Film Klérus a Faustovia našej doby

Klérus je najúspešnejší poľský film natočený od roku 1989, hneď prvý víkend ho videlo 935-tisíc divákov, po premiére v poľských kinách vyše päť miliónov Poliakov. V návšteve kín prekonal aj najväčšie americké veľkofilmy. Postupne získal uznanie v polovici krajín EÚ, v Amerike aj inde vo svete. Dnes večer ho bude o 22.20 vysielať česká verejnoprávna ČT art.

Film som videl už dávnejšie, ale stále si myslím, že sa ho oplatí pozrieť.

Všetky ústredné postavy sú katolícki kňazi, všetci sú skazení. Úvodná scéna: traja kňazi, pravdepodobne spolužiaci, sa spoločne opíjajú – pri príležitosti, ako jeden druhému zachránili život. O život pôjde vo filme ešte viackrát, až z toho bude mraziť.

Kňazi sú v súkromí, na fare. Párty je prerušená návštevou mladého chlapca, ktorý prišiel zavolať miestneho kňaza k zomierajúcej žene. Odchádza opitý, pri výkone sviatosti pôsobí demoralizujúco, hanebne. Po návrate rieši privolanú policajnú hliadku, ktorá zasahuje proti jeho kamarátom-kňazom, telefonát nášmu človeku, polícia odíde.

Hlavná výhrada k filmu je zrejmá: neobjektívnosť, nereprezentatívnosť. Obrana znie, že autori filmu nerobia sociologickú štúdiu, správajú sa ako pri divadelnej hre, sústredia sa na problém, čo postava, to reprezentant nejakého problému. Fakt je, že tam nie je ani jeden normálny zbožný kňaz, akých je v cirkvi absolútna väčšina. Ani jeden. A to hovoríme o cirkvi Wyszynského a Wojtylu, Popieluszka a Kolbeho.

Napriek tomu, že film pracuje s poľskými reáliami, viac ako na Poľsko by sedel na niektoré krajiny Západu či Latinskej Ameriky, kde je, žiaľ, cirkev vo vnútorne horšom stave ako vo východnej Európe.

Kňaz Lisowski pracuje pre arcibiskupa Mordowicza, je to ambiciózny typ, vie, koľko si pýtať na úplatky, aby zostalo aj jemu, vie veci zabezpečiť, pôsobí distingvovane a dôstojne, túži odísť do Vatikánu. Bráni mu v tom arcibiskup s dobrými politickými kontaktmi, skorumpovaný takým tým starým spôsobom. Vyberie firmu, ktorá má vyhrať zákazku, keď potrebuje, telefonuje s prezidentom, aj jeho sídlo svedčí o jeho moci. Lisowski je človek novej doby, svoje ciele dosahuje cez úniky informácií do médií (diskreditácia developera kvôli minulosti počas komunizmu), ľudí si vie kúpiť a získať (nie však nakloniť). Má známosti, peniaze, životný štýl vyššej triedy.

Kňaz Trybus, druhý z trojice z úvodnej scény, je dedinsky jednoduchý kňaz. Na fare žije so ženou, s ktorou má dieťa, druhé čaká. Alkoholik. Po ceste domov z úvodnej párty šoféruje opitý, poškodí auto, neskôr zistí, že zrejme ťažko zranil v zlom počasí muža, ktorý neskôr zomrel. Žena Hanka v zúfalstve odchádza na potratovú kliniku do Česka, zastaví ju ale včas, rozhodne sa dramaticky zmeniť život, odísť z kňazskej služby, ktorej nie je hoden, postarať sa o rodinu. Zradil Boha, ale zachránil vlastné dieťa aj ženu.

Kňaz Kukula, hlavná postava úvodnej scény, má najväčší problém. Čelí obvineniu z pedofílie, zosype sa, ale vinu dlho odmieta. Arcibiskup sa postará, aby skončil v ústraní. Tam však stretne starého kňaza, ktorý ho kedysi zneužíval, dotkne sa dna a aj on sa radikálne zmení: verejne opíše svoj prípad, prizná si chybu, pokúsi sa o nápravu. Dokonca odhalí, kto je väčším vinníkom, hoci sa teší dobrej povesti.

Najzaujímavejšia úvaha vo filme je, že ponúka možnosť, že Kukula pedofilom v skutočnosti nie je, potom je jeho tragédia ešte väčšia.

Priveľa zla na málo postáv, to nie je naša a ani poľská cirkev. Ak k tomu pridáme karikovanie arcibiskupa a celého jeho okolia, obraz je až obsedantný.

Nelámte ale nad filmom palicu, trailer k nemu vyzerá horšie ako samotný film.

Jedným z duchovnejších momentov je, že dvaja z troch kňazov, ktorí sa zmenia, obnovia stratenú vieru, zažijú pád a menia sa pri hľadaní pevného bodu. Kríž rozhoduje. Tretí nájde azyl vo Vatikáne, nič si neprizná, za nič nezaplatí, navyše tam na neho niet dosah. Aj to je ukazovák na problém doby – čoho symbolom sa to stal Vatikán?

Nebudem hovoriť o vyvrcholení filmu, už len dve poznámky.

Režisérom a tvorcom filmu je Wojciech Smarzowski (ročník 1963), autor, ktorý vyhľadáva ťažké témy. Róża (Ružena, 2011) je o polonizovanej Nemke, jej utrpení cez vojnu (pre Nemcov bola Poľka) a po vojne (pre Poliakov Nemka). Krutý život, utrpenie horšie ako v gulagu. Druhý je aj u nás známy film Volyň (Wołyń, 2016), krutosť ukrajinsko-poľskej sedliackej vojny, film, ktorého premietanie na Ukrajine zakazovali, písal som o ňom tu.

Smarzowski vyhľadáva ťažké témy, ide na hranu, s tým treba počítať aj pre Klére.

A potom je tu druhá vec. Film ukazuje, akou pascou je zametanie pod koberec, ako hlboko deformujú cirkev skorumpovaní kňazi a skorumpované metódy. Každý jeden zločin ničí viac než len obeť. A aká obrovská priepasť vzniká medzi veriacimi, tým, čo potrebujú, a tým, čo títo kňazi nedokážu dať. Faustovia našej doby.

Ten príbeh poznáme z mnohých až nechutne detailne známych prípadov. Sú to tisícky zneužitých detí, žien a mužov, stovky kňazov, ale aj preláti a v poslednom čase klbko vzťahov vo Vatikáne. McCarrick, meno a povesť zničená až na atómy, a obrovské americké škandály, Kanada, Chile, Argentína, Francúzsko, Írsko, Nemecko, Belgicko (človek si spomenie na zosnulého kardinála Danneelsa), znepokojujúcu schému opísal pred časom arcibiskup Viganó, ešte ďalej zašiel francúzsky dokument Katolická církev – tíživé mlčení, ktorý už vysielala Česká televízia.

Je to hrozná téma, ktorej podstatou v prípade vinných kňazov je absolútna perverzia kresťanstva. Povedal to nedávno môj kamarát a neviem to vyjadriť lepšie: Veria vôbec títo kňazi v Boha?!

Na jednom mieste uprostred filmu zaznie veta na obranu kňaza od jeho farníčky. Nazve ho dobrým kňazom. On sa jej spýta, odkiaľ vie, že je dobrým kňazom. Povie mu, že ak je niekto dobrým človekom, je aj dobrým kňazom.

Banálne tvrdenie. Aj o takéto banálne veci je dnes potrebné na niektorých miestach bojovať.