Cirkevná vojna v Čiernej Hore

Pravdou je aj to, že štátne a cirkevné zjednotenie pravoslávnych Srbov, ktoré sa zavŕšilo pod vedením Belehradu v roku 1920, za­nechalo u niektorých Čiernohorcov trpké pocity krivdy. Z hrdých vy­sokohorských junákov, ktorí na stáročia vztýčili vlajku ne­pod­daného srbského pravoslávia, ostali obyčajní vidiečania. Odvtedy je Čier­na Hora iba arcidiecézou (metropoliou) belehradského patriarchátu.

Z tých pocitov krivdy čerpá prezident Djukanović. Duchovno je mu cud­zie, ide na to čisto mocensky a nemá v tom šťastnú ruku. V roku 1993 založená „čiernohorská pravoslávna cirkev“ je stále malo vý­znam­ným spolkom kňazov, ktorí sa nevedeli v SPC uplatniť, fun­go­va­li v iných pravoslávnych cirkvách a aj odtiaľto ich väčšinou vy­hodili alebo ich rovno exkomunikovali. Aj ich „patriarcha“ Mihailo (Miraš) predstavuje so svojím bujným životopisom ľahký terč pre žltú belehradskú tlač.

Miraš sídli tiež v Cetinje, v Čiernej Hore však kontroluje len menej ako desať percent (Djukanovićom vy­vlast­nených) kostolov a okolo desať percent veriacich. Stádo tohto celkom vzdelaného a výrečného pastiera sa skladá teda skôr zo sto­viek než z tisícov praktizujúcich veriacich. Žiadna pravoslávna cir­kev na svete ho neuznáva. Korunovaním tejto absurdity je, že z „čiernohorskej pravoslávnej cirkvi“ sa v roku 2018 odštiepila ešte „čiernohorská pravoslávna cirkev (2018)“. Je to smutná fraška.

Keďže dlhoročný čiernohorský metropolita SPC Amfilohije nepožíval rešpekt len v tábore vernom Belehradu, ale do istej miery aj u suve­reni­stických Čiernohorcov, Djukanović ťahal za kratší povraz. Svoju šancu vycítil, keď vlani zomrel Amfilohije na koronavírus, pri­čom na jeho veľkolepom pohrebe sa pravdepodobne nakazil aj srbský patriarcha Irinej a po dvoch týždňoch zomrel.

SPC musela zvo­liť nového patriarchu a nového čiernohorského metropolitu. Ako pri­rodzený nástupca sa javil biskup čiernohorského severu Joani­ki­je. Ten je síce echt Čiernohorec a dokonca bol rektorom cetinjského se­mináru, no Djukanovićovi ľudia otvoreného odporcu vstupu Čiernej Hory do NATO už veľmi nerešpektujú.

Minulý rok, počas prvého jar­ného koronalockdownu, v posledných mesiacoch vlády Djukanovićovej DPS, si Joanikije dokonca odsedel 72 hodín vo väzbe. Bol obvinený z toho, že sa počas zákazu zhromaždenia zúčastnil na živelnej pro­ce­sii veriacich. Tá istá polícia, ktorá Joanikija vtedy zatkla, ho teraz chrá­nila pred rozzúreným cetinjskym davom…

Napätie vo vzduchu

Do cetinjského kláštora (Cetinjski manastir) som došiel v piatok pod­večer. Bola to posledná možná chvíľa, v sobotu polícia už za­vre­la areál a následne sa začali pouličné boje. Na prvý pohľad pô­so­bilo Cetinje nevinne, postupne som sa však dostal do špirály všade­prí­tomného napätia.

Pred kláštorom bolo ešte ticho. Stál tam policajný autobus so zap­nut­ým motorom, policajti sedeli celý čas v autobuse a nevykazovali žiad­nu aktivitu. Ako obvykle, žobrali tu neokrôchané chalaniská, v jed­nom kuse hovorili „cigane“. Na seba i na túlavých psov vo­la­li viackrát s ironickou intonáciou „Budite mirni!“ (zachovajte pokoj). Zrejme napodobnili policajta, ktorý pred kláštorom dlho a družne kecal s trojčlenným televíznym štábom.

Policajt bol taký jedno­duchší, zrejme si užíval pozornosť mladého novinára a dvoch mla­dých novinárok. Chápal som ho, on fešákom nebol a novinárky boli poriadne kočky. Opakovane opisoval svoju dilemu, že má s de­monš­trantmi komunikovať v duchu Budite mirni! – ale čo potom, keď už pokoj nezachovajú? Novinári si dali záležať, aby pôsobili uvoľne­ne a nezainteresovane. Jeden novinár nazval to, čo sa bude v nedeľu ne­vyhnutne diať, „zbytočným napätím“.

Cetinjský kláštor je svojím spôsobom chrámom čiernohorskosti, vkro­čil som doňho. Ešte som mohol navštíviť tesné kaplnky kláštora s hrobmi niektorých čle­nov dynastie Njegoš, v obchode so suvenírmi som si ešte mohol kúpiť reprodukciu krásnej 800-ročnej ikony. Bogorodica Filermosa je večne na úteku, už sa zastavila na Rodose, na Malte, v Petrohrade, Kodani a Cetinje, počas voj­ny sa stratila, kým sa nenašla v roku 1996 v čiernohorskom kláš­tore.

Vo vnútornom predhradí kláštora vysedávali a stáli mnísi Srbskej pravoslávnej cirkvi spolu so silnými chlapmi v kraťasoch. Občas debatovali, väčšinou času však mlčky na niečo čakali, často stávali a opäť si sadali.

Opýtal som sa do rundy: „Prosím vás, kde pres­ne bude to ustoličenje?“ Odpoveď znela: „Presne tu. Ale bez národa.“ Jeden z tých tvrdých chlapov vyzeral skôr ako rocker, nosil antracitovú reve­rendu s modernejším strihom a dynamickú sivú čiapku ako revo­lu­cionár. Opýtal som sa ho: „Vy ste tiež mních, keďže nemáte bra­du?“ Odpovedal: „Jasné, že som mních. To odkedy je povinnosť nosiť bradu?“ Ukázal na moje strnisko a potom na svoje, boli dosť podobné. S ti­chým uznaním som sa vzdialil. Dostupná bola len malá časť kláštora na pravej strane. Z tesnej kaplnky som videl na maličký dvor vo vnútri kláštora. Boli tam roztiahnuté červené ko­ber­ce.

Pokračoval som do neďalekej pešej zóny. Najprv to pôsobilo ako typický neskoroletný víkendový podvečer na Balkáne – obrovské letné terasy, celý národ na káve. Rýchlo však bolo zreteľné, aká tu vládla rozbúrená atmosféra. Nikdy v živote som nevidel toľko čiernohorských vlajok na jednom mieste. Čiernohorskú vlajku mám rád, má na červenom podklade žltého orla s krížom, prijali ju v roku 2004 na základe štátneho znaku z 19. storočia. Ako niekto, kto pravidelne dovolenkuje v Čiernej Hore, mám ich vlajku v podobe osušky a neúspešne som ju hľadal i vo forme plaviek, aké nosia čiernohorskí hráči vodného póla (vodné pólo je azda jediným športom, v ktorom patrí miništátik k svetovej špičke).

Nedopadne to dobre

Kým niektorí v tej pešej zóne kávičkovali v historickej uniforme, mnohí mali na sebe rôzne tričká velebiace Čiernu Horu, napríklad ako „večnú“, stretali sa tam nadšenci s podobnými aj rozličnými tričkami a vyžarovali nadšenie. Epicentrom diania bola malá terasa kaviarne pomenovanej po letovisku na Azúrovom pobreží Antib, tam som si sadol. Z Antiba znela ohlušujúca hudba, ktorú bolo počuť v celom širšom centre. Hrali bombastické patetické hymny o láske k Čiernej Hore, k hrdinstvu a predkom. Okolo prešiel uvoľnený trojčlenný televízny štáb a v tej chvíli sa aj prezradil – pekná novinárka sa pripojila so širokým úsmevom k bojovej pies­ni. Očividne neboli až takí nezainteresovaní.

V Antibe obsluhovali dvaja mladíci. Jeden nosil tričko s portrétom mne neznámeho pravoslávneho biskupa, nevedel mi však povedať, kto to je. Druhý mal tričko s čiernobielou fotografiou mladého chalana a s nápisom „Cetinje, mesto hrdinov, smrť fašizmu“. Tento druhý vedel presne, koho mal na tričku: Bol to partizán Gojko Kruška, „tu za rohom ho Taliani obesili“.

Pri výjazde z Cetinje mi udrel do očí zvláštny súbor. Jeho súčasťou bolo parkovisko, dva kontajnery s handrami, rodinný dom s veľkou krytou terasou, na ktorej vysedávalo niekoľko tetiek a nad tým všetkým viala jedna veľká čiernohorská vlajka vedľa druhej. Povedal som si, toto môže byť ešte zaujímavé a možno majú dokonca tie plavky čiernohorských vodnopólistov. Zastavil som sa, vytúžené plavky však nemali.

Stánkarka hľadela na mňa od začiatku s istým podozrením. Priblížila sa k môjmu autu a pozrela si zblízka vlajočku na evidenčnom čísle. „To je naša burgenlandská vlajka,“ láskavo som jej vysvetlil, „až sa trošku podobá na vašu, nemyslíte si?“ Päťdesatnička to porovnanie rázne odmietla, burgenlandská zástava sa jej nepozdávala. Opýtal som sa jej, prečo má toľko vlajok. Odpovedala: „Nie som Srbka, nie som Cigánka, som Čiernohorka. Mám celý dom plný vlajok, mám ich milión, máte s tým problém?“ Ja na to: „Nie, nie, máte krásnu vlajku, veľmi sa mi páči.“

Keďže sme si už tak pekne pokecali, spýtal som sa na jej názor na nedeľné ustoličenje nového metropolitu Joanikija. Názor na to mala radikálny. Cetinjský kláštor je podľa nej pod okupáciou. Nebohého metropolitu Amfilohija – jeho meno nevyslovila, pomenovala ho ako „toho, čo zomrel na koronu“ – ešte nejako uznala, ale pre mníchov z cetinjského kláštora to už rozhodne neplatilo, lebo „tí ukradli všetko, čo po ňom zostalo“. Ukázala mi videjko na smartfóne, v ktorom zopár jednotlivcov protestuje pri bráne cetinjského kláštora proti údajnému zákazu vstupu – pritom „je to náš kláštor!“.

Opýtal som sa jej: „Budete v nedeľu tiež protestovať proti ustoličenju?“ „No stopercentne. Vezmem si pušku a idem,“ odvetila. Ja na to: „Vy máte doma pušku?“ A ona: „U nás má každý doma pušku. Ja mám tri pušky, vytiahneme ich a ideme.“

Na otázku, či chodí do kostola a ak áno, do kostola akej cirkvi, už neodpovedala. Mal som pocit, že v tom nemá jasno. Tvárila sa čoraz nepriateľskejšie, napríklad inštruovala syna konšpiračnými pohľadmi, aby našu debatu natočil. Syn si s sadol s dôležitou tvárou na zadné sedadlo ich autíčka a točil našu debatu zozadu.

Stankárka sa ma začala pýtať: „Kto vás poslal ku mne? Akým právom sa ma vypytujete?“ Odpovedal som pravdivo, že píšem reportáž o napätí okolo ustoličenja, že mi pripadajú jej vlajky zaujímavo a že ma k nej nikto neposlal. Neverila mi. Znovu a znovu opakovala otázku: „Kto vás ku mne poslal?“ Už to nemalo význam, stále som jej odpovedal to isté, zakaždým sa rozčuľovala viac, už som chcel ísť. Ona na to, že by ma nemala nechať ujsť, a položila si otázku: „Nemám na vás volať policíu?“ Začala na mňa sypať invektívy. Miestny jazyk ovládam len na takej úrovní, že žiadnu z tých nadávok som nepoznal, zneli však v každom prípade šťavnato.

Možno príliš neskoro som si všimol, že stánkarka držala v ruke metlu. Povedala: „Nemám vás biť metlou, vy…?“ Obvykle viem dobre upokojiť situáciu, preto som pri výkone svojej práce ešte nikdy nedostal na hubu. Všetci naokolo vrátane mňa sa chovali pokojne, tá čiernohorská vlastenkyňa však zúrila viac a viac. Opatrne som šiel k svojmu autu. Ona ma sledovala s metlou. Naštartoval som, namierila na mňa metlou, cúval som, metla trafila kapotu.

V tej chvíli som usúdil, že tu ešte všetko neskončilo, ešte sa tu môže niečo diať.