Zatýkanie, sledovanie, zastrašovanie. Ako Teherán potláča domáci disent

Na začiatku vojny sa v Iráne objavil pocit, ktorý tu nebol roky: reálna vyhliadka na politickú zmenu. Po mesiacoch masových protestov, ktoré otvorene spochybňovali základy islamskej republiky, sa vonkajší vojenský tlak javil ako možný katalyzátor. Kombinácia hospodárskej krízy, politickej únavy a stupňujúceho sa bezpečnostného napätia umožnila na krátky okamih predpokladať, že by sa systém mohol začať rúcať.

Toto očakávanie bolo podložené nedávnymi skúsenosťami. Protesty dosiahli intenzitu, ktorá prekvapila aj skúsených pozorovateľov. V mnohých mestách bol dočasne ochromený aj verejný život, heslá boli priamo namierené proti vedeniu a napriek tvrdému násiliu demonštrácie pretrvávali celé týždne.

Medzinárodní pozorovatelia vrátane organizácií Human Rights Watch a Amnesty International už zdokumentovali, ako rozhodne vedenie reagovalo: ostrou muníciou, tisíckami zatknutí a rétorikou vykresľujúcou demonštrantov ako nepriateľov štátu. Napriek tomu sa stále očakávalo, že ďalší vonkajší tlak by mohol narušiť krehkú rovnováhu. O tejto možnosti sa široko diskutovalo aj v iránskej spoločnosti. Pre mnohých bola vojna nielen hrozbou, ale aj potenciálnym bodom obratu.

Ukázalo sa, že tento okamih trval krátko. Namiesto mocenského vákua alebo vnútornej destabilizácie nasledovala rýchla, presná a komplexná reakcia. Vedenie v Teheráne nekonalo defenzívne, ale využilo situáciu na rozšírenie svojej kontroly doma. Vojna sa zatiaľ nestala rizikom pre systém, ale prostriedkom na jeho stabilizáciu.