Smutná správa z nemeckej dediny, kde vyrástla nádejná kancelárka

„Odjakživa chovám dojnice,“ hovorí sedliak v zelených montérkach a v zelených gumákoch, kým ukazuje na rodný dom kandidátky nemeckých Ze­lených na kancelárku, „kvôli Zeleným však ešte pred Vianocami skon­čím. Už keď boli prvýkrát pri moci, presadili Zelení zákon, pod­ľa ktorého kravy musia mať každý deň nejaký čas voľný výbeh. To ja nedám, na to nemám miesto, postaviť novú voľnú boxovú stajňu sa mi pre 20 kráv neoplatí a vonku síce mám maličkú pastvinu, ale z tej by bola po krátkom čase step! Takže nie, skončím. Podať žalobu pro­ti zákonu nemá význam. V prechodnom období som síce mohol požia­dať o výnimku, nedávno mi ale aj tú výnimku zamietli, prehral som to, aj s ad­vo­kátom. Od budúceho roka môžem chovať už len teliatka do mlieč­nej zrelosti, na tom som sa s inými sedliakmi dohodol.“

Na viac si tento päťdesiatnik už netrúfa, statok s ním asi skončí, nemá de­diča. Stojíme na dvore jeho klasického statku z červených tehál. Zastavil som sa tu, lebo som sa ho chcel len opýtať, kde sa v dedine nachádza dom, v kto­rom vyrástla nádejná kancelárka Annalena Baerbocková. On ale stí­šil nemecké šlágre, ktoré mal pri večernom kŕmení pustené, prišiel po­maly ku mne, ukázal mi na žltú honosnú vilu a začal roz­právať. Je to človek skúpy na slovo, málokedy sa mi pozeral do očí, na niektoré otázky odpovedá bez slov, daruje mi ale vše­tok čas svojho sveta. Cítim, že sa už dlho nevyrozprával. Kravy v jeho sta­romódnej stajni bučia, on stojí opretý o roh a rozpráva o svojej životnej téme – poľnohospodárstvo.

Hovorí, že jeho dedina Schulenburg, ktorá už dávno nie je sa­mo­stat­nou obcou, patrí pod kraj Calenberger Land: „Niektorí hovo­ria, že najúrodnejšia pôda Nemecka je v Magdeburger Börde alebo v Hil­desheimer Börde, ale nie je to celkom tak, najlepšia pôda je tu, ornica tu siaha neuveriteľne hlboko. Osevný postup je takýto – jač­meň, pšenica, repa. Teraz sme v Schulenburgu už len traja sed­lia­ci, plus jeden na čiastočný úväzok. Keď som bol malý, bolo tu de­sať statkov a k tomu veľa malých roľníkov. Mnohí mali dojnice, no cena mlieka bola nízka, a keď bola snaha o redukovanie pre­by­toč­ného mlieka, niektorí tunajší predali štátu svoje mliečne kvóty a prestali farmárčiť.“

Zaujímavosťou schulenburského farmárčenia je, že sa tu na­chád­za od roku 1669 doména najstaršieho kniežacieho rodu v Európe Guel­phovcov. Tento šľachtický rod mal svoj mocenský vrchol v talianskych stredovekých mestách (12. storočie) a potom v Británii (18. a 19. sto­ro­čie). Bývalý kráľovský dom Hannover je blízka rodi­na s britskou krá­ľovnou, ale pozornosť žltej tlače púta ešte viac notoricky zlé správanie princa Ernsta Augusta V., manžela monackej princeznej Caroline. V Nemecku mu nehovoria inak ako Prü­gel­prinz, princ-bitkár, raz priamo v Schulenburgu zlomil dáž­d­ni­kom kameramanovi nos. Môj schulenburský sedliak, ktorý bý­va asi sto metrov od rodného domu zelenej kandidátky Baer­bo­ckovej, má aký-taký prehľad o miestnom majetku Guelphovcov. Vie, že Ernst August VI., syn bitkára a investičný bankár v Londýne, pre­dal schulenburský „dvorný dom“ cez nadáciu, podobne aj neďaleký zámok Ma­rien­burg. Rovnako ako jeho otec tu dlhodobo nebýva, okolo tisíc hektárov ca­len­berskej pôdy je ale ešte stále vo vlastníctve domu Hannover. Sedliak si po­vzdy­chne, pamätá si na nebohého vojvodcu Ernsta Augusta IV.: „Ten žil ešte v dvornom dome, toho sme tu ešte videli. Raz do ro­ka všetkých sedliakov pozval na hostinu, pre môjho otca to bola veľ­ká vec. Tí po ňom už nedajú nič.“

Schulenburský sedliak sa vlastne zelenej dobe veľmi nevzpiera. Na­prí­klad veľká časť jeho strechy je pokrytá fotovoltikou. Hovorí: „Je to celkom výhodné, štát to výrazne podporuje, najmä mi na 20 ro­kov garantuje odoberanie energie. Nemám z toho stratu, to nie. Rov­na­ko pestujem kukuricu na bioplyn, z bioenergetickej stanice do­stanem hnojivo, tiež garantované na 20 rokov, hnojivo je rovnako kvalitné ako oby­čaj­ný hnoj. Takto dostanú hnojivo aj sedliaci, ktorí nemajú zvieratá. Na to sa nemôžem sťažovať, funguje to.“ Pýtam sa ho: „Nepríde vám zvláštne, že vy­rábate potraviny, ktoré ani zvieratá, ani ľudia nezjedia, ale idú tak­povediac rovno do odpadu?“ Tá otázka mu príde zaujímavá. Je na ňom vidieť, že začína nad tým rozjímať. Hotovú odpoveď nemá, musel by o tom porozmýšľať dlhšie. Zmeníme tému.

Rozprávame so o Schulenburgu. Pred chvíľou som sa prešiel autom po dedine, pripadala mi ako obyčajná dedina v širšej aglomerácii veľ­komesta veľkosti Bratislavy. Aj keď je pekný letný večer, na ulici je málo ľudí, aj centrálne uličky okolo evanjelického ko­sto­la „s dopravným ukľudnením“ sú vymreté, pritom je tu celý rad dob­re zachovaných opevnených domov. Asi netreba zdôrazňovať, aká je de­dina čistá. Netypické asi je, že niektorí tu majú na záhrade vztý­čenú nemeckú vlajku. Trafika už je zavretá, no hneď vedľa, v akejsi mi­ni garáži, sedia mierne dezolátne vyzerajúci chlapi s plechov­kami. Niektorí obyvatelia pendlujú do Hannovera alebo aj do Hildesheimu, Schulenburg pritom nie je klasickou noclahárňou, na to mu chýba priame autobusové spojenie či vlaková stanica. Je mest­s­kou časťou mestečka Pattensen. Sedliak ukazuje na novú malú by­tov­ku z kameninovej tehly, ktorá sa dvíha hneď vedľa jeho stat­ku: „Tam, úplne hore pod strechou, býva starostka z SPD. Ak chce­te vedieť viac, klopnite jej..!“ Sused sa so starostkou Pattensena nestýka, ani netuší, ako sa obec dostala pod správu červených. Neklopem.

Môj sedliak je, samozrejme, evanjelik. Katolíci sa v tomto kedysi skrz-naskrz luteránskom kraji vyskytujú len preto, lebo 12 mi­lió­nov Nemcov vyhnaných z východu na konci druhej svetovej vojny, najmä tí zo Sliezska, boli zbožní katolíci. Vďaka nim dostal aj Schu­lenburg v roku 1960 moderný katolícky kostol. Šokuje ma, že napriek odporu 30 – 40 miestnych veriacich bol kostol v roku 2012 odsvätený, bis­kup zo svätostánku rovnako ako zo 74 ďalších chrámov v diecéze Hildesheim urobil budovu. (Ak máte na to srdce, pozrite si ten zoznam bývalých kostolov tu.) Už pred týmto oficiálnym krokom si princ-bitkár zobral naspäť z chrámu pôžičku, významný staroveký krucifix. Na začiatku sa rátalo ešte s tým, že budova bude zachovaná pre komunitné akcie a koncerty, prí­beh však nabral iný spád. Sedliak zdôrazňuje: „To nie je nič vý­ni­moč­né, že sú kostoly odsvätené, to sa deje v kuse. Ešteže ten náš za­tiaľ nie je ohrozený. Ten katolícky som dlhé roky nevidel, je veľmi ďaleko, tam človek normálne nezájde, musíte z hlavnej od­bočiť na ulicu vojvodcu Ernsta Augusta, potom na ulicu Händela a tu­ším ešte aj na Trávnu cestu. Keďže kostol nemal vežu, tak ho možno ani nerozoznáte. S istotou viem povedať, že bývalý chrám kúpil súkromník – pre seba, na bývanie. Ak sa nemýlim, majú ho teraz Turci.“