svojho zosnulého predchodcu označil za veľkého reformátora, Francúza a Európana, ktorý za sedem rokov transformoval Francúzsko. Druhý mandát na pokračovanie v reformách však nedostal. Získa ho Emmanuel Macron a zanechá vo Francúzsku a v Únii podobne hlbokú stopu?

Článok pôvodne vyšiel na portáli zahranicnapolitika.sk.