Kultúra, ktorá ospravedlňuje brutalitu a ľutuje vrahov. Netflix v tomto trende pokračuje
Seriál Monštrum premieňa skutočné vraždy na nablýskanú zábavu. Obete pritom ustupujú do úzadia a ich vrahovia získavajú pochopenie.
Netflix v súčasnosti propaguje najnovšiu časť svojej antológie kriminálnych drám Monštrum (Monster). Seriál sa začal v roku 2022 kontroverznou sériou o neslávne známom americkom sériovom vrahovi Jeffreym Dahmerovi, ktorá udala tón tomu, čo malo nasledovať: hrubému senzacionalizovaniu tých najohavnejších, najpodivnejších a najzvrátenejších vrážd.
A jeho druhý prehrešok, úzko súvisiaci s tým prvým, nie je o nič menej závažný.
Pri pokuse odpovedať na otázku, či sa vrahovia rodia ako monštrá alebo sa nimi stávajú, sú obete v nablýskanom seriálovom spracovaní Netflixu zatlačené do úzadia. Do popredia sa, naopak, dostávajú ich vrahovia, ktorí sú – či už je to dobré, alebo zlé – poľudšťovaní, keď sledujeme ich pokrivené, smutné a predovšetkým zdramatizované životy.
Po sérii o Dahmerovi nasledovali ďalšie dve – o bratoch Lyleovi a Erikovi Menéndezovcoch, ktorí zavraždili svojich rodičov, a o vrahovi a „zlodejovi tiel“ Edovi Geinovi. Teraz antológia pokračuje novou sériou o Lizzie Bordenovej, ktorú obvinili zo zavraždenia otca a nevlastnej matky sekerou v roku 1892, súd ju však oslobodil.
Podľa sprievodnej webovej stránky Netflixu Tudum sa najnovšia séria prikláňa k rozšíreným špekuláciám, že Bordenová bola napriek oslobodzujúcemu rozsudku v skutočnosti vinná.
Je to dôležité v súvislosti s bizarnou reakciou na nedávny súdny proces s Lindsay Clancyovou, ktorá by mala byť výrazným varovným signálom čoraz hlbšej degradácie ľudského života, ku ktorej dnes dochádza v západných krajinách. Matka sa priznala, že zabila svoje deti, no pre mnohých sa životy týchto troch malých detí ocitli v úzadí za skutočnými aj domnelými útrapami samotnej Clancyovej.
Tento morálny posun nevznikol vo vzduchoprázdne – odzrkadľuje sa aj v zameraní seriálov, ako je Monštrum. Je výsledkom kultúry, ktorá je čoraz viac posadnutá ospravedlňovaním zločinu namiesto jeho trestania a temnou fascináciou hraničnými prejavmi ľudskej povahy namiesto primeraného pocitu hrôzy.
Najnovšia séria o Bordenovej tento pohľad vo všetkých ohľadoch iba potvrdzuje – od propagačných materiálov až po to, ako svoju prácu vysvetľujú samotní herci a členovia tvorivého tímu.
Zmyselné stvárnenie brutality
Na obrázku, ktorý sa pred uvedením série minulý týždeň masívne rozšíril, hľadí Bordenová v podaní Elly Beattyovej na diváka výrazom, ktorý by sa nestratil ani v reklame na značku Calvin Klein. O spodnú peru si opiera zakrvavenú sekeru, ktorou údajne zavraždila svojich rodičov.
V spojení s očarujúcimi zábermi hviezd na červenom koberci a hravými emotikonmi sekery v príspevkoch na sociálnych sieťach by sa dalo ľahko zabudnúť na to, že ide o príbeh, ktorý vyvrcholí roztrieštením hláv dvoch ľudí.
Možno si to však Bordenovej otec a nevlastná matka zaslúžili? Alebo ak nie, možno bol takýto osud neodvratný vzhľadom na tiesnivé pomery, v ktorých údajne Bordenová prežila svoj život? Web Tudum opäť približuje pokrivený svetonázor stojaci za touto antológiou.
V článku o umeleckej voľnosti, ktorú si Netflix doprial pri stvárnení Bordenovej príbehu, sa čitatelia dozvedajú, že podľa podania seriálu Monštrum bola údajná vražda jej otca a nevlastnej matky „nevyhnutným dôsledkom dusivého života vo viktoriánskej ére pod nadvládou jej otca Andrewa (...) a nevlastnej matky Abby“.
„Keď do domácnosti prijmú novú slúžku Bridget ‚Maggie‘ Sullivanovú (...), Lizzie sa do nej bezhlavo zamiluje a Bridget ju povzbudzuje, aby prijala svoju temnú stránku,“ píše sa v článku. „Ako veľmi temná však táto stránka bude, prekvapí obe.“
Seriál vykresľuje svet korzetov a „upätých“ večerí, ktoré Lizzie zväzujú a „symbolizujú psychické a spoločenské obmedzenia, ktoré pociťovala“. Beattyová, ktorá Bordenovú stvárňuje, dokonca tvrdí, že tieto fyzické prvky poukazovali na korene jej citového sveta a že podľa jej interpretácie práve z nich pramenila „veľká časť jej hnevu a sily“.
Jazyk používaný na opis vrahyne so sekerou – pretože práve tak ju seriál vykresľuje – je takmer na nerozoznanie od slov, akými by sa opisovala žena, ktorá zvíťazila nad inou, menej krvavou životnou skúškou. Ide o typický feministický scenár: ženy nemôžu urobiť nič zlé, dokonca ani keď vraždia. A ak predsa len urobia, je to preto, lebo predtým niekto ublížil im – spoločnosť alebo ľudia v ich životoch.
Hoci je príbeh Bordenovej natoľko vzdialený, že sa podobá skôr fikcii – a práve tú sa z neho Netflix rozhodol urobiť –, samotné takéto počínanie nie je bez obetí.
Keď mal seriál premiéru so zvráteným príbehom už spomínaného homosexuálneho sériového vraha Dahmera, ktorý počas 13 rokov zavraždil a rozštvrtil 17 mužov a chlapcov a dopúšťal sa pritom kanibalizmu aj nekrofílie, kritici a rodiny obetí tvorcom vyčítali, že zarábajú na ich traume.
Denník Los Angeles Times citoval Erica Perryho, príbuzného Dahmerovej obete Errola Lindseyho, ktorý povedal, že chce, aby ľudia pochopili, že nejde „iba o príbeh alebo historický fakt“, ale o skutočné ľudské životy.
„[Lindsey] bol niečí syn, brat, otec a priateľ, ktorého vytrhli z [našich] životov,“ povedal vtedy denníku LA Times.
Hoci seriál Monštrum ani zďaleka nie je hlavným vinníkom rastúcej necitlivosti voči hodnote ľudského života, je konkrétnym príkladom toho, ako k nej dochádza. Základný a posvätný pojem imago Dei – obraz Boha v človeku – ustupuje človeku zredukovanému na šou a zdroj zábavy.
Za takých okolností by nás nemalo prekvapovať, keď sa médiá pokúšajú otupené zmysly dráždiť čoraz neľudskejšími obrazmi šoku a hrôzy.
