Bjørn Lomborg

Medzinárodná energetická agentúra (IEA) tiež uvádza, že celý solárny dodávateľský reťazec bol v roku 2024 stratový, často s maržami okolo mínus 20 percent alebo ešte nižšími. Viac ako 40 firiem skrachovalo a odvetvie muselo prepustiť tretinu zamestnancov. Dôležité je aj to, že výroba solárnych panelov v Číne je úzko spojená s uhlím: každý závod na výrobu kremíka potrebuje vlastnú uhoľnú elektráreň.

Teraz investície smerujú do elektrických vozidiel (EV), keďže automobilový priemysel sa stal hospodárskym pilierom miestnych samospráv, ktoré sa predtým spoliehali na príjmy z predaja pozemkov a daní z nehnuteľností. Automobilový priemysel a služby s ním spojené v súčasnosti tvoria približne desatinu čínskeho HDP. Nadprodukcia je ohromujúca: jedna prognóza predpokladá, že zo súčasných 129 čínskych značiek elektromobilov ich do roku 2030 prežije len 15.

Čína chce znížiť svoju závislosť od dovážanej ropy, a preto jej obyvatelia kupujú takmer dve tretiny všetkých elektromobilov predaných na svete. Motivujú ich k tomu štátne dotácie, ale aj extrémne nízke ceny spôsobené nadvýrobou.

Problém je, že batérie do elektromobilov sa vyrábajú pomocou energie z uhlia a samotné autá sa nabíjajú v sieti, v ktorej stále dominuje uhlie. 

Podľa najnovších prepočtov tak čínsky elektromobil počas svojej životnosti vyprodukuje 85 až 90 percent emisií CO₂ v porovnaní s bežným benzínovým autom. Navyše sa v Číne na elektromobiloch jazdí oveľa menej ako na klasických autách, takže sa ich uhlíková stopa rozpočítava na nižší počet najazdených kilometrov, čo paradoxne zvyšuje emisie na každý jeden prejdený kilometer.

Elektromobily nepomáhajú ani pri znižovaní znečistenia ovzdušia. Jedna štúdia ukázala, že síce znižujú oxidy dusíka približne o jedno percento, zároveň však zvyšujú množstvo oveľa nebezpečnejšieho oxidu siričitého o 10 percent a jemných prachových častíc o 20 percent. Boom elektromobilov v Číne tento problém len prehĺbi. Bez radikálnej zmeny v energetike budú v krajine rásť dokonca aj emisie CO₂.

Hoci Čína v roku 2025 pridala rekordné množstvo solárnych a veterných elektrární, zároveň plánovala rekordný počet nových uhoľných elektrární. Stále je najväčším spotrebiteľom uhlia na svete a fosílne palivá jej poskytujú viac ako 87 percent primárnej energie.

Podiel obnoviteľných zdrojov bol v roku 1971 až 40 percent, keď bola krajina ešte chudobná, no do roku 2011 klesol na 7,5 percenta. Odvtedy rastie len veľmi pomaly a v súčasnosti predstavuje niečo vyše desať percent. Pri tomto tempe by úplný prechod na obnoviteľné zdroje trval približne štyri storočia. Najnovšie údaje agentúry IEA za rok 2023 ukazujú, že Čína pridala päťkrát viac uhoľnej energie ako solárnej a veternej dokopy.

Z toho vyplýva, že obraz Číny ako obnoviteľnej superveľmoci je v značnej miere ekologickou propagandou. Napriek tomu si z energetických politík Pekingu môžeme vziať dve dôležité poučenia.

Po prvé, Čína stavila na drastické zvýšenie spotreby energie – a práve to jej prinieslo bohatstvo. Západ, a predovšetkým Európa, by mali prestať s dobrovoľným obmedzovaním vlastnej energetiky a vydať sa rovnakou cestou. Príkladom je frakovanie: kým v Európe naráža na prísne zákazy a regulácie, Číne od roku 2017 pomáha zvyšovať ťažbu plynu z bridlíc približne o 20 percent ročne. Vďaka tomu sa Čína čoskoro zaradí medzi troch najväčších producentov plynu na svete a bude oveľa odolnejšia voči cenovým výkyvom – napríklad tým, ktoré spôsobujú konflikty na Blízkom východe – než mnohé európske ekonomiky.

Po druhé, Čína rýchlo napreduje v technológiách, ktoré by mohli skutočne znížiť globálne emisie vo veľkom rozsahu: v jadrovom štiepení a jadrovej fúzii. Na Západe sa výstavba klasických jadrových elektrární stala extrémne drahou – v USA sa náklady od polovice 80. rokov 20. storočia strojnásobili.

V tomto storočí tam vznikli len tri nové elektrárne, a to s obrovskými nákladmi a 11‑ročnými lehotami výstavby. V Číne je situácia úplne iná: reaktory dokončujú za päť rokov a náklady od roku 2000 klesli na polovicu. Kým v roku 2000 mala Čína len tri reaktory, v súčasnosti ich má 60, ďalších 37 je aktuálne vo výstavbe (takmer polovicu všetkých rozostavaných reaktorov na svete), 42 je schválených a o vybudovaní ďalších 146 uvažuje.

Reaktory štvrtej generácie, často malé a modulárne, sú navrhnuté tak, aby boli efektívne, cenovo dostupné, produkovali minimum dlhodobého rádioaktívneho odpadu a boli bezpečné už zo svojej konštrukcie. Podľa jedného odhadu má Čína v tejto oblasti pred USA náskok 10 až 15 rokov.

Prvý takýto reaktor na svete začal v Číne fungovať už pred viac ako dvoma rokmi a krajina v súčasnosti pracuje na nasadení všetkých šiestich typov reaktorov štvrtej generácie. Čo sa týka jadrovej fúzie, Čína drží prvenstvo v počte patentov a do výskumu investuje viac prostriedkov ako všetky ostatné krajiny dohromady.

Toto už nie je debata o obnoviteľných zdrojoch – je to súťaž o to, kto dokáže zabezpečiť dostatok energie pre budúcnosť. Západ riskuje, že sa jedného dňa zobudí do sveta, ktorý bude poháňaný reaktormi z Pekingu, nie vlastnými technológiami. „Zelená Čína“ je mýtus – no práve preto by mal Západ nasledovať skutočnú čínsku stratégiu: zvýšiť energetickú produkciu a výrazne investovať do jadrového výskumu a vývoja.

Bjorn Lomborg je prezident organizácie Kodanský konsenzus (Copenhagen Consensus), hosťujúci výskumník v Hooverovom inštitúte pri Stanfordskej univerzite a autor kníh „Falošný poplach“ (False Alarm) a „Najprv to najdôležitejšie“ (Best Things First).