Po smrti Cyrila a Metoda sa staroslovienska liturgia s kontinuitou mariánskeho kultu udržala u gréckokatolíkov. Po zániku Veľkej Moravy a vzniku uhorského štátu (v rokoch 985 – 1000) sa územie dnešného Slovenska dostáva do víru udalostí ovplyvňujúcich ďalší politicko-kultúrny vývoj u nás. V roku 1001 bol prvým z panovníkov už zjednoteného Uhorska Štefan. On zasvätil v roku 1001 Uhorsko Panne Márii – nazval ju Patrona Hungariae. Od konca 12. storočia stáva sa postava Panny Márie súčasťou vyobrazenia väčšiny uhorských platidiel až do roku 1848, keď bola vydaná posledná séria mincí s jej obrazom. Počas protitureckých vojen nosili uhorskí vojaci na krku mince s jej obrazom a nápisom Regnum Marianum. Väčšiu vlnu mariánskej úcty rozšírili v Uhorsku, tak ako aj inde v Európe, mníšske rády dominikánov, františkánov, jezuitov, ktoré sa usadili a začali vyvíjať kultúrno-osvetovú činnosť v mnohých mestách Uhorska. V priebehu 17. storočia, počas reformačných snáh, mariánska úcta zostala najpevnejšia na vidieku. Najmä počas baroka spojeného s rekatolizáciou sa do popredia dostáva mariánsky kult zveľaďovaním starších pútnických miest a vznikom nových, ale aj prenikaním mariánskeho kultu na verejné priestranstvá stavaním mariánskych stĺpov, prícestných kaplniek a tiež zdobením priečelí domov výjavmi zo života Panny Márie.
V ľudovej tvorivosti sa prejavoval kult Matky Božej hlavne obľubou rôznych ikonografických typov, ktoré boli rozšírené v jednotlivých regiónoch Slovenska (napríklad levočská Panna Mária, šaštínska Panna Mária či trnavská Panna Mária). Tieto ikonografické typy sa maľovali na sklo, porcelán, keramiku, vyrezávali sa z dreva alebo sa votkávali či vyšívali do textílií. Takto sa rozšírili mariánske motívy z pútnických miest, ktoré sa stali neodmysliteľnou súčasťou dekoratívnej výzdoby interiéru domácností najmä v 19. storočí. Do blízkych mariánskych pútnych miest sa chodievalo peši. Procesia pútnikov vyšla zo svojej obce a smerovala do pútneho miesta vzdialeného často niekoľko kilometrov. Ísť na púť bol zážitok pre mladých i starých. Bratislavčania, ale i ľudia z okolia Bratislavy, s obľubou chodievali na púť do Marianky.
Na čele procesie niesol miništrant kríž, ovenčený zimozeleňou, kvetmi. Kríž niesol väčší chlapec alebo slobodný mládenec. Za krížom niesli mládenci ozdobené kostolné zástavy, buď s vyobrazením mariánskej tematiky, alebo s obrazom patróna svojho kostola. Zástavy boli najmenej dve. Nasledoval kňaz, modleník, deti, muži a mládenci, záver procesie tvorili dievky, majúce na hlavách vence z rozmarínu, krušpánu, a ženy. Na hlavnú púť v Marianke pri Bratislave sa s obľubou nosila okrem kríža aj socha Panny Márie na improvizovaných zdobených nosidlách s baldachýnom. Niesli ju zväčša slobodní mládenci a z ovenčenej sochy šli vejárovito usporiadané biele stuhy, ktoré držali dievky. V tomto prípade stred procesie patril slobodným mládencom a dievkam sústredeným okolo sochy. V lete boli obľúbené aj takzvané nočné púte, kde mládenci niesli vedľa kríža sviečky, respektíve lampáše v strede, na konci a po krajoch procesie kráčali nosiči svetla (nazývaní na Záhorí svíčkári, faklárí.). Muži a ženy zvykli ísť v procesii oddelene. Deti sa preplietali pomedzi rodičov alebo starších a celá procesia bola roztrúsená. To sa však zmenilo pred Mariankou, kde sa pútnici zoradili. Deti sa brávali na prvú púť po dovŕšení šiesteho roku, ale veľa záležalo od vzdialenosti, akú bolo treba pešo prekonať. Napríklad pútnici zo Stupavy brali na púť troj- aj štvorročné deti, osem- až desaťročné deti už boli bežným javom na púti. Starí ľudia sedemdesiat- či osemdesiatroční tiež neboli nijakou zvláštnosťou. Čo do počtu, prevahu mali ženy, mužov chodilo na púť o niečo menej. Mladí ľudia chodili na púte často a radi, čo vyplývalo z možností nadväzovania vzájomných kontaktov. Snahou cirkvi bolo, aby na púť chodili spoločne rodiny, teda muž, žena, väčšie deti. Doma zostávali chorí a starší, už nevládni ľudia.
Na púťach pozornosť malých i veľkých pútali predajné stánky. Patrilo sa z púte vždy doniesť malý darček. A veru bolo si z čoho vyberať.
