Smutná správa z nemeckej dediny, kde vyrástla nádejná kancelárka

„Odjakživa chovám dojnice,“ hovorí sedliak v zelených montérkach a v zelených gumákoch, kým ukazuje na rodný dom kandidátky nemeckých Ze­lených na kancelárku, „kvôli Zeleným však ešte pred Vianocami skon­čím. Už keď boli prvýkrát pri moci, presadili Zelení zákon, pod­ľa ktorého kravy musia mať každý deň nejaký čas voľný výbeh. To ja nedám, na to nemám miesto, postaviť novú voľnú boxovú stajňu sa mi pre 20 kráv neoplatí a vonku síce mám maličkú pastvinu, ale z tej by bola po krátkom čase step! Takže nie, skončím. Podať žalobu pro­ti zákonu nemá význam. V prechodnom období som síce mohol požia­dať o výnimku, nedávno mi ale aj tú výnimku zamietli, prehral som to, aj s ad­vo­kátom. Od budúceho roka môžem chovať už len teliatka do mlieč­nej zrelosti, na tom som sa s inými sedliakmi dohodol.“

Na viac si tento päťdesiatnik už netrúfa, statok s ním asi skončí, nemá de­diča. Stojíme na dvore jeho klasického statku z červených tehál. Zastavil som sa tu, lebo som sa ho chcel len opýtať, kde sa v dedine nachádza dom, v kto­rom vyrástla nádejná kancelárka Annalena Baerbocková. On ale stí­šil nemecké šlágre, ktoré mal pri večernom kŕmení pustené, prišiel po­maly ku mne, ukázal mi na žltú honosnú vilu a začal roz­právať. Je to človek skúpy na slovo, málokedy sa mi pozeral do očí, na niektoré otázky odpovedá bez slov, daruje mi ale vše­tok čas svojho sveta. Cítim, že sa už dlho nevyrozprával. Kravy v jeho sta­romódnej stajni bučia, on stojí opretý o roh a rozpráva o svojej životnej téme – poľnohospodárstvo.

Hovorí, že jeho dedina Schulenburg, ktorá už dávno nie je sa­mo­stat­nou obcou, patrí pod kraj Calenberger Land: „Niektorí hovo­ria, že najúrodnejšia pôda Nemecka je v Magdeburger Börde alebo v Hil­desheimer Börde, ale nie je to celkom tak, najlepšia pôda je tu, ornica tu siaha neuveriteľne hlboko. Osevný postup je takýto – jač­meň, pšenica, repa. Teraz sme v Schulenburgu už len traja sed­lia­ci, plus jeden na čiastočný úväzok. Keď som bol malý, bolo tu de­sať statkov a k tomu veľa malých roľníkov. Mnohí mali dojnice, no cena mlieka bola nízka, a keď bola snaha o redukovanie pre­by­toč­ného mlieka, niektorí tunajší predali štátu svoje mliečne kvóty a prestali farmárčiť.“

Zaujímavosťou schulenburského farmárčenia je, že sa tu na­chád­za od roku 1669 doména najstaršieho kniežacieho rodu v Európe Guel­phovcov. Tento šľachtický rod mal svoj mocenský vrchol v talianskych stredovekých mestách (12. storočie) a potom v Británii (18. a 19. sto­ro­čie). Bývalý kráľovský dom Hannover je blízka rodi­na s britskou krá­ľovnou, ale pozornosť žltej tlače púta ešte viac notoricky zlé správanie princa Ernsta Augusta V., manžela monackej princeznej Caroline. V Nemecku mu nehovoria inak ako Prü­gel­prinz, princ-bitkár, raz priamo v Schulenburgu zlomil dáž­d­ni­kom kameramanovi nos. Môj schulenburský sedliak, ktorý bý­va asi sto metrov od rodného domu zelenej kandidátky Baer­bo­ckovej, má aký-taký prehľad o miestnom majetku Guelphovcov. Vie, že Ernst August VI., syn bitkára a investičný bankár v Londýne, pre­dal schulenburský „dvorný dom“ cez nadáciu, podobne aj neďaleký zámok Ma­rien­burg. Rovnako ako jeho otec tu dlhodobo nebýva, okolo tisíc hektárov ca­len­berskej pôdy je ale ešte stále vo vlastníctve domu Hannover. Sedliak si po­vzdy­chne, pamätá si na nebohého vojvodcu Ernsta Augusta IV.: „Ten žil ešte v dvornom dome, toho sme tu ešte videli. Raz do ro­ka všetkých sedliakov pozval na hostinu, pre môjho otca to bola veľ­ká vec. Tí po ňom už nedajú nič.“