Arménka z Karabachu: Ani najveselší ľudia nemajú teraz žiadnu nádej. Naďalej však pracujú a vzdorujú

Náhorný Karabach sa už sto rokov točí v cykloch deštrukcie a obnovy takou rýchlosťou, že bežný miestny obyvateľ ich za jeden život môže zažiť hneď niekoľko. Tí istí Arméni, ktorí pred takmer tridsiatimi rokmi oslavovali triumfálne víťazstvo vo vojne proti omnoho väčšiemu Azerbajdžanu, sa dnes spamätávajú z trpkej prehry a čelia neistej budúcnosti. Za meniacimi sa čiarami na mapkách v článkoch na Wikipedii sa skrývajú príbehy celých rodín, ktoré na tejto zemi prežívajú v neistote celé stáročia. O turbulentnej minulosti, zúfalej prítomnosti a neistej budúcnosti karabašských Arménov sa Štandard porozprával s jednou z nich. Jej meno je Narine Ogandžanjan.

Slnko presvitá dierou v kupole poškodenej katedrály Svätého spasiteľa v Šuši. Katedrála dostala zásah počas poslednej vojny v Náhornom Karabachu. Foto: TASR/AP

Publikované: 17. augusta 2021 | 6:43

Autor: Tomáš Baranec,

Narine, narodili ste sa v Bielorusku, no ste dieťa karabašských Arménov. Aký bol váš vzťah k tomuto regiónu, keď ste boli malá?

Narine: Áno, je pravda, že som nevyrástla v Arménsku, no som arcachská [Arcach je arménsky názov pre Náhorný Karabach, pozn. red.] Arménka. Už od svojho narodenia som každý rok prichádzala na tri mesiace do Arménska. A to nie je málo, tráviť z dvanástich mesiacov tri tu. Silne to vplýva na výchovu aj pohľad človeka na svet.

Prichádzali ste teda vždy v lete k starým rodičom?

Narine: Áno. No moje najsilnejšie spomienky na Karabach sú z roku 1994, keď som mala šesť rokov a na Karabachu som strávila celý rok. Rodičia ma sem priniesli, aby som ostala so starými rodičmi z oboch strán. Mám odtiaľto totiž celú rodinu. Z otcovej strany žijeme v Karabachu, kam pamäť siaha, najmenej 400 rokov. Všetci moji predkovia sú tu pochovaní. Z maminej strany to boli Arméni, ktorí prišli pred približne 250 rokmi z Iránu.