V snahe vyslobodiť zviera z jeho ťažkej situácie vykopali bagre kanál, ktorý mu mal umožniť dostať sa opäť na otvorenú vodu. V skutočnosti sa mu podarilo opustiť piesočnatý breh na vlastnú päsť.

Dostať sa následne späť do Severného mora sa jej už nepodarilo. A vtedy sa začala skutočná dráma. Dňa 31. marca veľryba opäť vyhľadala plytké vody, tentoraz pri ostrove Poel severne od Wismaru. Na tlačovej konferencii 1. apríla, ktorá miestami hraničila s trápnosťou, vyhlásil zodpovedný minister Meklenburska-Predného Pomoranska Till Backhaus (SPD), že „tento deň je veľmi emotívny“. Pozrel sa do kamier, akoby oznamoval najväčšiu prírodnú katastrofu za posledné desaťročia.

To, čo nasledovalo v nasledujúcich minútach, bola sentimentálna politická melodráma najvyššieho rangu. Namiesto toho, aby poskytol triezve informácie, sa Backhaus utápal v emóciách a sentimentalite. V tom najhoršom terapeutickom a trénerskom žargóne minister vyhlásil: „Potom sme ho (Timmyho) motivovali.“ Pre veľrybu to bol výkon nad jej sily: „Mám absolútny rešpekt pred týmto zvieraťom,“ povedal Backhaus s výrazom, akoby sa práve stretol s Matkou Terezou.

Každý, kto si myslel, že tlačová konferencia dosiahla svoje intelektuálne dno, sa mýlil. Aby dal minister jasne najavo, ako osobne sa cíti zaangažovaný a aký úzky vzťah si podľa neho vytvoril s uviaznutým morským cicavcom, dodal: „Prosil som ho (Timmyho), všetci sme ho prosili, aby odplával, a on to urobil – dobrovoľne, a my sme sa už do toho nezapájali.“ Ministrovo vyhlásenie malo len krátke trvanie. Len o niekoľko hodín neskôr veľryba opäť uviazla na plytčine.

Od atrakcie k eskalácii

Na krátky okamih sa zdalo, že sa do verejnej diskusie vrátil rozum. Padlo rozhodnutie nechať zviera na pokoji a upustiť od ďalších pokusov o jeho záchranu. No vtedy už bolo neskoro. Na sociálnych sieťach sa sformoval dav influencerov a fundamentalistických aktivistov za práva zvierat, ktorí sa vyhrážali Backhausovi a útočili na veterinárov a morských biológov zapojených do prípadu. V prístavnom meste Wismar sa denne konali demonštrácie.

V takýchto chvíľach nadmernej mediálnej pozornosti býva bohatý súkromný záchranca zriedkakedy ďaleko. Tento prípad nebol výnimkou. Iniciatíva vedená multimilionárom Walterom Gunzom a nemeckou podnikateľkou a výraznou osobnosťou v oblasti dostihov Karin Walterovou-Mommertovou navrhla oslobodenie zvieraťa vytvorením vodného kanála.

Operácia bola schválená, prileteli medzinárodní experti, bol dodaný stavebný materiál. Robotníci začali odstraňovať bahno pod veľrybou. Potom sa za pomoci technického systému hladina vody prirodzene zdvihla do takej miery, že sa veľrybí kolos dokázal oslobodiť, aby o niekoľko kilometrov neskôr opäť uviazol.

Veľryba už viac ako sedem týždňov zamestnáva nemeckú a medzinárodnú verejnosť. Denník New York Times s jemnou iróniou napísal: „Dlhé, pomalé preteky o záchranu Timmyho, obľúbenej veľryby Nemecka.“ Guardian s charakteristickou zdržanlivosťou poznamenal: „Uväznená a umierajúca nemecká veľryba je podobenstvom nášho problematického vzťahu k týmto morským obrom.“

Čísla proti sentimentu

Vzťah Nemecka k veľrybám je, mierne povedané, problematický. Nielen náš vzťah k veľkým morským cicavcom, ale aj náš postoj k zvieratám vo všeobecnosti a k prírode ako celku je hlboko neurotický.

Na pochopenie tejto skutočnosti stačí uviesť niekoľko údajov. Podľa oficiálnych odhadov žije na svete 80- až 120-tisíc vráskavcov dlhoplutvých, nazývaných aj veľryby hrbaté, z toho až 15-tisíc v severnom Atlantiku. Tieto veľryby nie sú ohrozené. Či Timmy prežije alebo nie, je z ekologického hľadiska úplne nepodstatné. Pri prirodzenej úmrtnosti 2 až 3 percentá zomrie každý rok približne 3-tisíc veľrýb hrbatých. Timmy bude jednou z nich. Taký je chod prírody.

To, čo sa stalo veľrybe hrbatej v Baltskom mori, sa opakuje už milióny rokov. Jednotlivé zvieratá alebo dokonca celé skupiny zablúdia aj bez rybárskych sietí, umelého podvodného hluku alebo ľudských zásahov. Skôr či neskôr uviaznu a uhynú. Nie je na tom nič tragické ani nezvyčajné. Hovorí sa tomu príroda.

Rozruch okolo veľryby je preto viac ako len iracionálny. Stáva sa úplne absurdným, keď si uvedomíme, že v Európskej únii sa ročne zabije približne 23 miliónov kusov hovädzieho dobytka, 225 miliónov ošípaných a približne šesť miliárd kurčiat, čo sú čísla, ktoré by sa mohli zdať zvrátené aj tým, ktorí nie sú náchylní na nadmerný sentiment voči zvieratám. Napriek tomu umierajúca veľryba hrbatá ľudí hlboko dojme, zatiaľ čo oni sedia pred televízorom a bez rozmýšľania konzumujú sendviče.

Politicky užitočná veľryba

Tento rozpor je možný len preto, že obdivovateľom tejto veľryby nejde o samotné zviera. Timmy je symbol, maskot civilizácie, ktorá sa do značnej miery odcudzila prírode. V súčasných diskusiách sa príroda javí len ako niečo ohrozené, ako konštrukt technologizovanej spoločnosti, ktorá vážne verí, že ju môže buď zničiť, alebo zachrániť. V skutočnosti sa „príroda“ nedá ani zachrániť, ani zničiť. Zničiť môžeme nanajvýš sami seba. Ale aj my sme len súčasťou prírody, a to dokonca nie tou najdôležitejšou.

Veľryba jednoznačne slúži ako projekčná plocha pre spoločnosť, ktorá stratila akýkoľvek skutočný vzťah k prírode. Humbug okolo tohto zvieraťa je len ďalším dôkazom toho, že sme zabudli na akýkoľvek prirodzený spôsob spolužitia s prírodným svetom, podobne ako Knut, ľadový medveď z berlínskej zoo, ktorého smrť v roku 2011 oplakávali tak intenzívne, že ho uchovali ako taxidermický preparát v berlínskom prírodovednom múzeu. Ľadový medveď bol mŕtvy, národná tragédia.

Alebo nedávno mláďa makaka Punch v Ičikawe. Matka ho odmietla a teraz ho objímajú sociálne médiá a utešuje ho ako náhradník plyšový orangutan. Dokonca aj v Deutsche Welle priniesli titulok: „Drž sa, Punch!“

Namiesto toho, aby sa zvieratá prijali také, aké sú, symbolicky sa vyzdvihujú, sentimentalizujú a nakoniec sa z nich v spoločnosti, ktorá už inklinuje k infantilnosti, stávajú gýčové fetiše. Fetiše sú však nositeľmi túžob a hodnôt – inými slovami, ideológie.

V prípade veľryby táto ideológia osciluje medzi naivnou romantizáciou prírody a mizantropiou. Všetko prírodné sa vyzdvihuje a považuje za dobré a čisté. Ľudia sa naopak javia ako zlá a deštruktívna sila, ktorá do domnelého raja prírody prináša len smrť a skazu. Táto príroda je sama osebe hlboko deštruktívna, zatiaľ čo hlboko ľudská povaha ochrany zvierat sa úplne ignoruje.

Pri takejto iracionalite nie sú politickí aktivisti nikdy ďaleko. Ľavicoví komentátori vidia v rozruchu okolo veľryby dôkaz pravicového myslenia, ktoré sa stará o choré zviera, zatiaľ čo v Stredozemnom mori sa tento rok utopilo už 900 migrantov. Ďalší na pravici majú podozrenie, že humbug je výsledkom lobovania environmentálnych skupín a vplyvu Greenpeace a podobných organizácií. Prinajmenšom existuje nápadná blízkosť medzi environmentálnymi organizáciami a politikou.

Nie je to len ideologický náboj diskusie a značný vplyv mimovládnych organizácií, čo z frašky okolo veľryby robí symbol. Aj samotná odysea zvieraťa pripomína samotné Nemecko: unášané, neschopné nájsť východisko z krízy, prijímajúce pomoc zvonka a opäť uviaznuté. Možno mnohí Nemci na akejsi podvedomej úrovni cítia, že osud tohto zvieraťa môže jedného dňa postihnúť aj ich. Aj to môže byť hlbšie psychologické vysvetlenie intenzity reakcie.