Najnovšia správa Európskej komisie z júna o Slovensku a hodnotenia Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) vytvárajú pomerne konzistentný obraz. Naša ekonomika síce zostáva odolná a vyhýba sa výraznejšiemu spomaleniu, no zároveň čelí dvom zásadným výzvam: potrebe stabilizovať verejné financie a nájsť nové zdroje ekonomického rastu.
Zatiaľ čo krátkodobé ukazovatele nevyzerajú dramaticky, dlhodobé trendy upozorňujú, že bez systémových reforiem sa môže rastový potenciál krajiny postupne oslabovať. Európska komisia vo svojej jarnej prognóze očakáva, že slovenská ekonomika v roku 2026 porastie o 0,8 percenta a v roku 2027 zrýchli na 1,5 percenta.
Inflácia by mala dosiahnuť 4,3 percenta v roku 2026 a následne klesnúť na 3,2 v roku 2027. Nezamestnanosť by sa mala pohybovať okolo 5,7 percenta, čo naznačuje, že pracovný trh zostáva relatívne stabilný.
Na prvý pohľad ide o čísla, ktoré nevyvolávajú obavy z recesie. Na druhej strane však nejde ani o parametre ekonomiky, ktorá by sa výraznejšie približovala k výkonnejším krajinám Európskej únie.
Práve tempo rastu predstavuje jeden z hlavných problémov. Slovensko sa dlhé roky považovalo za jednu z najúspešnejších konvergujúcich ekonomík regiónu. Dnes však rastie pomalšie než v minulosti a rozdiel medzi ekonomickou výkonnosťou Slovenska a najvyspelejších členských štátov sa zmenšuje len veľmi pomaly.
Komisia upozorňuje, že významnú časť rastu v najbližších rokoch budú naďalej vytvárať investície financované z eurofondov a plánu obnovy. To je dobrá správa, no zároveň to naznačuje určitú závislosť od externých zdrojov. Udržateľný rast totiž musí byť založený najmä na produktivite, investíciách súkromného sektora a schopnosti ekonomiky vytvárať vyššiu pridanú hodnotu.
Verejné financie zostávajú najväčším problémom
Najväčšiu pozornosť však Brusel venuje verejným financiám. Deficit verejnej správy sa podľa Komisie síce v roku 2025 znížil na približne 4,5 percenta HDP, no v nasledujúcich rokoch sa má opäť zvýšiť. V roku 2026 by mal dosiahnuť 4,6 percenta HDP a v roku 2027 dokonca 5,4 percenta. Verejný dlh by mal podľa prognózy vzrásť z úrovne 61,4 percenta HDP na takmer 67 percent HDP do roku 2027.
Čísla by však nemuseli byť alarmujúce, ak by ekonomika rástla výraznejšie. Problém vzniká v situácii, keď sa vysoké deficity kombinujú s pomalým hospodárskym rastom. Takáto kombinácia znamená, že krajina vytvára čoraz menší priestor na financovanie budúcich priorít. A to od zdravotníctva cez školstvo až po obranu či infraštruktúru.
Práve na tento aspekt dlhodobo upozorňuje aj RRZ. Vo svojej Správe o dlhodobej udržateľnosti verejných financií za rok 2025 konštatuje, že ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti dosiahol hodnotu 5,5 percenta HDP, čo predstavuje približne 7,9 miliardy eur ročne.
Ide o pásmo vysokého rizika. To znamená, že ak by štát chcel zabezpečiť dlhodobú stabilitu verejných financií, musel by v budúcnosti nájsť úspory alebo dodatočné príjmy v rozsahu takmer ôsmich miliárd eur.
RRZ pritom upozorňuje, že nejde len o aktuálny stav rozpočtu. Významným problémom je starnutie populácie, ktoré bude zvyšovať výdavky na dôchodky, zdravotnú starostlivosť a sociálny systém. Slovensko tak čelí dvojitému tlaku. Musí riešiť súčasné deficity a zároveň sa pripraviť na rastúce náklady spojené s demografickými zmenami.
Konsolidácia funguje, ale má svoje limity
Zaujímavé je, že RRZ zároveň oceňuje pozitívny efekt konsolidačných opatrení prijatých v posledných rokoch. Podľa rady sa štrukturálny deficit v roku 2025 znížil na 4,4 percenta HDP, čo predstavuje zlepšenie približne o pol percentuálneho bodu oproti predchádzajúcemu roku. Ukazuje sa, že prijaté opatrenia prinášajú výsledky. Otázkou zostávajú ich kvalita a dlhodobá udržateľnosť.
Práve tu sa objavuje jeden z najdôležitejších odkazov oboch inštitúcií. Konsolidácia založená prevažne na zvyšovaní daňového zaťaženia môže krátkodobo pomôcť rozpočtu, no zároveň môže znižovať ekonomickú aktivitu.
Vyššie dane znižujú disponibilné príjmy domácností, obmedzujú spotrebu a môžu negatívne vplývať aj na investičné rozhodnutia firiem. Preto Európska komisia aj RRZ zdôrazňujú potrebu efektívnejšieho riadenia verejných výdavkov a pokračovania v reformách.
Kde má Slovensko najväčší potenciál
Pri pohľade na budúcnosť však existujú aj dôvody na opatrný optimizmus. Slovensko si stále zachováva silnú priemyselnú základňu, strategickú polohu v rámci európskeho trhu a vysokú mieru integrácie do medzinárodných výrobných reťazcov. Významným impulzom môže byť pokračujúca transformácia automobilového priemyslu smerom k elektromobilite, ako aj nové investície do moderných technológií.
Potenciál krajiny však nespočíva len v priemysle. Komisia dlhodobo upozorňuje, že Slovensko zaostáva v oblasti výskumu, vývoja a inovácií. Výdavky na tieto oblasti zostávajú pod priemerom EÚ a produktivita práce rastie pomalšie než v minulosti.
Práve tu sa nachádza jeden z najväčších nevyužitých zdrojov budúceho rastu. Krajina potrebuje lepšie prepájať univerzity s podnikateľským prostredím, podporovať technologické firmy a vytvárať podmienky na vznik produktov s vyššou pridanou hodnotou.
Ďalšou oblasťou je pracovný trh. Hoci nezamestnanosť patrí podľa Komisie medzi nižšie v rámci regiónu, Slovensko čelí nedostatku kvalifikovaných pracovníkov a zároveň výrazným regionálnym rozdielom. Efektívnejšie vzdelávanie, rekvalifikácie a lepšie využitie pracovného potenciálu starších ľudí či zahraničných pracovníkov by mohli pomôcť zvýšiť ekonomický výkon bez potreby ďalšieho zadlžovania.
Medzi disciplínou a rozvojom
Ak by sme mali zhrnúť hlavné posolstvo Európskej komisie a RRZ do jednej vety, znelo by približne takto: Slovensko nemá problém s nedostatkom ekonomického potenciálu, ale s jeho využívaním. Verejné financie si vyžadujú dôslednejšiu konsolidáciu, no samotné šetrenie nestačí.
Krajina potrebuje súčasne investovať do produktivity, vzdelávania, inovácií a konkurencieschopnosti. Práve od schopnosti spojiť fiškálnu disciplínu s rastovými reformami bude závisieť, či sa Slovensko v nasledujúcej dekáde vráti na trajektóriu rýchlejšieho približovania sa k najvyspelejším ekonomikám Európskej únie alebo zostane uväznené medzi pomalým rastom a rastúcim dlhom.