Škandál na Berlinale a architektúra kultúrnej moci

„Umenie môže robiť čokoľvek“ je často citovaná maxima liberálneho kultúrneho poriadku. Ako slobodné je však umenie v praxi, keď kľúčové inštitúcie, poroty a finančné komisie kontrolujú podstatnú časť verejných zdrojov, pričom pochádzajú z pomerne homogénneho prostredia? V rámci filmového priemyslu aj mimo neho sa opäť rozprúdila debata o tom, či sú umelecká sloboda a štrukturálna jednostrannosť kompatibilné.

Keď ide o desiatky miliónov eur z daní daňových poplatníkov a kultúrna autorita spočíva v rukách relatívne uzavretých sietí, verejnosť má právo klásť otázky. Jednou z nich je, či sa často spomínaná diverzita skutočne odráža v myslení tých, ktorí rozhodujú o projektoch, cenách a programoch. Od Berlinale 2026 sa táto otázka opäť dostala do popredia.

Na slávnostnom odovzdávaní cien GWFF Best First Feature Award palestínsky režisér Abdallah Alkhatib vo svojom ďakovnom prejave spomenul údajnú „genocídu v Gaze“ a vyhlásil: „Budeme si pamätať všetkých, ktorí stáli na našej strane, a budeme si pamätať všetkých, ktorí boli proti nám.“ Nasledovali výkriky. Federálny minister opustil sálu. Na pódiu nebola žiadna jasná odpoveď.

Odvtedy sa debata sústredila na citlivosť, zodpovednosť a úlohu vedenia festivalu. Interpretovať túto epizódu výlučne ako personálny alebo komunikačný problém by však bolo príliš obmedzené. Incident poukazuje na štrukturálnu črtu nemeckého a európskeho kultúrneho modelu: film je do veľkej miery financovaný z verejných zdrojov. Tam, kde prúdia verejné prostriedky, vznikajú politické očakávania.