Merajú si tlak, pulz a teplotu niekoľkokrát denne a často majú veľa informácií načítaných z internetu.
„Typické je aj to, že potrebujú predovšetkým uistenie, že sú v poriadku. Keď vyšetrenia dopadnú dobre, prichádza veľká úľava. Problém je, že pocit spokojnosti často netrvá dlho. O niekoľko dní či týždňov sa objaví nový príznak, prípadne sa ich pozornosť presunie na iný orgán a celý kolobeh sa začne odznova,“ opisuje.
Ako lekárka považuje za dôležité vnímať za týmto správaním predovšetkým človeka, ktorý sa bojí, nie pacienta, ktorý „otravuje“ alebo zbytočne chodí k lekárovi.
„Ten strach je preňho skutočný, aj keď jeho príčinou vôbec nemusí byť závažné telesné ochorenie,“ spresňuje. Priznáva však, že pri takýchto pacientoch občas premýšľa, či niečo neprehliadla.
Pacient so zdravotnou úzkosťou potrebuje viac času
Pre všeobecného lekára nie je táto situácia vzhľadom na preplnené čakárne jednoduchá. Navyše, pacient so strachom podľa nej vyžaduje oveľa viac času. Baranová však považuje za dôležité jeho ťažkosti nezľahčovať a vyhnúť sa vetám ako „nič vám nie je, máte to len v hlave“.
„To, že sú výsledky vyšetrení v poriadku, totiž neznamená, že pacientove pocity nie sú skutočné. Búšenie srdca, tlak na hrudníku, svalové napätie, závraty či tráviace ťažkosti môže človek pri dlhodobom strese a úzkosti naozaj fyzicky pociťovať. Preto sa snažím pacientovi vysvetliť, že dobré výsledky sú dobrou správou, vylúčili sme závažné ochorenia, ale zároveň jeho ťažkosti nepopierame,“ dopĺňa.
Za užitočné považuje aj vopred dohodnuté pravidelné kontroly a jasný plán, čo budú spoločne s pacientom sledovať a v akom prípade je potrebné prísť skôr.
Neustále obavy pacientov so zdravotnou úzkosťou často vedú k opakovaným odberom či zobrazovacím vyšetreniam. Lekár sa potom ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi.
„Na jednej strane je pacient, ktorý sa dožaduje ďalších vyšetrení, pretože chce mať istotu. Na druhej strane sú zdravotné poisťovne, ich hodnotiace koeficienty a obmedzené možnosti lekára, ktoré z týchto pravidiel vyplývajú. Úlohou lekára nie je objednať všetko, čo si pacient želá, ale indikovať to, čo má pre jeho zdravotný stav skutočný význam,“ konštatuje.
Množstvo vyšetrení vyvolaných strachom
Všeobecný lekár Rastislav Zanovit rozlišuje v praxi dva podobné vzorce správania: pacientov prichádzajúcich s množstvom rôznych ťažkostí, ktoré si spájajú so strachom z vážnej choroby, a tých, ktorí svoje telo neustále sledujú a aj bežné telesné vnemy považujú za varovný signál.
V oboch prípadoch sa môže roztočiť rovnaký kolobeh. Človek sa zľakne príznaku, začne ho sledovať, vyhľadáva informácie alebo lekárske vyšetrenie a po krátkom upokojení sa obava vráti.
V obvode, v ktorom pracuje, je údajne ľudí s hypochondriou menej, lebo v okrese Námestovo nie je nemocnica. Ľudia sú zvyknutí nechodiť s každým problémom za lekárom.
Aj on je presvedčený, že základom prístupu k takémuto pacientovi je nikdy automaticky nepodceňovať jeho ťažkosti len preto, že v minulosti mal veľa negatívnych vyšetrení.
„Pri bolesti na hrudníku radšej urobím veľakrát EKG s negatívnym nálezom, ako by som ho raz neurobil u pacienta, ktorý práve prekonáva infarkt. Pri určitých príznakoch preto musíme tolerovať aj to, že väčšina vyšetrení bude negatívna. To nie je zbytočné vyšetrovanie, ale bezpečná medicína,“ vysvetľuje Zanovit.
Na druhej strane, ak človek dlhodobo udáva súčasne bolesť hlavy, hrudníka, brucha, nohy a množstvo ďalších navzájom nesúvisiacich problémov, treba uvažovať aj o inom mechanizme vzniku ťažkostí vrátane úzkosti.
Zanovitov prístup je teda jednoduchý: v prvom kroku pacientovi veriť a jeho problém brať vážne, potom urobiť potrebné vyšetrenia na vylúčenie závažného stavu. Ak sa závažnosť nepotvrdí, treba mu to jasne povedať: váš problém môže byť nepríjemný, ale podľa toho, čo dnes vieme, vás neohrozuje.
„Veľakrát sa pacientov pýtam, čo je pre nich v danej chvíli dôležitejšie: vedieť presne, čo to je, alebo vedieť, že nejde o nebezpečný stav, a dostať pomoc s tým, čo ich trápi. To sú dve rozdielne potreby. Problém nastáva najmä vtedy, keď pacient potrebuje absolútnu istotu. Tú však medicína prakticky nikdy nedokáže poskytnúť,“ konštatuje.
Za správnu nepovažuje komunikáciu typu „prečo ste sem vôbec prišli?“ alebo naopak „kde ste doteraz boli?“. Tvrdí, že samotný pacient nemá vedieť urobiť diferenciálnu diagnostiku.
Domnieva sa, že čím viac dokáže všeobecný lekár bezpečne vyriešiť priamo vo svojej ambulancii, tým menej bude pacient odkázaný na putovanie medzi jednotlivými špecialistami a tým menší priestor zostane aj na nekonečný kolobeh ďalších vyšetrení vyvolaných strachom.
Zdravé je prijať výsledok vyšetrenia
Psychologička z platformy Hedepy Alex Kotesová vysvetľuje, že zdravá starosť o zdravie človeka spočíva v primeranej reakcii na niečo nezvyčajné. Človek sleduje príznak, prípadne navštívi lekára a potom dokáže prijať výsledok vyšetrenia.
Pri úzkosti o zdravie sa však problém postupne presúva z tela do mysle. „Človek už nereaguje iba na samotný príznak, ale najmä na význam, ktorý mu pripíše. Napríklad ‚bolí ma hlava‘ sa veľmi rýchlo zmení na ‚čo ak mám nádor?‘,“ vysvetľuje.
Dôležité nie je iba to, ako veľmi sa človek bojí o svoje zdravie, ale aj to, čo s ním tento strach robí. „Ak vedie k neustálemu kontrolovaniu tela, vyhľadávaniu informácií o chorobách, opakovaným lekárskym vyšetreniam, potrebe uistenia a výrazne obmedzuje každodenný život, už nejde o bežnú starostlivosť o zdravie,“ hovorí odborníčka.
Čo sa odohráva v mozgu hypochondra?
Ľudský mozog neustále interpretuje telesné signály. Telesný pocit však ešte neznamená, že signalizuje konkrétny problém. Keď je človek úzkostný, jeho myseľ je nastavená na vyhľadávanie nebezpečenstva.
Aj bežné signály, ako sú pichnutie v hrudníku, búšenie srdca alebo bolesť hlavy, preto môže vyhodnotiť ako potenciálnu hrozbu.
„Vzniká začarovaný kruh. Objaví sa telesný pocit, človek ho katastroficky interpretuje, následne sa zvýši úzkosť a začne svoje telo ešte intenzívnejšie sledovať. Tým si všimne ďalšie telesné pocity, ktoré predtým nevnímal, a tie následne jeho strach ešte posilnia,“ opisuje myseľ človeka s hypochondriou.
Navyše, úzkosť podľa Kotesovej sama od seba skutočne dokáže vytvárať veľmi reálne telesné prejavy, napríklad búšenie srdca, tlak na hrudi, závraty, tras, napätie svalov či tráviace ťažkosti.
„Nasleduje ďalšie vyšetrenie, ďalšie uistenie a opäť krátkodobé upokojenie. Mozog sa môže postupne naučiť, že keď príde strach, potrebuje kontrolu alebo uistenie, aby sa cítil v bezpečí,“ konštatuje odborníčka.
Internet neprospieva
Pri úzkosti o zdravie môže byť internet veľmi zradný. „Človek začne napríklad otázkou, prečo ho bolí hlava, a o chvíľu číta o nádoroch, aneuryzmách alebo neurologických ochoreniach,“ približuje s tým, že internet ponúka obrovské množstvo informácií, ale nedokáže posúdiť konkrétny kontext človeka.
Pri úzkosti máme tendenciu vyhľadávať predovšetkým informácie, ktoré súvisia s tým, čoho sa bojíme. Človek môže nadobudnúť pocit, že jeho obavy sú oprávnené, pretože nachádza stále ďalšie možné vysvetlenia svojich príznakov.
„Samotné vyhľadávanie pritom môže fungovať ako forma kontroly. Človek cíti neistotu, začne googliť, na chvíľu získa pocit, že má situáciu pod kontrolou, ale následne narazí na ďalšiu možnosť, ktorej sa začne báť, a celý proces sa opakuje,“ dodáva psychologička.
Čo sa skrýva za strachom
Kotesová hovorí, že strach z choroby môže byť iba vrcholom ľadovca.
„Človek sa môže v skutočnosti báť napríklad toho, že zomrie a nebude pri svojich deťoch, že stratí schopnosť postarať sa o seba alebo že nebude schopný ovplyvniť to, čo sa s ním deje,“ vymenúva príčiny hypochondrického správania s dôvetkom, že vtedy už najväčším problémom nemusí byť choroba, ale neschopnosť tolerovať neistotu a predstavu vlastnej zraniteľnosti.
Hypochondria môže vzniknúť aj po vážnej chorobe alebo po chorobe blízkeho človeka. V oboch prípadoch si mozog človeka môže vytvoriť presvedčenie, že nebezpečenstvo môže prísť kedykoľvek a že je potrebné zachytiť ho čo najskôr. Telo sa potom môže stať predmetom neustáleho monitorovania.
Problém nastáva pri zásahu do bežného života
Psychologička hovorí, že hypochondria začína byť problémom vtedy, keď sa život začne organizovať okolo strachu z choroby. Človek môže niekoľkokrát denne kontrolovať svoje telo, tráviť hodiny vyhľadávaním príznakov na internete, opakovane navštevovať lekárov alebo potrebovať od partnera a blízkych neustále uistenie.
„Môže sa začať vyhýbať obľúbeným aktivitám zo strachu, že sa mu niečo stane. Môže mať problém sústrediť sa na prácu alebo byť skutočne prítomný vo vzťahoch, pretože veľká časť jeho pozornosti zostáva pri otázke, či je zdravý. Vtedy mu strach z choroby začína riadiť život,“ ozrejmuje odborníčka.
Pomoc má svoju postupnosť. Ak má človek nový, závažný alebo pretrvávajúci telesný príznak, patrí najprv do rúk lekára. Psychologická pomoc môže byť veľmi užitočná vtedy, ak vyšetrenia opakovane nevysvetľujú obavy, ale strach pretrváva.
Človeka s hypochondriou podľa odborníčky nemožno zosmiešňovať slovami, že je hypochonder a opäť si niečo našiel. Rovnako však nie je na mieste neustále ho ubezpečovať, že mu nič nie je, a na dôkaz mu premeriavať pulz.
„Takáto reakcia môže neúmyselne posilniť presvedčenie, že na upokojenie potrebuje človek vonkajšiu kontrolu. Potrebujeme brať vážne emóciu, s ktorou človek prichádza, no nie nevyhnutne príbeh, ktorý si okolo nej vytvára. Cieľom teda nie je človeka presvedčiť, že určite nikdy nebude chorý. Cieľom je pomôcť mu postupne nadobudnúť schopnosť uniesť svoj strach o zdravie,“ uzatvára odborníčka.
