Neradný: Baníctvo máme v identite viac než oštiepky a fujary

Sedemsto rokov dozadu sa v okolí Banskej Bystrice na Španej Doline, Starých Horách a Pieskoch ťažila meď. Z nej sa vyrábal bronz, ktorý sa stal po vynájdení strelných zbraní strategickou surovinou. S meďou sa obchodovalo na celom svete, vyvážala sa až do Ázie buď cez Janov a Benátky, alebo severnou cestou cez Pobaltie. Striebro z Banskej Štiavnice bolo po stáročia základným platidlom a o zlatých kremnických dukátoch asi netreba veľa hovoriť.

Byť súčasťou obchodných ciest na seba viazalo aj bohatstvo?

Áno, cez naše územie viedlo viacero obchodných ciest, napríklad Via Magna, ktorá spájala východ so západom. Zvolen bol v tom čase dôležitou obchodnou križovatkou, ktorú strážil Pustý hrad. Ten sa stal aj súčasťou siete strážnych hradov, ktoré pomocou svetelných signálov varovali pred prichádzajúcim nepriateľom. Po porážke Uhorska Osmanskou ríšou pri Moháči v roku 1526 a obsadení dnešnej Budapešti sa Osmani snažili rozšíriť svoju moc aj na územie Horného Uhorska, teda dnešného stredného Slovenska, bohatého na ložiská nerastných surovín a drahých kovov.

V stredoveku sme neboli len hrubou silou. Napríklad Banská Štiavnica dala svetu prvú technickú univerzitu svojho druhu. Viazalo baníctvo na seba okrem obchodu a peňazí aj vzdelanie?

Univerzita v Banskej Štiavnici vznikla z potreby skutočne odborne a fundovane riešiť problémy, spojené s čoraz náročnejšími podmienkami ťažby. Jedným z problémov bol napríklad spôsob, ako získať z horniny rozptýlené striebro. Ignác von Born ako prvý prezentoval prevratnú technológiu nepriamej amalgamácie ortuťou. Zjednodušene povedané rozdrvenú skalu s obsahom striebra zmiešal s ortuťou, ktorá na seba naviazala prachové kúsočky striebra a keď ortuť zohrial, odparila sa a zostal čistý kov. V Banskej Štiavnici bol ako na druhom mieste na svete na razenie banských chodieb použitý pušný prach. Otec a syn Hellovci tu skonštruovali prevratné čerpacie stroje, banskobystrickí odborníci použili ako prví na svete pod zemou kompas na presné zakreslenie štôlní, a banskobystrický Medený hámor bol 500 rokov špičkovou fabrikou na spracovanie medi. Tieto technológie sa šírili do celého sveta. Ľudstvo sa vždy posúvalo na základe baníctva – od doby, bronzovej až po súčasnosť bol pokrok o nerastných surovinách.

Ako sa rozvíja vzdelanie v oblasti baníctva v súčasnosti?

Aktuálne máme jednu fakultu baníctva na TUKE v Košiciach. Stredné školy, na ktorých sa kedysi učilo hlbinné baníctvo, už v súčasnosti neexistujú. V Handlovej, Rudňanoch, Prievidzi či Spišskej Novej Vsi fungovali učilištia, ale dnes sa aj na Strednej priemyselnej škole Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici študuje už len geodézia, kartografia a kataster. 

Strácame podľa vás banícku pamäť? 

Slováci sa často prezentujú ako národ pastierov a folkloristov, ale naša história je skôr banícka. Banícke oblasti sa nachádzali na Spiši, Gemeri, strednom Slovensku dokonca aj v Pezinku, kde sa ťažilo zlato a antimón a dodnes má v erbe svätú Barboru, patrónku baníkov. Prevádzka a spravovanie baní a hút si žiadali vzdelaných ľudí, a to podnietilo rozvoj školstva. Zdravotné problémy baníkov a hutníkov si doslova vynútili rozvoj medicíny a farmácie. Vznikali profesie spojené s lesníctvom, lebo v baniach bolo treba drevo na výstuže a drevené uhlie na spracovanie vyťaženej rudy v hutách. 

Keď v 13. storočí zomrel Džingischán a Mongoli sa stiahli z nášho územia, zostala tu vyplienená krajina a kráľ Belo IV. pozval na naše územie osadníkov z Nemecka a Saska, kde ovládali banské umenie na vyššej úrovni. Do baníctva a hutníctva na našom území priniesli pokrokové, omnoho efektívnejšie metódy. U nás sa dovtedy ťažilo najmä povrchovo. Mnohé priehlbiny v našich lesoch nie sú pozostatky bojov z druhej svetovej vojny, ale takzvané pingy, prieskumné banské pracoviská, kde sa začínalo kopať a hľadať rudu pod povrchom. Až v 14. a 16. storočí sme pri ťažbe prenikli pod zem a stali sa svetovou špičkou. Vďaka prisťahovalcom z iných krajín sme sa stali kozmopolitní, miešali sa tu jazyky aj náboženstvá, ale fungovali sme v súlade, lebo celú komunitu spájal spoločný ekonomický cieľ – ťažba drahých kovov a s ňou spojený obchod.

V súčasnosti už medzi ľuďmi neplatí heslo: „Ja som baník, kto je viac“. Má ešte mladých kto motivovať k práci baníka? 

Problémom je, že naša generácia vníma baníkov, akoby tu boli až po roku 1948, keď sme z nich spravili proletárov. Neučili sme sa mená maďarských a nemeckých vzdelancov a banských odborníkov, ktorí tu žili a významne sa podieľali na rozvoji nášho regiónu, ale bývalému režimu propagandisticky nevyhovovali. Nevieme ani také dôležité zaujímavosti ako napríklad to, že mincovňa v Kremnici je najstarší nepretržite fungujúci podnik na svete, že na našom území bol prvýkrát zavedený 8-hodinový pracovný čas, že banícke bratstvá vytvorili prvý sociálny systém na podporu vdov a sirôt po baníkoch, podporu starých a chorých baníkov a pod.

Takmer všetko, čo v súčasnosti používame, má svoj pôvod v ťažbe nerastných surovín. Mobilné telefóny, počítače či elektromobily sú závislé od kovov a minerálov, bez ktorých by elektronika nemohla fungovať. Hoci sa väčšina ťažby sústreďuje do Číny a krajín Južnej Ameriky, významné zásoby nerastov sa stále nachádzajú aj v Európe. Baníctvo sa však výrazne zmenilo – namiesto namáhavej ručnej práce čoraz viac využíva automatizáciu, robotiku a moderné technológie. Osobne si myslím, že ak si chce Európa zachovať svoju konkurencieschopnosť a znížiť závislosť od dovozu strategických surovín, bude sa musieť k ťažbe vrátiť, no ekologickým spôsobom hodným 21. storočia.

Dá sa moderné baníctvo robiť ekologicky? Nie sú tieto dva pojmy v rozpore?

Nie som banícky expert, mineralóg ani geológ, ale pri rozvoji projektu Barborskej cesty mám príležitosť spoznávať rôzne projekty so zameraním na banícke dedičstvo v zahraničí. Navštevujem aj funkčné bane, ktoré sú vybavené najmodernejšími technológiami a celý proces je ohľaduplný k prírodnému prostrediu. Skvelým príkladom je soľná baňa Bex – najstaršia stále fungujúca soľná baňa vo Švajčiarsku. Je to vyhľadávaná turistická atrakcia a živé múzeum. Celý svet potrebuje nerastné suroviny a hľadá spôsob, ako to robiť čo najčistejšie. 

V tom máte pravdu, napríklad administratíva Donalda Trumpa teraz ohlásila podporu 700 miliónov pre uhoľný sektor, lebo rozvoj AI a dátových centier si vyžaduje obrovské množstvo energie. 

Stále sme závislí od fosílnych palív a globálnych dodávateľských reťazcov. Jeden svetový konflikt dokáže zatriasť cenami a posunúť dopravné trasy. Európa sa bude musieť vyrovnať s touto zraniteľnosťou a hľadať cestu k väčšej sebestačnosti, ale neviem vám povedať, akým spôsobom. Určite však treba investovať do rozvoja ekologických technológií, lebo bývalý spôsob je pre planétu neudržateľný.

Ľudia sa obávajú aj toho, ako bude vyzerať ich okolie po ťažbe. 

Projekt Barborská cesta má partnera v španielskom meste Andorra-Sierra de Arcos, kde bola najväčšia povrchová uhoľná baňa v Európe. Zamestnávala desiatky tisíc ľudí, aktuálne sú mestá v jej okolí vyľudnené. Vo Federácii európskych banských ciest sv. Barbory – MINES.B sa snažíme vyriešiť, čo s týmito mestami duchov. Vytvárame projekty na revitalizáciu areálov, ktoré sa stávajú atraktívnymi pre turistov. V tomto konkrétnom prípade vybudovali v lomoch cyklotrasy, v zaplavených častiach robia ornitologické rezervácie, kde hniezdia vtáky. Vysadili pistáciové a mandľové stromy, ktoré prosperujú aj v suchej krajine. Z bývalej jazvy na krajine sa stáva atraktívne miesto a takých projektov máme viac, napríklad aj v Belgicku a Francúzsku. 

Ako to zvládame u nás? 

Smutným príkladom starostlivosti o banícke dedičstvo je aj Medený hámor v Banskej Bystrici. Ten bol už počas 1. ČSR vyhlásený za technickú pamiatku, pražské Technické múzeum nechalo vyhotoviť dva modely jeho vnútorného zariadenia a my sme ho po Nežnej revolúcii nechali takmer rozpadnúť. Našťastie, v súčasnosti sa situácia okolo Medeného hámoru mení – chystá sa veľký projekt rekonštrukcie.

Slovensko prechádza procesom zatvárania baní, a preto vyvstáva otázka, čo budeme robiť s opustenými areálmi. Vzhľadom na to, že banícka história nášho regiónu je jeho neoddeliteľnou súčasťou, mali by sme byť na ňu hrdí a s hrdosťou ju prezentovať našim deťom a návštevníkom z domova i zo zahraničia. Preto by sme sa o toto dedičstvo mali aj postarať. Projekt Barborská cesta má za cieľ edukovať aj inšpirovať k objavovaniu tohto dedičstva.

Mnohí ľudia majú pocit, že baníctvo sa na Slovensku skončilo s poslednou tonou uhlia v Novákoch. Je to naozaj tak?

Nie. Napríklad pri Rožňave sa ťaží magnezit a v Hodruši-Hámroch je stále aktívna zlatá baňa, akurát sa, myslím, ruda nespracúva u nás, ale vozí sa do Holandska. 

Myslíte si, že ľudia by mali na ťažbu iný názor, keby vedeli, že produkty z nej využívajú na dennej báze? 

Áno. Pokrivkáva u nás osveta. Nehovoríme, čo sa z čoho vyrába a ako sa to vyrába. Vyrastajú nám deti, ktoré si myslia, že vajcia sú z obchodu a nevedia, že ich musí zniesť sliepka. Každý chce pekne bývať, ale neuvedomuje si, že na to potrebuje stavebné materiály, ktoré sa ťažia v lomoch a baniach. Každý chce používať najmodernejšiu techniku a neuvedomuje si, že jej súčasťou sú aj drahé kovy a nerastné suroviny vyťažené z baní. Málo hovoríme aj o revitalizácii – napríklad bentonitový lom, okolo ktorého prechádza trasa Barborskej cesty sa pomaly zaplavuje a chystá sa v ňom nová rekreačná zóna s jazerom, v okolí vysadili tisícky stromov. 

V rámci projektu Barborská cesta prepájate banské mestá, pamiatky, školy aj múzeá. Čo si ľudia najčastejšie neuvedomujú o význame baníctva pre slovenské dejiny?

Putovanie po Barborskej ceste má pre mnohých „wau“ efekt. Mnohí si uvedomia, že na Slovensku žili vzdelaní a pracovití ľudia a naša história nie sú len valasi, bačovia a zbojníci. Problém Slovákov je, že sme neprijali našu históriu a že ju v podstate nepoznáme. Pred 150 rokmi sme boli Rakúsko-Uhorsko a na vysokých školách sa vyučovalo po latinsky, maďarsky a po nemecky. Mnohí obyvatelia tohto regiónu hovorili viacerými jazykmi. Napriek tomu, to boli naši predkovia, ktorí celý život prežili na Slovensku, vychovali tu deti, budovali mestá, na ktoré sme hrdí, a ktorí sú tu aj pochovaní. Stačí sa prejsť po miestnych cintorínoch, prečítať si mená na náhrobkoch a zistíte, kto boli naši predkovia. 

Čo sa stalo, že sme stratili kontinuitu s týmito generáciami?

Myslím si, že naše dejiny poznačilo prerušenie prirodzenej kontinuity vývoja miest a komunít pod vplyvom zmeny politických režimov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sme vyhnali časť vzdelanej strednej vrstvy a mnohí maďarsky hovoriaci obyvatelia miest si zo strachu poslovenčovali mená. Po prvej svetovej vojne a vzniku prvej Československej republiky na Slovensko prišlo veľa Čechov, ktorí nahradili pôvodnú maďarsky hovoriacu inteligenciu. Počas druhej svetovej vojny vznikol Slovenský štát a zase sme vyhnali Maďarov, Čechov a židovskú komunitu obchodníkov. Po druhej svetovej vojne sme vysťahovali Nemcov. Lenže títo vzdelaní mešťania tu žili niekoľko generácií. A tak bola pretrhnutá kontinuita rodín, remesiel aj podnikania. 

V mnohých európskych krajinách nájdete obchody či firmy, ktoré vlastnia tie isté rodiny niekoľko generácií. U nás sa táto tradícia pretrhla vysťahovaním obyvateľov, zmenami vlastníctva a zmenami politických režimov. Aj keď sa niektoré majetky neskôr vracali pôvodným vlastníkom, tí už k nim nemali vzťah a nedokázali nadviazať na pôvodnú tradíciu. 

Nie náhodou v baníctve poznáme pojem „dedičná štôlňa“, to znamená banské dielo, na ktorom pracovali celé generácie. Túto kontinuitu sme vo veľkej miere stratili. 

Našou povinnosťou je pokúsiť sa túto kontinuitu obnoviť. Keď obdivujeme mestá ako Banská Štiavnica, Levoča či Spišská Nová Ves, obdivujeme dedičstvo, ktoré vytvárali generácie ľudí rozličných národností, jazykov a kultúr. Za 40 rokov komunizmu sme hovorili o baníkoch ako o proletároch len v štatistikách ťažby. Nehovorili sme o našich prvenstvách a o technológiách, ktoré sa kedysi od nás učil celý svet. A preto na to nemôžme byť hrdí, lebo o tom nevieme.

Inklinujeme skôr k tomu, že Slovákov prezentujeme počas celého stredoveku ako porobený národ?

Každý národ sa skladá z viacerých sociálnych a ekonomických vrstiev. To isté platilo aj o slovenskom národe, mali sme aj nevoľníkov ale aj nižšiu a strednú šľachtu, remeselníkov, obchodníkov a baníkov, ktorí boli slobodní občania. Nie celý národ bol „porobený“, ako sa často čiernobielo vykresľuje naša história, akoby sa tu nikomu nedarilo. Mestá ako Banská Štiavnica, Kremnica či Banská Bystrica sú dôkazom toho, že tu bola prosperita. 

Ak 40 rokov socializmu stačilo na to, aby sme stratili baníctvo zo slovenskej identity, koľko podľa vás treba, aby sme ho tam navrátili? 

Venujeme sa projektu Barborská cesta už viac ako 12 rokov a ide to pomaly, pretože špičky nášho štátu si neuvedomujú, ako neopatrne narábame s históriou, alebo sami propagujú len oštiepky a fujary. Ľudia zo Slovenského banského múzea by vedeli hodiny hovoriť o histórii, ale táto téma je stále na okraji. Túto stratenú pamäťovú stopu musíme pomaly obnovovať. Na obnovovaní pamäte sa podieľajú občianske združenia, banícke spolky, ktoré oživujú už takmer zabudnutú tradíciu. Často sú to nadšenci vo vyššom veku, bývalí baníci, po ktorých by mala prevziať túto štafetu mladá generácia. 

Naše OZ Barborská cesta – Terra Montanae vytvorilo projekt Expedícia Barborská cesta pre žiakov, študentov škôl a ich učiteľov, v rámci ktorého počas piatich dní putujú po trase Barborskej cesty a prechádzajú bývalými banskými lokalitami, kde vidia, ako sa tieto oblasti revitalizovali, navštevujú banské múzeá a expozície a zážitkovým spôsobom sa zoznamujú s našou históriou. Aj toto je jeden zo spôsobov, ako priblížiť „stratené“ banské dedičstvo mladej generácii.