Tento pohľad je v priamom rozpore so súčasnou oficiálnou líniou rezortu pôdohospodárstva. Minister Richard Takáč (Smer) sa ku kauze naposledy vyjadril 18. januára, keď zdôraznil, že PPA je „plne súčinná s orgánmi činnými v trestnom konaní aj s Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF)“.

Podľa neho takzvaná penziónová výzva, spájaná s haciendovou kauzou, prešla viacerými auditmi Európskej komisie aj kontrolami predchádzajúcej vlády. „Došlo k individuálnym pochybeniam, ktoré sa riešia,“ odkázal minister s tým, že rezort vykonal aj dodatočné kontroly a zistené nedostatky sú predmetom nápravných opatrení.

Návrat do čias Matoviča a Hegera

Rozpor medzi „individuálnym zlyhaním“ a „systémovým problémom“ je však len prvou vrstvou konfliktu. Pod povrchom sa skrýva oveľa citlivejšia politická rovina, ktorá sa vracia k obdobiu vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera.

Práve vtedy totiž Pôdohospodársku platobnú agentúru a celý rezort pôdohospodárstva viedol Samuel Vlčan ako minister, ktorého nomináciu si dodnes jednotlivé politické tábory navzájom prehadzujú ako horúci zemiak.

Igor Matovič opakovane tvrdí, že Vlčan nebol jeho nominantom, ale nominantom Eduarda Hegera. „Vlčan bol nominant Eda Hegera, nie môj,“ zdôrazňuje expremiér pre Štandard a pripomína, že Heger ho vo funkcii podržal aj v čase, keď sa okolo PPA začali kopiť podozrenia.

Tento detail je dnes mimoriadne dôležitý, pretože Eduard Heger je zakladateľom strany Demokrati. Teda politického subjektu, ktorý sa v súčasnosti stavia do pozície hlasného kritika zlyhaní štátu pri správe eurofondov.

A práve tu vzniká paradox, ktorý Matovič využíva. Zuzana Šubová dnes totiž vystupuje v blízkosti Demokratov, upozorňuje na systémové zlyhania PPA a kritizuje fungovanie rezortu v čase Vlčanovho pôsobenia. Z pohľadu Matoviča to však zjavne znamená, že „kydá do vlastného hniezda“, keďže útočí na ministra, ktorého politicky kryl Heger a dnes Šubovej stranícky spojenec.

Matovič preto spochybňuje nielen Šubovej dôveryhodnosť, ale aj konzistentnosť jej postojov. „Je veľmi zaujímavé, že dovtedy, kým chcela byť na našej kandidátke, hovorila jednu verziu pravdy, a keď sme ju tam nechceli, otočila presne opačne,“ povedal Matovič Štandardu. Podľa neho Šubová pôvodne komunikovala, že Vlčan bol Hegerovým nominantom, no neskôr vraj túto líniu menila podľa politickej príslušnosti.

Šubová podľa mediálnych vyjadrení tieto obvinenia odmieta a tvrdí, že jej výpovede sú konzistentné. Problémom podľa nej nie je to, kto Vlčana nominoval, ale to, že systém pod jeho vedením nefungoval. Z jej pohľadu je politická zodpovednosť širšia a zahŕňa celé vedenie štátu v danom období. „Ak sa budeme tváriť, že zodpovednosť má vždy len jeden minister, nikam sa nepohneme,“ naznačila.

Naď ako ďalšia rovina konfliktu

Do tejto rovnice vstupuje aj predseda Demokratov Jaroslav Naď, ktorý sa snaží tému rámcovať ako širší problém štátu, nie ako spor o minulé nominácie. „Kedy sa má opozícia spojiť, keď nie teraz?“ vyzýva, no zároveň sa nevyhne kritike zo strany Matoviča.

Podľa Igora Matoviča nejde v prípade Jaroslava Naďa o princípy ani o systémovú kritiku, ale o zber politických bodov v čase, keď sa projekt Demokratov pohybuje na hrane vlastných ambícií. Strana, ktorá mala podľa Matoviča ambíciu byť štátotvorná na úrovni 20 či 25 percent, dnes zápasí o prežitie tesne nad piatimi percentami. A čím slabší výsledok, tým hlasnejší morálny tón, dodal šéf Hnutia Slovensko.

Expremiér Matovič tvrdí, že bývalí spojenci účelovo prepisujú minulosť najmä pri kauzách okolo Vlčana, kde sa zodpovednosť presúvala naňho samotného. Kým Eduard Heger podľa Matoviča neútočí na Hnutie Slovensko, Naď pokračuje „v systematickom klamaní“, a to aj v citlivých otázkach bezpečnosti, ako to bolo napríklad pri rozhodovaní o systéme S-300. „Jaro ide dnes prvú ligu v klamstve, každú druhú vetu,“ tvrdí Matovič.

Výsledkom je situácia, v ktorej sa systémový problém eurofondov rozpadá na sériu osobných a straníckych konfliktov. Šubová upozorňuje na zlyhania štátu, no jej argumenty sú spochybňované pre jej politické väzby. Demokrati kritizujú minulosť, ktorej sú sami súčasťou. A Matovič sa bráni tým, že presúva zodpovednosť na bývalých spojencov.

Z pohľadu Bruselu je však tento vnútroslovenský spor druho­radý. Európske inštitúcie neriešia, kto koho nominoval, ani to, kto si s kým nevybavil stretnutie. Riešia, či Slovensko dokáže garantovať, že správa eurofondov nie je závislá od politických nominácií a osobných lojalít.

Ak sa slovenská debata bude aj naďalej točiť okolo otázky, kto komu „kydá do hniezda“, namiesto toho, aby pomenovala zodpovednosť celého politického spektra za fungovanie systému, odpoveď na túto otázku opäť unikne. A to je možno najpresnejší obraz celej kauzy: minulosť, ktorá nebola uzavretá, sa vracia v podobe konfliktov, ktoré bránia riešiť prítomnosť.