Ako sa Sedembolestná stala patrónkou Slovenska
Významným medzníkom bol rok 1927. Pápež Pius XI. vtedy vyhovel žiadosti slovenských biskupov a dekrétom Celebre apud Slovaccham gentem oficiálne potvrdil úctu k Sedembolestnej Panne Márii ako patrónke Slovenska a Slovákov.
Samotná úcta k Bolestnej Matke má však omnoho staršie korene. Jej rozvoj súvisel s rozjímaním nad Kristovým utrpením. Keď stredoveká spiritualita čoraz intenzívnejšie obracala pozornosť ku Kristovi na kríži, vedľa neho objavila aj jeho Matku.
S týmto pohľadom sa spája najmä svätý Bernard z Clairvaux. Pri kontemplovaní fyzického utrpenia Krista obracal pozornosť aj na vnútorné utrpenie Márie. Syn trpí na kríži a Matka stojí pri ňom. Jej bolesť nie je samostatným príbehom, ale vyrastá z jej vzťahu k Synovi.
Jeden z prvých známych oltárov zasvätených Bolestnej Matke Božej pochádza z roku 1221 z nemeckého cisterciánskeho prostredia. K výraznému rozšíreniu tejto úcty neskôr prispeli serviti. Aj za vznikom ich rehole je symbolická sedmička: podľa tradície ju v roku 1233 založilo sedem florentských mužov, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoj život Bohu podľa príkladu Panny Márie.
Prečo práve sedem bolestí?
Na starších vyobrazeniach Mater Dolorosa preniká Máriiným srdcom jediný meč. Obraz vychádza zo Simeonových slov v Lukášovom evanjeliu: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč.“
Neskôr sa objavovalo päť mečov podľa piatich Kristových rán a napokon sa ustálilo sedem. V biblickej symbolike je sedmička číslom plnosti. Nejde teda o tvrdenie, že Mária za celý život zakúsila presne sedem bolestných udalostí. Sedem konkrétnych okamihov má symbolicky zachytiť plnosť jej utrpenia spojeného s Kristom.
Zoznam, ktorý poznáme dnes, sa ustálil na konci stredoveku. Pripomína Simeonovo proroctvo, útek do Egypta, stratu a hľadanie dvanásťročného Ježiša, stretnutie s Ježišom počas jeho utrpenia, ukrižovanie a smrť, sňatie z kríža a napokon uloženie do hrobu.
Preto sa na sochách a obrazoch Sedembolestnej objavuje Máriino srdce prebodnuté siedmimi mečmi. Nie sú iba výpočtom siedmich nešťastí. Hovoria o Matke, ktorá prechádza Kristovým príbehom až na Golgotu.
Prečo 15. september?
Pápež Benedikt XIII. v 18. storočí rozšíril slávenie sviatku Bolestnej Panny Márie na celú Cirkev. Pôvodne bol spätý s obdobím pred Veľkou nocou, čo bolo vzhľadom na jeho obsah prirodzené.
Neskôr pribudol druhý sviatok. Pápež Pius VII. ho zaviedol ako poďakovanie po svojom návrate z napoleonského zajatia a slávil sa v septembri. Pius X. ho na začiatku 20. storočia ustálil na 15. septembra.
Po reforme liturgického kalendára v roku 1969 zostal práve tento septembrový termín. Slováci teda nevymysleli vlastný sviatok Sedembolestnej. Osobitné je to, že práve Bolestnú Matku prijali za svoju patrónku.
O sile tejto úcty svedčia aj desiatky chrámov zasvätených Sedembolestnej Panne Márii. Jej najznámejším pútnickým miestom je, samozrejme, Šaštín, kde sa nachádza národná Bazilika Sedembolestnej Panny Márie.
Stojaca Matka a plačúca Matka
Zaujímavý pohľad na Sedembolestnú ponúka porovnanie západnej a východnej kresťanskej tradície. Západ pozná obraz Stabat Mater – Matka stála pri kríži. Mária je zobrazovaná ako žena zlomená bolesťou, ktorá však zostáva stáť. Jej postoj vyjadruje vieru, vernosť a vnútornú silu. Neuteká od utrpenia svojho Syna.
Byzantská tradícia si tú istú scénu predstavuje oveľa dramatickejšie. Bohorodička pod krížom plače, narieka a obracia sa na svojho umierajúceho Syna. Liturgické texty jej dokonca vkladajú do úst otázky Matky, ktorá nechápe, ako môže zomierať ten, ktorého porodila ako darcu života.
Aj preto je v gréckokatolíckom prostredí pomenovanie Presvätá Bohorodička Spolutrpiteľka azda ešte výrečnejšie než Sedembolestná. Dôraz neleží na počítaní siedmich bolestí, ale na tom, že Matka spolutrpí so svojím Synom.
Samostatný sviatok Spolutrpiteľky je pritom vo východnej liturgickej tradícii pomerne mladý a nesie známky latinského vplyvu. Východ totiž zvyčajne neslávi jednotlivé Máriine vlastnosti, ale konkrétne udalosti dejín spásy – zvestovanie, narodenie, stretnutie Pána či zosnutie.
Motív Matky stojacej pri trpiacom Synovi však východnej tradícii rozhodne cudzí nie je. Práve naopak, patrí k najsilnejším obrazom jej liturgickej poézie Veľkého piatku.
Neoslavujeme bolesť
Názov Sedembolestná môže znieť, akoby kresťanstvo oslavovalo bolesť samu osebe. Lenže predmetom sviatku nie je bolesť. Je ním láska, ktorá zostáva prítomná aj v bolesti. Mária nemohla z Golgoty odstrániť kríž. Nemohla svojho Syna zachrániť pred utrpením ani zmeniť rozhodnutia ľudí okolo neho. Mohla však urobiť jednu vec: zostať.
Možno práve preto sa obraz Bolestnej Matky tak hlboko zakorenil aj na Slovensku. Nie preto, že by bolesť bola sama osebe hodnotou, ale preto, že skúsenosť človeka je plná situácií, v ktorých utrpenie druhého nedokážeme odstrániť. Rodič pri chorom dieťati, človek pri zomierajúcom blízkom, manžel či manželka pri trápení toho druhého veľmi dobre poznajú bezmocnosť, keď už nemožno veci zmeniť.
Zostáva však možnosť zostať. A možno práve v tom je obsah sviatku, ktorý sa dá ľahko prekryť debatou o tom, či je alebo nie je 15. september voľným dňom. Sedembolestná tento rok síce „nepriniesla“ deň pracovného pokoja, no upriamuje pozornosť na túto dôležitú opciu: ak už nevieme, čo robiť, ešte zostáva byť.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
