Až k dnešnému blahobytu, štyridsiatim rokom života navyše a k tomu, že väčšinu svojich detí nemusíme chodiť navštevovať na cintorín. A, žiaľ, aj k tomu, že sme dnes úplne zabudli, ako a vďaka čomu sme vlastne zbohatli.

Prvá oligarchická republika bola v Rusku

Nezávislé kupecké republiky boli oligarchiami. Oligarchickými republikami. Vládli v nich najbohatší obchodníci, bankári a výrobcovia. Prvá demokracia so všeľudovým hlasovaním – samozrejme, len mužov – sa paradoxne objavila v Rusku. V Novgorodskej republike, najvýchodnejšom pridruženom členovi Hansy. Spojenie kapitalizmu a demokracie je až oveľa neskoršieho dáta.

Historik Reinhold C. Mueller píše, že len samotné Benátky mali okolo roku 1300 až dvanásť bankových domov, okrem toho aj vysoko rozvinuté sklárne, lodiarske podniky a množstvo obchodných firiem s pôsobnosťou v celej Eurázii a časti Afriky. Mnohé s právnou formou, ktorá sa už podobala na dnešnú akciovú spoločnosť.

To isté by ste našli aj v Janove, neskôr v Siene, Lucce či vo Florencii. V týchto mestách v „temnom“ stredoveku pôsobili centrály medzinárodných bank s celoeurópskou pôsobnosťou, napríklad Banco di Medici. Za Alpami im konkurovali Fuggerovci, ktorí považovali zdokonalené podvojné účtovníctvo za svoju tajnú zbraň.

Korešpondenčné bankovníctvo, zmenky, syndikované úvery, obchodovateľné štátne dlhopisy, štruktúrované finančné produkty, sekuritizácia, hypotekárne či lombardné úvery, opcie, akcie na doručiteľa boli už bežnou záležitosťou. Banky financovali obchod, bane, výrobu či lodiarstvo.

Produkcia aj námorný obchod sa vďaka obmedzenému ručeniu a bankovému financovaniu prudko rozvíjali. Pobočky talianskych bank v Bruggách, napríklad Medici, Chigi alebo Pazzi, poskytovali kapitál a finančné nástroje pre flámske súkenníctvo. Banky Riccardi, Bardi, Peruzzi či Medici financovali Francúzske, Anglické aj Škótske kráľovstvo.

Najväčšiemu janovskému peňažnému ústavu – Banke sv. Juraja (Casa Di San Giorgio) – pri jeho obchodoch v Španielskom kráľovstve tvrdo konkurovali finančníci Habsburgovcov – Fuggerovci. Tí ovládali bankovníctvo v strednej Európe. Masívne však investovali aj do iných odvetví, napríklad na území dnešného Slovenska do našich banských miest a v Rakúsku do baníctva. Medzinárodným bankám všade vznikala aj domáca konkurencia. Tá sa tiež snažila o medzinárodnú expanziu.

Odvrátenou stranou hospodárskeho rastu sú opakujúce sa ničivé finančné krízy. Keďže banky fungujú na čiastočných rezervách a sú vzájomne prepojené, počas kríz padajú ako kocky domina po celej Európe. Pre klientov skrachovaných bánk to často znamená životnú katastrofu. Krízy sa spravidla začínajú politickou kataklizmou. A to vojnou alebo neschopnosťou veľkého a mocného kráľovstva splatiť svoje záväzky bankárom.

Spojené nizozemské provincie

Osmanské impérium výrazne oslabilo hlavný biznis severotalianskych kupeckých republík – obchod s Ďalekým východom. Definitívne ho zničil následný objav nových námorných trás do Indie, Číny a Ameriky.

V dobe, keď tieto republiky začínali upadať, sa severnejšie v Európe zrodila nová veľká obchodná republika. Spojené nizozemské provincie mohli vzniknúť a stať sa nezávislými len vďaka tomu, že starý kontinent bol decentralizovaným systémom štátov. Tieto spojené provincie sa samy ustanovili ako decentralizované politické zoskupenie bez kráľa a dvora. Stali sa „spoločenstvom bez hlavy“, ktoré skombinovalo bezpečné vlastnícke práva, vládu zákona, náboženskú toleranciu a intelektuálnu slobodu s vysokou úrovňou hospodárskej prosperity.

Na obyvateľov iných európskych krajín to malo podobný efekt, ako keď sme sa v socialistickom Československu spoza železnej opony dívali na prosperitu a slobodu povojnového Rakúska či západnej časti Nemecka. Nie je preto prekvapivé, že príklad Holandska chceli nasledovať aj iné národy.

Holandsko-americký historik K. W. Swart poznamenáva: „Cudzinci aj Holanďania boli naklonení veriť, že Holandská republika bola jedinečná v tom, že povolila dovtedy bezprecedentnú slobodu v oblasti náboženstva, obchodu a politiky. (...) V očiach súčasníkov to bola kombinácia slobody a ekonomickej prevahy, ktorá vytvorila skutočný zázrak Holandskej republiky.“

Úspech nizozemského experimentu zaznamenal veľký záujem obzvlášť v Anglicku, ktorého „pôda“ už bola dobre pripravená, aby akceptovala ideu, že prosperita je odmenou za slobodu.

Holandská obchodná republika nebola jediná v Európe. Nemali by sme zabudnúť na Alte Eidgenossenschaft, starú Švajčiarsku konfederáciu. Podobne ako Holandsko to bola decentralizovaná obchodná republika, v ktorej vládli obchodníci a výrobcovia. A vznikla skôr ako Holandská republika. Ale historický význam Holandska je oveľa väčší. Pretože až táto krajina sa stala inšpiráciou a vzorom pre Anglické kráľovstvo.

Britská technologická prevaha

Po dvoch revolúciách v 17. storočí a po definitívnom vyhnaní Stuartovcov sa prvé veľké a silné európske kráľovstvo – Anglicko – fakticky stalo kupeckou republikou. Benátky vo veľkom.

Formálne bolo Anglicko stále kráľovstvom. Riadili ho však obyčajní obchodníci a výrobcovia. The House of Commons, teda dolná snemovňa, ktorá Britániu ovláda dodnes, znamená v preklade dom obyčajných. Sloboda a právna istota života a majetku viedli k tomu, že sa Británia v 18. storočí stala finančným a technologickým lídrom sveta.

Konkurenčný boj medzi podnikateľmi vedie k inováciám. Tie stáli za britskou technologickou prevahou v zbraniach a v námorných technológiách. Technologická prevaha v zbraniach a v námorných technológiách umožnila Británii vytvoriť svetové impérium.

V roku 1769 si podnikateľ James Watt patentoval svoj zdokonalený, pôvodne Newcomenov parný stroj. Parné stroje sa začali využívať v roku 1776. Zrodil sa tak moderný svet. Británia sa vďaka kapitalizmu a slobode v priebehu 18. a 19. storočia stala takou mocnou a príťažlivou, že jej model spoločnosti postupne prevzala celá Európa. Navyše ho spoločne vyviezli do svojich kolónií a diaspóry.

Výsledkom bolo, že medzi rokmi 1820 a 2020 sa počet obyvateľov planéty zdesaťnásobil. Zároveň sa hrubý domáci produkt na jedného obyvateľa planéty v stálych cenách zvýšil pätnásťnásobne. Počet ľudí, ktorí žili v úplnej chudobe, to znamená za menej ako 2,15 dolára na deň, sa znížil z 90 percent obyvateľov planéty v roku 1820 na menej ako 10 percent v roku 2020.

V čí prospech bol súboj sebcov

Ekonóm Ludwig von Mises napísal, že kapitalizmus nepotrebuje pomník. Ak chceš pomník, obzri sa okolo seba. Európa a jej diaspóra, najlepšie miesto na život v dejinách, nezbohatli dobrou nezištnou osvietenou a múdrou vládou pomazaných, údajne nesebeckých byrokratov a intelektuálov konajúcich údajné verejné dobro. Ani vyrovnávaním regionálnych rozdielov. To je príbeh Číny. A bola to cesta do chudoby, do zaostalosti a do totalitného pekla s nulovou osobnou slobodou. 

Americký historik John. F. Fairbank píše, že dokonca ani mandaríni nemali slobodu. My, ktorí sme žili za železnou oponou, tomu veľmi dobre rozumieme. Komunistickí pohlavári žili v materiálnom luxuse. Ale luxus slobody a istoty života a majetku im dopriaty nebol.

K vzniku európskych slobôd okrem samotného kresťanstva významne prispel aj boj o moc často sebeckého, chamtivého, lakomého, mocibažného (...) stredovekého kléru a rovnako sebeckých, chamtivých, lakomých, mocibažných (...) stredovekých európskych kráľov. Obe strany sporu sledovali svoj prospech.

Európsky blahobyt vznikol konkurenčným bojom sebeckých, chamtivých, lakomých, bezohľadných (...) podnikateľov, ktorí nesledovali žiadne verejné blaho, ale zasa len svoj prospech. Ten im velil, aby sa na slobodnom trhu snažili poskytovať rovnako sebeckým, chamtivým, lakomým, bezohľadným (...) spotrebiteľom čo najlepšie a najkvalitnejšie služby.

Podvádza a klame sa pri tom dodnes. Ale vedľajším efektom konkurencie sú inovácie. Vďaka nim všetci bohatneme. A k tomu, že európski podnikatelia mali slobodu navzájom medzi sebou súťažiť a na rôznych miestach Európy sa mohli zbaviť elít, výrazne prispela aj rozdrobenosť Európy.

Vzbury „obyčajných“ proti „elitám“ by totiž neboli možné, keby bol starý kontinent centralizovaný ako Čína. Neuspeli by. Centrum by vždy malo dosť síl lokálne rebélie potlačiť. Európa zbohatla preto, lebo sa v nej pozoruhodne málo vládlo.

Čo nemožno uprieť Marxovi

Stredoveká Katolícka cirkev svoj mocenský boj so stredovekými kráľmi začala triumfálne. Po niekoľkých storočiach však s kráľmi prehrávala. Dovŕšením jej mocenskej prehry na severe Európy bola reformácia. Ale práv a privilégií, ktoré nová spoločenská trieda – meštianstvo – v priebehu mocenského boja štátov a Cirkvi získala, sa už nikdy nevzdala.

V 17. a 18. storočí novovekí európski králi úplne zanechali „stredoveké tmárstvo“ a priklonili sa k modernému Machiavellimu. Anglický kráľ Karol I. Stuart sa pokúsil vládnuť absolutisticky a začal postupne, salámovou metódou okliešťovať práva a privilégiá získané v stredoveku. Skončil bez hlavy.

Americký historik Ralph Raico píše, že marxistická filozofia a história je plná vnútorných protirečení. Ak však marxistická historiografia, takzvaný historický materializmus, má vôbec nejaký obsah, tak je to technologická interpretácia histórie. Podľa Marxa, Engelsa a teoretikov „zlatého veku“ druhej internacionály sa historický pokrok deje prostredníctvom takzvanej materiálnej základne spoločnosti. Tým sa myslí technologická báza, produkčné sily spoločnosti. Tá urobí zastaralým existujúci spôsob výroby, čím sa myslia vlastnícke vzťahy v spoločnosti.

Pretože technológie a spôsob výroby podliehajú zmenám, s ním sa musí meniť aj všetko ostatné. To znamená, že celá právna, politická a ideologická nadstavba spoločnosti sa musí transformovať tiež. V roku 1847 Karol Marx napísal, že veterný mlyn priniesol spoločnosť s feudálnymi pánmi, parný mlyn priniesol spoločnosť s priemyselnými kapitalistami.

Americký historik Ralph Raico píše, že nové chápanie európskej histórie je deštruktívne pre základné tvrdenia marxistickej historiografie. Toto nové chápanie hovorí, že kolosálny rast technológií v západnom svete za posledné tisícročie je možné vysvetliť jedine inštitucionálnymi a morálnymi podmienkami, ktoré sa vytvárali v Európe počas mnohých storočí. Nové a produktívnejšie stroje nespadli z neba záhadne a spontánne ani nebola veľkolepá expanzia technických a vedeckých vedomostí akosi „historicky nevyhnutná“.

Ako zhrnul austrálsky ekonomický historik J. L. Anderson, vedecké a technologické zastavenie, ktoré nasledovalo po neobyčajných úspechoch dynastie Sung v Číne alebo po prekvitaní raného islamu, ukazuje, že vedecký výskum a technológie samy osebe nespôsobili dynamizmus Európy. Naopak, technológie a veda boli samy vytvorené vzájomne prepojenou sústavou politických, právnych, filozofických, náboženských a morálnych prvkov spoločnosti, ktoré marxizmus tradične považoval za „spoločenskú nadstavbu“.

Anderson po porovnaní hospodárskeho rastu v histórii sunskej Číny, tokugawovského Japonska, Holandska a Anglicka vyslovil názor, že ich spoločným znakom je, že sa objavili, keď sa uvoľnil vládny nátlak na ekonomickú aktivitu. Francúzsky sociológ Jean Baechler píše, že vždy, keď bola Čína politicky rozdelená, kapitalizmus tam prosperoval.     

Americký historik Ralph Raico píše, že v západnom svete sa historicky vyvinuli inštitúcie a hodnoty, ktoré favorizovali súkromný majetok a trh, limitovali štátnu svojvôľu a predátorské správanie a podporovali inovácie a pocit, že ľudské bytosti sú schopné zlepšiť svoj osud svojím správaním (počínaním si) na trhu.

Eric Jones v knihe The European Miracle uvádza ako kľúčové vysvetlenie vzostupu Európy slávny citát Adama Smitha:

„Sotvačo iné je potrebné na to, aby sa štát dostal na najvyššiu úroveň blahobytu z najhlbšieho barbarstva, okrem mieru, nízkych daní a primerane fungujúcej spravodlivosti. O ostatné sa postará prirodzený chod vecí.“

Článok obsahuje myšlienky a citáty z práce Ralpha Raica The European Miracle, eseje Lorda Actona The History of Freedom in Christianity, knihy The European Miracle od Erica Jonesa, knihy Dominion (v češtine Panství kříže) od Toma Hollanda, z kníh Rusko za starého režimu a Vlastnictví a svoboda od Richarda Pipesa, z knihy Mystérium kapitálu od Hernanda De Sota a od ďalších autorov.

Hydepark je priestor na slobodnú diskusiu, publikované názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.