Školská disciplína dedinským chlapcom nijako nevoňala. Ako vyzerali naše školské triedy v minulosti?

Mamko, mamko, daj ma do školy,
nech nechodím doma za voly!

Nástup do školy znamená (a vždy znamenal) veľmi dôležitý medzník v živote malého človiečika. Je to akoby vykročenie z relatívne uzavretého kruhu osôb, prostredí a situácií vlastnej rodiny, kde vždy bola poruke pevná opora v podobe rodičovskej autority, do širšieho sveta, ktorého okraje boli – aspoň v očiach prváka vo chvíli prvého zasadnutia do školskej lavice – neurčité, rozmazané, nedalo sa na ne dovidieť, a v ktorom nebolo jasné, kde hľadať istoty, keď sa otec a mama ocitli mimo dohľadu. Pravdaže, netrvalo dlho a žiačik si nové prostredie krok za krokom osvojil a naučil sa v ňom orientovať, ba čoskoro si osvojil aj typické žiacke cestičky, ako sa vyhnúť nejednej nepríjemnej stránke školáckeho života...

V povetrí poletujú už hodvábne vlákenká. Po záhradkách prekvitajú bleskáče a georgíny – deti neskorého leta. [...] A konečne odľahlo už aj višňovským materiam! Ako prišiel september – otvorila sa škola. Podlhovastý školský dvor už ráno pred siedmou hučí veselým krikom. Tu o tchora, tam o hada – hen o kolembabu – hry sa miešajú jedna do druhej a deti sa v behu potkýnajú na seba. [...] Vprostred dvora, pri zamknutých dverách, je hurhaj najväčší. Samí maličkí prváci. Čože sa porobilo – azda sa vadia?... Ale kdeže! To len sused kričí na suseda, akoby bol hluchý. Tak sa tu deti radujú z kriku a šťastného detstva.

Keď starý spiežovec zacengá prvý raz – otvoria sa zamknuté dvere. Nato celý zástup vhrnie sa dnu ako nepokojná rieka.