Čo to znamená? Európska únia bude mať právo vydať smernicu a určiť pravidlá pre takýto trestný čin. Takúto kompetenciu podľa Zmluvy o fungovaní EÚ má Európska únia iba pri trestných činoch s cezhraničným rozmerom. Navrhovatelia sa to snažia našiť na kyber-zločiny zneužívania, pretože vraj zneužívatelia používajú často platformy zo zahraničia. To neobstojí z dvoch dôvodov. Ich definícia trestného činu rodovo podmieneného násilia kopíruje Istanbulský dohovor a je tak nemožne široká, že zahŕňa hádam všetko, ale v drvivej väčšine nemá cezhraničný rozmer. Európskej komisii nič nebráni, aby pri cezhraničnom rozmere vydala smernicu pre kyber-zločiny týkajúce sa sexuálneho násilia voči ženám a deťom, pretože sexuálne zneužívanie žien a detí je už v Zmluve o fungovaní EÚ zahrnuté.
Ak niekto veril pani Mesochoritisovej, nech sa začíta do anglického znenia návrhu. Na 23 stranách sa skratka LGBTIQ+ (či ešte prednedávnom len LGBTI) spomína 18-krát.
Čo je vlastne príčinou rodovo podmieneného násilia? Podľa návrhu „...prísne rodové normy založené na patriarchálnych stereotypoch prispievajú diskriminácii a podrobeniu žien vrátane lesbičiek, bisexuálov, trans a intersexuálnych žien, vedú k zvýšenému vystaveniu rodovo podmienenému násiliu voči všetkým, ktorí ich nenapĺňajú a prispievajú k neviditeľnosti násilia páchaného na homosexuáloch, bisexuánych a intersexuálnych mužoch“.
Celé sa to len hemží ideologizmami, ako femicída, mocenská nerovnosť medzi pohlaviami, mocenské vzťahy medzi mužmi a ženami, štrukturálna povaha násilia a nerovností, komplexná sexuálna výchova, feministický tréning sebeobrany, patriarchálne či heteropatriarchálne rodové normy. Na čo čítať tento ďalší pokus o ideologickú kolonizáciu? No minimálne preto, že pomerne otvorene zhŕňa aktuálne dokumenty a myšlienky gender ideológie. Istanbulský dohovor zostáva medzinárodným štandardom, a preto menovite Slovensku pripomínajú význam jeho ratifikácie. Nie je to len Istanbulský dohovor, ale aj Dohovor ILO 190, špeciálne súdy pre rodovo podmienené násilie a zmena prístupu k obvineným. Riešenie je vraj vo výchove, a preto cieľom ideologickej kolonizácie sú najmä deti.
Často sa nám, kresťanom, (niekedy oprávnene) zvyknú pripomínať slová: „Nesúďte a nebudete súdení!“ Zdá sa však, že v odsudzovaní vynikajú aj iní. Návrh nezabúda odsúdiť „činy antigenderových a antifeministických hnutí v Európe a na celom svete“, ktoré vraj „systematicky útočia na práva žien a LGBTIQ+ vrátane sexuálnych a reprodukčných práv a zameriavajú sa na zvrátenie existujúcich zákonov, ktoré ich chránia, čím sa ohrozuje rešpektovanie ľudských práv a právny štát“.
Antigenderové a antifeministické hnutia sú vraj dobre zorganizované a majú cezhraničnú povahu. Aké existujúce zákony, ktoré chránia ženy, sa majú snažiť zvrátiť antigenderové hnutia?
To sa nedozvieme. Ale keďže pod sexuálnymi a reprodukčnými právami myslia najmä potrat, nezabúda sa osobitne odsúdiť Poľsko. Chýba vecná poctivosť a preukázanie súvislosti medzi tzv. „rodovou rovnosťou“ a znižovaním násilia.
Podľa publikácie Svetového ekonomického fóra sú na prvých miestach v Globálnom genderovom indexe Švédsko, Fínsko, Nórsko. Ich politika rodovej rovnosti je stabilná a podporovaná niekoľko desaťročí. Násilie na ženách v týchto krajinách by malo byť minulosťou, prípadne veľmi nízke.
Agentúra FRA (na ktorú sa odvolávajú) tvrdí vo svojej správe o prieskume násilia na ženách: „Miera násilia medzi partnermi sa pohybuje od 30 do 32 percent vo Fínsku, Dánsku a Lotyšsku až po 13 percent v Rakúsku, Chorvátsku, Poľsku, Slovinsku a Španielsku. Prevalencia miery násilia mimo partnerov predstavuje podobný stupeň rozpätia, od 34 do 40 percent vo Švédsku, Holandsku a Dánsku po 10 – 11 percent v Portugalsku, Grécku a Poľsku.“
Severské krajiny sa umiestňujú na prvých priečkach vo vzťahu k genderovej rovnosti. Žiaľ, čo sa týka partnerského násilia a násilia, vôbec sa už prvými priečkami s najnižším násilím na ženách chváliť nemôžu. Skôr naopak. Podľa FRA miera násilia je v týchto krajinách oveľa vyššia ako napríklad v Poľsku, kde sa mimochodom ženy cítia veľmi bezpečne aj podľa správy FRA. Dôvody si môžu vyžadovať hlbšiu analýzu. Používať však ako argument tézu o preventívnej povahe cieľov rodovej rovnosti k násiliu je prinajmenšom veľmi odvážne.
Násilím druhého rádu je vraj aj „ponižovanie“ osôb, ktoré podporujú obete rodovo podmieneného násilia. Rodovo podmieneným násilím má byť aj vysmievanie sa politikom, umelcom a aktivistom na ich verejných profiloch. Nenávisť určite nie je riešenie a každý človek si zaslúži úctu, ale nezaváňa to skôr snahou o kriminalizáciu názorov, ktoré nie sú v súlade s rodovou ideológiou? Vidíme v západných krajinách, že za nenávistnú reč boli odsúdení aj ľudia, ktorí iba citovali Sväté písmo. A preto ešte neviem, koľko rokov basy dostaneme ako „antigenderové hnutie“ za tie modlitby proti Istanbulskému dohovoru.
Jadwiga Wiśniewska, Jorge Buxadé a Margarita de la Pisa, poslanci Európskeho parlamentu, vo svojom menšinovom stanovisku zhrnuli obsah návrhu takto:
„Sme proti akejkoľvek forme násilia voči ľuďom. Vnútroštátne právne predpisy sa už vzťahujú na trestné činy, ktoré môže spôsobiť akákoľvek forma agresie. Ochrana pred násilím je príliš dôležitá na to, aby sa stala nástrojom ideológie. Rozšírenie katalógu trestných činov tak, aby zahŕňalo rodovo podmienené násilie, nie je formálne ani materiálne odôvodnené. Údajný trestný čin rodovo podmieneného násilia nespadá pod článok 83 ZFEÚ, pretože má striktne ideologický základ. Zahrnutie tohto údajného trestného činu je v rozpore s rovnosťou v dôstojnosti medzi mužmi a ženami vyhlásenou primárnym právom. Porušuje prezumpciu neviny a zaväzuje obvineného muža, aby dokázal, že nie je vinný. Preventívne viktimizuje niektoré skupiny osôb nad ostatnými. Porušuje práva dieťaťa tým, že uprednostňuje starostlivosť matky bez zohľadnenia najlepšieho záujmu dieťaťa. Podporuje represívny systém sledovania a obťažovania a inštrumentalizáciu spravodlivosti s vytvorením osobitných súdov. Vyvoláva vzdelávaciu manipuláciu maloletých a odborníkov, čo vytvára predsudky smerom k mužom. Porušuje ľudské práva tým, že sa snaží univerzalizovať praktiky, ako je sexuálne a reprodukčné zdravie a práva. Oplýva konceptami, ako "patriarchálne štruktúry" a "rodové stereotypy", ktoré zvýrazňujú sociálnu fragmentáciu a problematizujú vzťahy.“
Aj poslanci európskych ľudovcov dali menšinové stanovisko, ale zdá sa, že už nevedia povedať pravdu. Som zvedavý, ako zareaguje KDH, ktoré je súčasťou tejto, bohužiaľ, už zhnitej európskej platformy. Po správe Matić nepredpokladám iný scenár ani pri tomto hlasovaní. Európska únia sa rozpadne sama, ale do toho času môže gender ideológia ešte narobiť mnoho škody. Stále však očakávam od slovenských europoslancov iniciatívu.
Aký by mal byť ďalší postup?
Naša vláda by mala zaviazať našu liberálnu ministerku spravodlivosti, aby uplatnila veto v Rade Európskej únie, budeme k tomu iniciovať petíciu. Súhlas v Rade musí byť ešte stále jednomyseľný. Našťastie. Lebo nápad pani prezidentky zrušiť právo veta by spravil zo štátu, na čele ktorého sama stojí, guberniu.
Najväčšiu zodpovednosť okrem ministerky spravodlivosti bude niesť premiér Eduard Heger a minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak, ktorého ministerstva sa tieto témy dotýkajú.
Vo vzťahu k Istanbulskému dohovoru sme stále viazaní viacerými rozhodnutiami parlamentu a tie sú v úplnom rozpore so zavedením takéhoto trestného činu a jeho odlifrovaním do kompetencie Európskej únie. Naše zákony chránia ženy a dievčatá pred násilím. Niečo ako vražda zo „cti“, ženská obriezka, násilné sobáše, ponižovanie žien sú nielen protizákonné, ale najmä v úplnom rozpore s našou kresťanskou kultúrou. Skutočné násilie voči ženám stíhame a trestáme.
A týraným ženám pomáhajú najmä cirkevné organizácie. Áno, práve tie, ktoré boli v prideľovaní grantov na týrané ženy diskriminované gender ideológmi.
