Ako sme žili: Babica bola dedinská autorita

Naši predkovia mali ľudský život vo veľkej úcte a z toho vyplývala aj úcta k žene a k dieťaťu. V minulosti sa detí rodilo podstatne viac ako dnes – nebývali výnimočné ani rodiny s desiatimi deťmi. Pôrody sa odohrávali v domácich podmienkach. Dokonca ešte na začiatku 50. rokov 20. storočia rodili takmer všetky ženy doma, nie v nemocnici. Do nemocnice odvážali iba „ťažko rodiace ženy“.

Keď nastal čas pôrodu, domáci privolávali k rodičke staršiu ženu z rodiny, alebo už boli vopred dohodnutí s „babicou“, čiže – povedané dnešným jazykom – pôrodnou asistentkou. Funkciu babice poznali všetky staroveké civilizácie. Ak povieme, že „babica“, „baba“, „badinka“ bola na Slovensku (takisto ako v iných krajinách) od najstarších čias priam inštitúcia, nebude to priveľmi nadsadená charakteristika.

Prvé zmienky o pôrodných babách siahajú v Európe do 12. storočia. Boli to ženy zbehlé v bylinárstve a praktické znalkyne ľudovej psychológie, dedinčania sa s nimi často radili, takže patrili v dedinskom spoločenstve medzi najváženejšie osoby. Umenie starostlivosti o tehotné sa učili od skúsenejších babíc a navzájom si vymieňali získané
poznatky.

Oficiálna medicína vtedy ešte pôrodníctvo ako vedný odbor neuznávala. Preto bola starostlivosť o tehotnú ženu v rukách laikov. V celom stredoveku a sčasti aj v novoveku tehotným ženám pri pôrodoch pomáhali ženy, ktoré už mali pôrod za sebou a ich jediným pôrodníckym vzdelaním bola vlastná skúsenosť. Babicovanie v sebe spájalo skúsenosť žien a osvojenú tradíciu s množstvom povier.