Finalistka SuperStar Aneta Horňáková o pôrode: Neviem, či som niekedy tak veľmi cítila blízkosť Boha
Množstvo Slovákov si pamätá milý úsmev a silný hlas Anetky Horňákovej, finalistky piateho ročníka SuperStar, ktorý sa konal v roku 2018. Už onedlho médiá zaplaví nová séria tejto úspešnej megashow. Nám sa podarilo stretnúť sa s Anetkou a porozprávať sa s ňou o tom, čím žije v tieto dni. Hoci sa spevu naďalej neprestala aktívne venovať, medzičasom si stihla založiť rodinu a narodilo sa jej prvé dieťatko.
Ako sa zmenil váš život po účinkovaní v SuperStar? Je niečo, čo vám po ukončení vášho pôsobenia v show chýbalo?
Áno. Prvé dni mi chýbala sloboda. Kam sme sa pohli, tam nás ľudia sledovali a pozerali sa na nás. Mne to naozaj začalo prekážať. Musím povedať, že chápem osobnosti, ktoré siahli po drogách a podobne. Lebo nátlak verejnosti je naozaj silný. V sekunde stratíte slobodu, neviditeľnosť. Ale vďaka Bohu to už prešlo. Teraz sa slobodne prechádzam po uliciach bez zvláštnych pohľadov okoloidúcich. Inak šou ako taká mi vôbec nechýbala. Ale o tom možno inokedy.
Kam sa posunul váš život dnes?
Posunul sa presne tam, kam mal. Hoci nemám najlepšie spomienky na SuperStar. I keď boli aj svetlé chvíľky, samozrejme, som rada, že som videla, ako to naozaj celé prebieha. Predsa len som vďaka tomu našla to, čo som hľadala. Vďaka jednej účastníčke, ktorá ma doviedla na správne miesto, som našla hlasového kouča – čo bol môj sen a spolupracujem s ním už tretí rok, za čo som nesmierne vďačná. Čakajú nás veľké veci a krásne odkazy pre svet. Boh nám dáva cestu presne tam, kde by sme ju vôbec nečakali. Také krásne sú jeho plány pre náš život.
Na sociálnej sieti ste vašim fanúšikom viackrát avizovali, že váš pôrod bol mierne komplikovaný. Čo presne sa dialo?
Celé tehotenstvo (i keď z mojej strany neplánované, bolo plánované Bohom a mojím manželom) bolo krásne, ukážkové. Jednoducho žiadne problémy či riziká. Každý deň som žehnala bábätku, modlila som sa za celé tehotenstvo, ale aj samotný pôrod. Každý deň som cítila, ako sa vylieva na nás Božia milosť a pociťovala radosť a veľkú lásku.
Čo sa teda stalo?
Popritom som však niekde vo svojom vnútri cítila, že bábo príde na svet v 38. týždni. Nevedela som, čo tomu bude predchádzať, ale s úsmevom a troškou humoru som stále tvrdila, že my sa uvidíme skôr, aby som stihla náš spoločný rodinný obed. Mávame ich pravidelne každú druhú nedeľu u rodičov. Bábätko po celý čas tehotenstva prosperovalo, rástlo a bolo v ideálnej polohe. No keď som bola v 38. týždni na poradni v nemocnici, doktorka sa ma po ultrazvuku spýtala, ako bolo dieťatko otočené naposledy. Povedala som, že stále dolu hlavičkou. Doktorkin výraz zvážnel. „Nie, nie je,“ povedala mi a pokračovala, „je pretočené priečne!“ V tomto štádiu tehotenstva sa totiž nestáva často, aby sa bábo len tak pretočilo a ešte k tomu do priečnej polohy. Hneď si ma nechali na rizikovom oddelení s tým, že ak sa dieťa nepretočí do troch dní, budem musieť absolvovať cisársky rez.
Nemala som strach, iba som verila. Nech by sa dialo čokoľvek. Bola som odhodlaná veriť a dúfať.
Aj podľa vašich predchádzajúcich slov teda usudzujem, že ste veriaca. Je to tak?
Áno, som veriaca od detstva. Rodičia ma viedli k Bohu najlepšie, ako vedeli. Chodili sme do cirkvi, rodičia slúžili na chválach a my sme sa zapájali do všetkého ohľadom cirkvi. Moja viera narastala s mojím vekom a rovnako aj moje skúsenosti a odovzdanie sa Bohu. Dnes môžem s istotou povedať, že sa Boh cez môj pôrod a obdobie po ňom nádherne preslávil.
Ako je vôbec možné, že ste neprežívali strach?
Keď sa to všetko dialo, veľmi jasne som počula, ako mi Boh hovorí, že to má pod kontrolou – ja som naozaj nechala všetky starosti a strach na ňom. S úsmevom som išla na rizikové a stále sa modlila. Prvá noc po príjme bola zvláštna. Svrbeli ma neskutočne dlane a chodidlá. Už sa mi to zopárkrát stalo aj doma. Netušila som však, že ide o vážny stav pečene, ktorý môže spôsobiť smrť bábätka. Doktorka ma ihneď poslala na pečeňové testy. Po nich mi oznámila: „Pani Kövesi, mám pre Vás dve správy, ale neviem, ktorá je horšia. Tá prvá je, že máte covid (testovali ma pri prijatí), a druhá, že do hodiny musí ísť bábo von.“
Ani pri tomto som nestrácala vieru a vyznávala som, že je v Božích rukách a hovorila som do bruška, že sa na ňu veľmi teším.
Takže ste čakali dievčatko, však? Musela to byť na jednej strane veľká radosť z príchodu nového života, ale zároveň sa na vás hrnuli všetky tieto nečakané informácie. Ako na vás pôsobilo nemocničné prostredie v čase najsilnejšej vlny koronavírusu?
Od prvej chvíle, keď som vošla cez dvere do covid oddelenia, som mala pocit, že sú tam anjeli v ľudskej podobe. Ako keby sa zmenil svet. Všetci tam boli usmievaví a vyžarovalo z nich neskutočné dobro. Zasa som mohla pociťovať Božiu prítomnosť skrze iných ľudí. Keď ma viezli na sálu, začala som si spievať: „Ježiš, ty máš meno najkrajšie. Ježiš, počuješ moje volanie...“ Mohla som si spievať, koľko som chcela, lebo v tých mundúroch nič nepočuli. (Smiech.) Pri všetkom, čo sa dialo, som si len spievala.
Foto: Súkromný archív Anety Horňákovej
Tak čo iné by sa asi dalo od semifinalistky SuperStar očakávať, že? Avšak to, čo opisujete, znie priam neuveriteľne. Samotný pôrod už potom prebiehal bezproblémovo?
Práveže počas pôrodu prišla ďalšia komplikácia. Malá bola zaseknutá a museli ju dolovať von. Veľmi mi tlačili na rebrá a bolelo to. Ale stále som spievala a modlila sa. Kiežby som Vám mohla dokonalo opísať ten pocit. Ten kľud a Boží pokoj, ktorý sa stále stupňoval. Neviem, či som niekedy tak veľmi cítila blízkosť Boha. Bolo to tak nádherné. Nič som nevnímala. Iba Jeho. A zrazu som započula ten zvuk. Ten nádherný zvuk odkašľania bábätka.
Čo nasledovalo na covid oddelení po pôrode?
Po tomto zázraku cez všetky tie nástrahy prišli ďalšie zázraky. Každá jedna sestrička, ktorá prišla po pôrode do mojej izby, bola ako keby ju sám Boh poslal. Kvôli mundúru (špeciálny ochranný odev) som im nevidela do tváre. Ale zažívala som prísun lásky, ochoty, starostlivosti. Správali sa ku mne ako k vlastnej dcérke. Pomáhali mi a dobrovoľne sa zostávali potiť v tých “skafandroch“, len aby mi pomohli. Po zdravotnej stránke bolo pre mňa náročné vôbec len stáť, nieto sa ešte postarať o môj malý život. Po dvoch dňoch mi priniesli dieťatko. Bolo potrebné, aby som bola pripravená sa vedieť postarať o seba aj malú, pretože kvôli covidu by už z novorodeneckého nik pre ňu neprišiel naspäť. Bolo to ťažké. Plakala som, či som vôbec schopná byť mamou. Prečo som to dopustila a v tejto chvíli, tak zranená a slabá, som čítala v mobilnej aplikácii Bibliu, kde bol presne verš: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Povedala som: „Áno! Áno, Bože! Verím Ti a aj teraz som zvedavá, aké to bude. Ako sa Ty presláviš v mojej slabosti.“
Zvládali ste to? Veď ako matka sama dobre viem, že po pôrode má žena čo robiť, aby to ustála, ale vy ste zároveň bojovali s covidom.
Nevládala som sa starať o to maličké v tých bolestiach. Ale Boh myslel aj na to. Každá sestra, ktorá mala službu, prišla a pomáhala mi. Dali malej papať, prebalili ju, prezliekli. A ja som v slzách len pozerala a ďakovala Bohu, že myslel na všetko. Viete, nemuseli to tie ženy robiť. Tie sestry nemali s pôrodným oddelením nič spoločné. Boli iba nasadené do covid priestoru.
Chcete povedať, že to robili dobrovoľne?
Áno, museli si každýkrat obliecť ten šuchotavý “habit“, v ktorom sa ohromne potili. No práve ich Boh použil na to, aby mi ukázal, že preňho nie je nič nemožné. Že použije presne toho, koho on chce a ako chce. Toto bol pre mňa osobne veľmi silný a emotívny zážitok. Myslím si, že Boh sa neprejavuje len skrze kresťanov, ale vyberá si hocikoho na to, aby ukázal, aký je dobrotivý a milostivý.
To je veľmi hlboká múdrosť, čo hovoríte. Ako sa darí vašej dcérke dnes?
Dcérke sa darí úžasne. Už od tretieho mesiaca prespí celú noc, i keď dojčím. Takže som odpočinutá aj ja. Z toho sa veľmi teším. Už od prvého dňa jej spievam chvály. Dokonca má svoju obľúbenú pieseň – Život svoj ti odovzdám. Odkedy začala vnímať, pri tejto piesni sa krásne usmieva a neskôr začala bľabotať počas môjho spievania. Je to tak nádherné. Je vidieť, že miluje hudbu. Je veľmi usmievavá a pokojná. Každý, kto sa na ňu pozrie, podotkne, že je vidieť, aká je šťastná.
Určite budem teraz hovoriť za mnohých vašich fanúšikov, ak sa spýtam, či sa plánujete ešte vrátiť k spevu.
Či sa plánujem vrátiť k spevu? Veď ja som od neho nikdy neodišla. Pospevujem si celý život. Ale ak myslíte, či to bude aj verejne a možno aj nejaké to CD, tak určite áno. Ako som spomínala vyššie, mám svojho kouča a pracujem na sebe denne. Chcem sa zlepšovať a využiť možnosti a dar, ktorý mi dal Boh. Stále myslím na to, že chcem robiť to najlepšie, čo viem, práve preňho. Na Jeho slávu a chválu. Nikam sa neponáhľam. Pretože len Boh vie, kedy bude ten správny čas na to, aby ma aj skrze spev použil. A ja čakám. I keď niekedy som netrpezlivá, no stále si pripomínam, že to nie je o mne, ale o Ňom.
Ďakujem Vám, Anetka, že ste sa s nami podelili o tak silnú životnú skúsenosť, akou ste si prešli. Bude nesmierne povzbudzujúcim posolstvom pre ďalšie budúce mamičky. Je ešte niečo, čo by ste im chceli odkázať?
„Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Túto vetu vidím a cítim teraz vždy, keď sa pozriem na náš malý zázrak. Som vďačná za to, čo som prežila v tomto období s Bohom, s mojím Ockom, ktorý stvoril mňa aj moju dcérku a neopustil nás. Držal nás vo svojich rukách a stále drží. V každom jej úsmeve, pohybe vidím Božiu lásku, milosť, dar. Dar toho, že patríme Jemu.
Bála som sa otehotnieť a mať dieťa, pretože som bola oklamaná, že dieťaťom sa život končí. Uverila som tomu, že nemôžem mať kariéru ani vplyv, keď budem mať dieťa. Taká lož! Som rada, že Boh nedopustil, aby som zostala žiť v tomto mylnom presvedčení. Práve teraz cez moje materstvo ma učí tým správnym hodnotám a tomu správnemu nasadeniu. Práve teraz zisťujem, aký môže byť život nádherný a skutočný.
