Začiatok druhej svetovej vojny: Slovensko stálo po boku Hitlera, bojovalo za odtrhnuté územia

Ak by sme boli dôslední, samostatné Slovensko viedlo svoju prvú vojnu už v závere marca 1939, bolo to ani nie desať dní po vyhlásení samostatnosti. Po napadnutí z východu sa bránilo útočiacej maďarskej armáde. Konflikt, kde nepripravení Slováci ťahali za kratší koniec, pomerne rýchlo zastavil Hitler, ale Slovensko prišlo na rozdiel od pôvodného administratívneho vymedzenia v pražskej republike aj tak o takmer dvetisíc štvorcových kilometrov územia so 40-tisíc obyvateľmi.

Takzvaná malá vojna mala potom vplyv aj na napäté slovensko-poľské vzťahy. Keď Maďari útočili z východu, poľská vláda ich v tom podporovala. Pritom to boli práve Budapešť a Varšava, ktoré popri Nemecku uznali ako prvé vznik nového štátu, čím vlastne dali Hitlerovi požehnanie na obsadenie Čiech a Moravy. V prípade Poľska mohol byť aj úmysel pripútať si Slovensko a udržať na uzde rozpínanie Nemecka.

Hlavným problémom voči Poľsku však boli dôsledky Viedenskej arbitráže z novembra 1938, po ktorej mu Slovensko muselo odstúpiť na základe decembrovej dohody zo Zakopaného 226 štvorcových kilometrov územia s vyše štyritisíc obyvateľmi. Tomu predchádzal útok poľskej armády proti vtedajšiemu Československu smerovaný hlavne do Tešínska, pričom poľská armáda bojovala aj na Kysuciach.      

Tieto územné spory siahali ešte do čias po prvej svetovej vojne, keď na základe verdiktu víťazných dohodových mocností Česko-Slovensko prepustilo Poľsku 25 slovenských dedín na Orave a Spiši. Oblasti obsadené Poliakmi v rokoch 1920 a 1938 obývali prevažne Gorali, na ktorých vo Varšave hľadeli ako na Poliakov, hoci oni sa pokladali za Slovákov hovoriacich goralským nárečím. Predtým patrili tieto oblasti do Uhorska. Varšava neuznala miestnych obyvateľov za menšinu a snažila sa ich polonizovať.