Alexander Grau

Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD) je všeobecne považovaná za najstaršiu stranu v Európe. Jej počiatky siahajú k Všeobecnému nemeckému robotníckemu združeniu (ADAV) založenému v roku 1863, ktoré sa v roku 1875 zlúčilo so Sociálnodemokratickou robotníckou stranou (SDAP) Augusta Bebela a Wilhelma Liebknechta. V zozname vedúcich predstaviteľov SPD sa nachádzajú zvučné mená: Friedrich Ebert, Kurt Schumacher, Willy Brandt.

Aj odporcovia by sotva popreli, že strana sa počas svojej dlhej histórie zaslúžila o veľké uznanie v boji proti chudobe a nedostatku, presadzovala sociálne zabezpečenie a práva pracujúcich a podporovala pokrok proti dusivému poriadku starej triednej spoločnosti. Sociálni demokrati boli prenasledovaní, zatýkaní a väznení v koncentračných táboroch. Máloktorá strana má dôstojnejšiu tradíciu.

Slávna minulosť však nezaručuje budúcnosť. Úpadok SPD sa začal, najprv pomaly, v 90. rokoch 20. storočia. V rámci ľavicového politického tábora sa „stará teta SPD“ ocitla tvárou v tvár mladej konkurencii, ktorá si osvojila moderné témy, ako sú ochrana životného prostredia a udržateľnosť, a zároveň prezentovala iný, hedonistickejší spôsob života: Zelení. Zatiaľ čo sociálni demokrati v 70. rokoch pravidelne získavali viac ako 40 percent hlasov v spolkových voľbách, vzostup Zelených ich natrvalo odsunul pod túto symbolickú hranicu.

Červeno-zelená vláda pod vedením kancelára SPD Gerharda Schrödera znamenala jeden z vrcholov strany. Otrasy nasledovali rýchlo. Odštiepili sa nové ľavicové hnutia vrátane dnešnej Ľavicovej strany po tom, ako boli sociálni demokrati pod Schröderovým vedením nútení uskutočniť nevyhnutné sociálne reformy „Agendy 2010“. Skutočný pád sa však začal po tom, ako bol Schröder v roku 2005 odvolaný z funkcie.